V hrudi mám oheň a v hlave krik

Krik ktorý mi bije do čela kým mi z hlavy nevylezie koruna vlastných podobizní ktoré sa spolu pridajú k symfónii. Pred očami sa mi premietnu obrazy tisícich svetov, stavov, stvorov, vecí, vnemov. A spolu s mojimi emóciami zmenia svoje podstaty do rytmu môjho srdca. Tisíc nových životov v jednej sekunde a stále to nekončí.

Ako tam ležím hľadajúc nočnú oblohu z mesiacom na nej. Zúfalo si predstavujem zatnutie hlboko až pod kosť mojej hlavy do podoby tisícich tvorov ktoré začnú behať po stenách. Obzrú sa zôkol na mňa a začnú spievať, začnú kričať tiež. Nechávam sa unášať do rytmu ich smútku, seba deštrukcie v znovuzrodení. Kričím tak aj z nimi, napĺňa ma to od končeka prsta až po moje chodidlá ako ostáva len čistá kostra pripravená na ďalší chorál. Nekončiacu pieseň bez skutočného opojenia.

Preto kráčam cestou do fantázie zatiaľ čo za pätami sa plazí hlad. Lebo chápem svet ktorý nik iný ako som ja nepotrebuje. Svet nekompatibilný z vesmírom mojich otcov. Nakreslený na stene jaskýň červeným tušom.

Na konci jazyka tak cítim chute jedál ktoré chcem ale nedostanem. Očami tak vidím veci ktoré môžem ale nezažijem. Nosom cítim vône kvetín v záhrade za plotom. Končeky prstov hmatajú veci tesne pred nimi ale nie úplne dotknuteľné. Sám sebe kričím vlk.

A bolí to, lebo oheň v hrudi zatiaľ planie silnejšie. Tak choď preč, pospi si. Podľa mňa si si to zaslúžila viac ako ja. Mám viac roboty pre seba než sa nechám oddýchnuť. Každý z nás totiž hľadá vlastnú Polárku, iba ak neviem či ja som ten čo si ju zaslúži. Či ja som ten pravý ktorého jej žiara vyhotoví v obraz boží.

Bežím v priek rannej zore, nevyspatý ale plný očakávaní. Pokiaľ moje údy vládzu, pokiaľ moje mysle myslia, pokiaľ moje oči vidia a hlavne pokaľ ma zvládne moja fantázia zachrániť v chráme vesmírov nových.

Drať sa budem hore kopcom svojich snov cez padajúce kamene, mrazivý teror, páliacu vášeň. Pretože len keď človek konečne vyjde na vrchol začne sa jeho skutočná cesta pochopenia. Väčšmi sa ale obávam, že na ten vrchol a z neho ďalej ale budem chcieť byť sám. Povedz my teda, vzchopíš moju načretú ruku ? . . . . Tak teda dobrú noc prajem.