Klaniam sa

Klaniam sa pred tebou posledná múza, tebe skladám posledný verš.

Tvoja tvár zaháňa každú z mojich chmár, srdce moje zabaľuje perinka bláh.

Obávam sa že to je iba klam. Sebe ho hovorím. Seba v ňom držím.

Stále predstavujúc nádherné bozky na čelo, vrúcne objatia, sladké slová.

Zaryté tak hlboko až sa fikciou nestávajú a neostávajú.

 

Tam chcem aby aj ostali, tam je im dobre. Mne je tam dobre.

Keď si predstavujem vtedy som len skutočne slobodným pánom vlastného života.

Keď si predstavujem ako ma miluješ.

Keď si predstavujem ako ťa stratím ešte pred tým, čo som sa ta vôbec len dotkol.

Rád sa sladko mučím absurditou celého ortieľa.

 

Celoživotný celibát je totiž to čo mne svedčí od narodenia.

Nik nevyvráti tohto pred krstenia.

Rozhodnutého pred zrakom boha bohov ako sudičky naviali vlákno moje na samostatnú šúľku.

Položili ma nie ďaleko od ostatných ale tak aby som smel nazerať z izby na konci chodby ako budem trpieť sám.

Utrpenie mi je súdené ale je len na mne aby bolo dokonalé až  bude hodné môjho poslania.

 

Sedieť a čakať na brehu rieky a sledovať stromy ako sa ohýbajú v jarnom vetre.

Aby som ťa mohol pozdraviť.

Aby som mohol aspoň z tvojho nekonečného úsmevu nahltať lúče slnka za obzorom.

Aby som ťa mohol aspoň na chvíľočku sprevádzať prechádzkou života.

Nerád by som ale vyslovil slovo čo mi ľpie na jazyku, priveľa úprimnosti totiž vraždí.

 

Moje lúky zelené, moje močiare hlboké.

Nik z múz tvojho tvaru nenašiel myšlienky môjho rozprávania hlboké.

Všetky boli buď zmetené, buď zdesené, hlavne zhnusené.

Tak na veky vekov v mlčanlivosti amen, moje srdce nech je kameň.

Budem tichý v rohu stáť, pocestným recitovať túto môjho života stať.

 

 

V srdci svojom chovám city neprávom.

V hlave svojej chovám predstavy neprávom.

Nezaslúžil som si ani jedno ani druhé.

Hej ty čo ideš okolo mihni okom na vôkol, ja tu stojím sám a ostať tu tak mám.

Nehľaď poza rameno ako ma  budeš obchádzať, v krásnom dome hnije plodov sad.

 

Dovolím si poslednú drzosť nádeje.

Hodím túto fľašu do tvojho mora ó múza mojich múz.

Vedomí si chýb.

Toto je jediný výkrik do tmi ktorá zhltla strop steny ktorá je sveta môjho klin.

Kladivom smrti zabitím do môjho podvedomia ktorá si tak pokojne hraje na varhany.

---