L***a

Jedna z najúprimnejších ilúzií ktoré prebývajú v prastarom sne. Klamstvo tela pre mozog vložené do stvorenia ako spojivo toho čo bolo raz jedno. Aby sme sa snažili márne nerozpadnúť a nenechať sa rozpŕchnuť na hviezdny prach ktorý je našim osudom. Cyklus bez konca kraja nás tak všetkých doviedol k šialenstvu. Ohol to v čo nám zverili za pravdu v perverzitu mäsa a ducha. Krv ktorá koluje nám v žilách už len v mene klietky zakotvenej v temnote.

Pravda je roztrieštená všade okolo nás. V svetle ktoré na nás padá, v zvieratách a ich výkrikoch, v tom čo plodí myseľ moja aj tvoja. Všetko sa to spája do mozaiky pred dverami duše. Skladá sa v perfektný obraz alebo aspoň to čo za neho označujeme. Pozerať sa na „tvár“ je nemožné, všetci sme len zrkadlami smerujúcimi do stredu kozmu. Odrážajúce neviditeľné lúče na plod niečoho čo tu bolo pred stavom našej kondície.