Freudovská jazda

Bolo teplé jarné, svieže a ešte neviemaké adjektívne ráno.
Slnce už zahrialo vzduch, ale nie tak, aby to príliš unavovalo.
Prešiel som cez ulicu bez toho, aby som sa poriadne poobzeral a na zatrúbenie bláznivého
vodiča som bol nútený pridať do kroku cez cestu na najbližšiu zastávku električky.
Trocha som sa zadýchal, mám už svoje roky, viete?
- Idiot, - povedal som si len tak pre seba vzápätí a skoro súčasne toto isté on zakričal cez spustené okno.
Na hrabe neďaleko od zastávky zakrákala vrana. Možno to bol havran, neviem, nevyznám sa v tých vtákoch a dokonca sa mi zdá, že od mojej mladosti na nich evolúcia zapracovala.
Sú akési iné, akoby krížené s čajkami.
Električka dorazila a ja som nastúpil. Nebola nabitá, ale ani prázdna.
Prešiel som do zadnej časti, ako mám vo zvyku a zízal cez zadné okno, ako mám vo zvyku.
Kútikom oka som pozoroval dievča, nabité do šedého overallu. V podstate bola nahá, iba miesto kože tá šedá látka. Krátke vlasy, modré oči dravca bez citu, ale s množstvom živočíšneho libida.
Asi aj môjho.
Musela si všimnúť, že civiem, lebo pri vystupovaní na najbližšej zastávke na mňa pozrela a povedala:
- Smrdíš ako Putin.
Chvíľku som rozmýšľal, či mám na takéto dvorenie reagovať a rýchlo vystúpiť, kým vodič zavrie dvere.
Carpe diem.
Miesto toho som stihol cez dvere zavolať:
- Jasné, mamička.

Korektúra: yss