Smrť blízkeho

Sú také chvíle, keď smútok ťa zaplaví,

obrovský oceán, ktorý nemá svoj breh

a v sivých hlbinách hynie svet jagavý,

v ozvene počuješ len jeho trpký smiech.

I zlaté slnko v očiach ti tmavne,

v slze, čo vytryskla z beznádeje

a šťastie tak blízke a predsa dávne,

hľadáš už iba v mŕtvom úsmeve.

Nevidíš svetlo, si zrazu v bolesti,

nešťastný a v sebe tak veľmi sám,

sú iba spomienky, ktoré sa vzniesli,

hviezdy, čisto a jasno žiari ich plam.

Smrť ku každému raz ruky vztiahne,

cez dych ľadový len túžbu vysloví,

berie iba to, čo na zemi stárne,