03.11.2005 00:00 K dílu: YMCA charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: YMCA charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: YMCA charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Suseda charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Suseda charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Suseda charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Apple tree in winter charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Apple tree in winter charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Cosby show charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Cosby show charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Skoč pod vlak charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Skoč pod vlak charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Post scriptum charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Post scriptum charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Premena charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Finále charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Finále charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: 24 charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: 24 charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Sivá charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Anti charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Nezastavíš charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Mizantrop charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Stromy charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Romantika charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Na chodníku charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Do slnka charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
03.11.2005 00:00 K dílu: Posledná charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
02.11.2005 00:00 K dílu: Lovesong charliedva
Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia. Pojem vyučovacej zásady Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter. Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď. Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú. Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad: -objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu, -subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod. Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu. Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou. Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi. Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť. Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom. Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa: -využívať vstupné a priebežné motivačné metódy, -využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia, -uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov, -uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania, -umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti, -umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov, -sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov, -klásť na žiakov primerané požiadavky, -rešpektovať individuálne osobitosti žiakov. Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie. Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov: -od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu), -od povahy učiva vyučovacieho predmetu, -od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.). Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné: -primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov, -ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov, -názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu. Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia: -pozorovanie skutočných predmetov a javov, -nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.), -názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi), -vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
Nahoru