Lietania sa neobávam, ale ĺudí a čoho všetkého sú schopní...

nekonečný príbeh o nenaplnenej láske...silná bolesť, túžba, schopnosť urobiť čokoľvek...krásne si to napísal, prežil...

keď som mala nejakých 14, rozochvela ma táto Kornova pieseň, mala v sebe niečo, čo zarezonuje vždy, keď ju počúvam...zostarla som, mnohé sny zostali snami, no pieseň zostala rovnaká...o konečnosti, ktorá čaká na každého...

https://www.youtube.com/watch?v=wV3PtGDSBe4

https://www.youtube.com/watch?v=wV3PtGDSBe4

ako vždy krásne napísané, v mnohom sa nachádzam, i keď mňa  niekedy  malichernosti dobehnú a poriadne naštvú...a tiež zrkadlo, keď ináhodou doň mrknem, zľaknem sa...kedy sa moja tvár zmenila na vráskavú tvár starej ženy? Veď vo mne je stále to dievča, čo si pospevuje kráčajúc v letnom vánku... 

skvelý príbeh, zaujal a tá  pointa, hmmmm...

kedysi som čítala príbeh o chlapcovi, ktorý si predstavoval, že na koberci sú miesto ornamentov hady , potreboval cez nich bezpečne prejsť na druhú stranu... snažil sa po koberci kráčať, či skočiť tak, aby ich obišiel a raz...skočil vedľa a skončil v klbku hadov...

niekedy bohatá fantázia môže až zabiť...

fotím a rada...ale realita je krajšia...moje fotky nevoňajú ani nehviezdia:)

tak ja na fotenie  toho vidím dosť a dosť...nie sú to už krásne jarné kvety ( chýba magnólia, sakura, orgován, narcisy, snežienky, kvety jabloní, čerešní...), ale aj preklopenie do začínajúceho sa leta je v prírode nádherné...vlčie maky v obilí inak nasvietené ráno, inak v podvečer,ich sýta červeň, svieža  zeleň nezrelých kláskov okolo nich, pivónie od bielej cez ružovú po tmavočervenú, muškáty na balkónoch, cez kvapky dažďa hneď dve dúhy, trblietanie sa hladiny Váhu v lúčoch Slnka, plávajúce labute, v letnom  vánku povievajúca sukňa...a ja sa opájam toľkou krásou ako malá...

krásna pieseň, ale nie vždy je návrat späť najlepším riešením...ZH nepoznám, neviem, ako Ťa berie, čo k Tebe cíti, o Tvojich citoch predsa vie a...za toľké roky žiadny posun...

inde začína nový život s niekým iným, naviac s dieťaťom...Tebe zostáva snívanie, spomienky, smútok...a je na Tebe, či sa z toho vyhrabeš, alebo sa budeš ďalej trápiť...

kedysi som si myslela, že milujem svojho manžela, že bez neho nechcem žiť...nevyšlo to...a po rokoch som po inom netúžila, len aby už bol preč z môjho života...je to extrém, prežila som a jediné, čo mi je ľúto, že som sa nerozhýbala skôr...teraz je mi moc fajn...

skús si predstaviť, že by ste to spolu  so ZH skúsili...po čase by možno chcela viac ako "len"  lásku zrelého muža a Tebe by už neostali ani tie sny...prepáč, mňa realita prefackala, už nesnívam...Tebe prajem sny o nejakej inej...

Súhlas s Janina6

Blahoželám víťazom a všetkým ďakujem za zaujímavé príbehy, dobre sa čítali a zanechali stopu...a špeciálne poďakovanie autorom tabuĺky 

a keďže som od vás ďaleko a nemôžem sa pridať ako poslucháčka(a so spevom už vôbec nie) , začala mi popod nos brnkať stará pesnička Olympicu

"Vagóny skřípou, někde v dálce se ztrácí
poslední z mých iluzí
I když ty chvíle s tebou teď draze splácím
vůbec nic mě nemrzí
Teď už znám to co každý ví
tenhle vlak nikde nestaví"

silná báseň s atmosférou...

čísla nemažem, deň po smrti mamy zazvonil telefón - na displei mama...automaticky som ho zdvihla - áno, mami? Ticho...až potom som si uvedomila, že ona už nezavolá...posledné týždne to už nedokázala, slabé ruky neudržali mobil, ten sa časom vybil... 

s pribúdajúcimi rokmi častejšie premýšľam nad smrťou a pohrebmi...svoj nechcem...hlavný hrdina pravdepodobne prítomný nie je, len fyzické telo, či popol z neho, ale nie  jeho duša, vnímanie, možnosť zapojiť sa...najbližší sú zo straty nešťastní, dojímavé príhovory ich ešte viac zrážajú na kolená...nie je lepšie rozlúčiť sa osamote, nie na očiach iných ?

Keď mi zomrel otec a neskôr mama, bola som s nimi v Dome smútku najskôr sama...sedela som pri otvorenej truhle, pozerala na telá, ktoré boli bez duše niekým iným , prázdne schránky bez toho najdôležitejšieho...tam som sa s nimi rozlúčila najlepšie, ako som vedela...akoby sme sa spolu zhovárali...to ostatné, povinné, šlo mimo mňa, len okrajovo som vnímala príhovor kňaza, ktorý ani jedného nepoznal, netušil, akí boli, o čom snívali...kedysi...oceňujem spoločné chvíle najbližších po pohrebe,  rozhovory, spomínanie, pozeranie fotografií...akoby nám zomrelí tak trochu nazerali cez plece...

1/ Zeptej se

2/ Krokusy před školou

3/ Romance pro vlkodlaka

všetky tri so mnou zatriasli, každý príbeh inak,  ich sila dlho rezonovala... nútia  premýšľať, kto sme, na čo sme tu, aký zmysel má život, kým tu sme...tá rôzne dlhá chvíľa...

a viacerí sa (aspoň) niekedy cítime takto:

"Navenek dospěl, ale uvnitř se krčí ono dítě, kterým byl před dvaceti roky. To dítě zůstává bezbranné jako polámané a pošlapané krokusy před školou."

Ďakujem autorom za skvelé čítanie, majú môj obdiv a ZB o to viac, že píše o sebe, otvára  dvere k nahliadnutiu do jeho  neradostných dní...

Vybrala som diela so silným posolstvom, k zamysleniu... vieme, či  skôr nie, akí ľudia žijú blízko nás, či sa im nedá trošku pomôcť, uľahčiť ...hocikedy môže prísť nečakaný koniec ( spomenula som si na Bolka Polívku, presne si slová nepamätám,  obsah hej - padala bomba, otvoril som hubu, bola z nej plomba...keby všetci ľudia otvorili huby, nebolo by na tom svete záhuby)

ostatné sú skvelé tiež, témy, spracovanie, každé má niečo do seba :

  Amerika vypichla skvelé piesne, nikdy sa  neohrajú, chvíle pri gitare, čas za mlada vnímaný inak ako dnes...spomienky...

Uvězněn zase zdvihol prst - pozor, toto sa môže stať hocikedy aj tebe a partnera, záchrancu niet...si dva v jednom

Dobře činiti podľa nás nie je vždy to najlepšie riešenie, aj keď sa ním zdá byť... Herr to proste vie...

Mesiášský věk netypická  cesta k Nobelovke, skvelý nápad autora...

Zdislava - Slávka...a Slávek...sympatická dvojica

kvôli láske k mužovi som neplakala veľa rokov...naposledy ( v decembri bude 25 rokov) po rozvode, paradoxne od úľavy, že je to (aj papierovo) za mnou...a taká to bola veľká láska...

si moc fajn:

"Ale! Hlavně že je šťastná!!! Newim co víc bych jí mohl tak přát. A vzhledem k tomu že nemůže mít vlastní děti tak je pro Ni štěstím dvojnásobným že bude mít možnost vychovávat dítě svého milého. Přeju jí ať jsou spolu šťastni až do... No. Nebudu se opakovat. ;)"

krásne... také blízke...a zároveň vzdialené...potrebovala by som návod nielen na starobu, či starnutie ale i na preklenutie samoty, keď deti a vnúčatá so mnou nie sú...

moje muškáty na balkóne  sú preliate, ale odolávajú... jahody sa len pomaly začínajú červenať...a vnúčatká ďaleko...o pár dní sa konečne uvidíme, na chvíľu...závidím babičkám, ktoré sú blízko...

Tento rok som MS vynechala...nechcela som pozerať na trápenie našich mladých chalanov, ktorých (možno) ešte len najlepšie roky čakajú...

u Vás je z čoho  vyberať, zložili by ste niekoľko skvelých tímov, u nás odmietlo aj tých pár skúsených "po zenite"...

hm...nemám rada lúčenia, najmä také konečné...kedy sa už nedá povedať - vidíme sa...

tu verím, že sa vidíme...

hej, v niečom je to teraz jednoduchšie, mobil umožní overenie ihneď...

za mlada som nenosila okuliare, nepáčili sa mi, cítila som sa s nimi trápne, trápnejšie, než keď som nedovidela na tabuľu...a teraz premýšľam, koľko ľudí som  vtedy nechtiac prehliadla, nevidela, nespoznala a naopak, koľkí neznámi sa mi mohli zdať známymi...

milovala a milujem slovenčinu, najmä literatúru, ale doteraz som nepochopila všetky čiarky a najmä  trochej, daktyl, jamb...dlhé a krátke slabiky,...ani pochopiť nechcem, neviem, k čomu sú dobré podobné rozbory ...vždy som mala zo slovenčiny jednotku ale z týchto troch oných som na jednej hodine schytala hneď  tri 5:-)

fiflena, parádnica...

díky za sprostredkovanie Kryla na Hlaváku...dojalo ma to...Karavana je super, no ako prvá jeho ma kedysi očaril Anděl...neskôr na pár rokov Andel...a teraz traja Andelovia ale už bez toho...a Kryl navždy...

Alegna je moc fajn, píše, akoby mi nazerala do duše... 

máme doma 14 ročnú " černošku", 8 rokov žila na ulici,  teraz si užíva plné misky,  postele, kreslá, gauč, čerstvo prezlečené periny - v nich je vždy prvá...keď má chuť na túlenie, jemne ma hladká labkou a ten pohľad... večer rituál, ľahnem si, ona skočí  ku mne na vankúš, pritlačí si k mojej svoju hlavičku a uspáva ma pradením...vždy je blízko mňa, nech som kdekoľvek v byte, nech čokoľvek robím, len z vysávača má rešpekt...ale keď prídu synovia alebo vnúčik, prestanem pre ňu existovať, má oči len pre nich, rozumiem jej, i ja tak...

dotkla si sa citlivého miesta "jemnou labkou", kiežby všetky mačky mali svoj vankúš a hlavu, ku ktorej sa môžu pritúliť...

dlhšie som tu nebola, čítam si a... včerajšie aktuality sa stali minulosťou, čo bolelo, bolí možno menej alebo vôbec, stali sa nové udalosti, ktoré prekryli tie minulé...sama som zvedavá, čo sa dozviem v najnovších dielach...

o odchodoch viem svoje, prekvapivo ten, o ktorom som si kedysi myslela, že neprežijem, som si priam bolestne želala a keď k nemu prišlo, úžasná úľava...aj to sa niekedy stáva z veľkej lásky(?) 

viem, u Vás to nie je rozchod, Ty ľúbiš a ona nie(asi)...je to jedno veľké trápenie...možno, že zíde z očí a postupne aj z mysle, srdca a odíde aj to boľavé, nenaplnené...

P.S.: možno v novších dielach zistím, že všetko je inak, ale čítam postupne...nepredbieham...a výber hudby moc fajn

tie dve slová na konci...v nich je všetko...krása i bolesť, láska i slzy, ale hlavne, že (ešte stále) je...je kam sa vrátiť...

Mne vyhovuje mačka, venčiť nechce, dokáže byť sama a keď som doma, je v mojej blizkosti,v noci spí pri mojej hlave a ten uspavací vrnivý rituál je super...dokonca sa rozkecala, prišla k  nám tichá, nemňaukala a teraz reční ako Palacký na sneme..už rozoznám, kedy mi nadáva a kedy sa potrebuje vykecať..a tiež má vsade jemné chĺpky:-) Aby som nezabudla - lúbi nás všetkých a verí nám...

mám mačky rada,  chápem, že sú lovci, no verím, že holúbok prežije aj s malými

je moc fajn, že si máte a aj  chcete veľa toho povedať...keď sa ľudia rozídu a zostanú kamaráti, čo viac si želať...

Bene, už sme vyrástli z čias, keď sme chceli čítať len pekné, nie vždy sa to dá...život nás, poniektorých, poriadne prefackal, viac si všímame pozitívnych maličkostí, je fajn potešiť sa aj si zanadávať...v poslednej dobe hreším ako pohonič, zatiaľ len tam, kde som sama a nedarí sa niečo...

žasnem...

sakury sú teraz nádherné, vedľajšia ulica je ich plná, ružová slavobrána z prepletených konárov  úchvatná...rok čo rok ich fotím, teší ma, keď  sa niekto pristaví, pozrie, čo fotím... aj dnes - jéééj, to je nádhera, ďakujem, že ste tu, sama by som si nevšimla a už vyťahuje mobil a robí pár záberov...

pohľad na ne je báseň sama o sebe...

zaujímavo spracované...rôzni ľudia, rôzne životy, rôzne každodenné problémy, v rovnaký čas  rovnaký koniec...koniec plánov, nebude nič ani o hodinu ani na druhý deň...

ak už má byť vojna, tak takáto smrť, padne bomba a koniec...žiadne závaly, uťaté končatiny, otvorené rany, ľudia trápiaci sa bez pomoci.  Je to znepokojivo blízko...

Ach, Bože, čo ma to (odteraz) ešte čaká? Vélmi sa na to teším, ak dožijem a prežijem)

neromantikom stačí ísť pozrieť chodník slávy či  kobncert...dávam prednosť nočnej oblohe ...

stále mi akosi nedochádza, že detstvo mojich detí bolo veľmi dávno,  vtedy bolo samozrejmé variť podľa vlastného uváženia so zreteľom na to, čo deti bytostne neznášali(napríklad špenát), varila som len jedno jedlo, žiadna možnosť dodatočného výberu...

naši sa snažia variť to, čo môjmu  vnúčikovi chutí, ale aj vtedy často prekvapí, že jedlo, inak ním obľúbené, odmietne...a potom ponúkajú na výber možnosti až kým nepočujú miesto no ano:)

Nemiešam sa do toho, som s nimi príliš málo,a snažím sa užiť si ich blízkosť čo najviac bez ohľadu na vnúčikove "muchy":)

zaujala ma atmosféra textu, niečo naliehavé, zvláštne, pritom blízke, vystihujúce pocity (aj moje)...predstavujem si pri jeho čítaní  rôzne situácie, napríklad  o samote alebo  o konečne, o dni, kedy už nie som...a život ide ďalej, odchod jedného človeka nič na svete nezmení, možno niekoho zabolí a...

Díiik . klip som dávno nevidela , v pozadí sa mihol moj niekdajší idol Viktor Sodoma s kapelou  Matadors...to boli časy...aké je všetko pomijivé...

Nothing compares 2 you

Kedysi bola hitom Přenosilovej Tak prázdná...dlhé roky ju mám rada.  Poznáš? Občas si i ja pripadám prázdna...a potom sa poriadne najem(pokus o vtip)

Budem sa musieť vrátiť...sila...napadité spojenie histórie a súčasnosti ...

Žiť je umenie.  Niekedy stand up, inokedy komedia, tragédia, či nekonečný denný seriál...nie každý má na národné divadlo, ale mňa bavilo aj ochotnícke( aj v reále)

K  vlastnému umeniu mám ďaleko, som prízemnejšia - Sama sebe leziem na nervy, pohádam sa so sebou, vynadám si..ale aj si urobím radosť, odmením sa a teším sa, že stále som . .

Dadik, po prvý raz  ju veterinari popisali v 19. st., na Slovensku naposledy pred 50 rokmi (70- te roky),  to len teraz  konšpirátori chcu vyvolať dojem, že je umelo vytvorená ako trest pre neposlusných clenov EU( Maďarsko, Slovensko), že bola relativne nedavno v Nemecku, casto postihuje Afriku, Aziu...o tom mlčia. Je mi ĺúto kazdého zvieratka, ktoré musí umrieť.

V rámci šetrenia poplatkov za vodu a aj pre možnosť podobných komplikacií sa radšej sprchujem, dokonca uvažujem o kúpe protišmykovej podlozky do vane.  Naša mačka by ma nedokázala vytiahnuť a čakať vo vani dva týzdne na syna by som nezvladla.

Chapem...No...keď ma občas pochytí amok upratovania(len velmi zriedka, nastastie), neviem potom nájsť  vela vecí,  už nie sú na zvyčajnom mieste mojho "pracovneho" neporiadku...naposledy som hĺadala a nenasla ockovací preukaz staršieho syna...nepotrebovali sme ho cez 20 rokov a teraz ho niet...proste roky niečo nepotrebujete a keď to konečne  vyhodíte alebo date niekam, kde to nenajdete, zrazu to treba...

Zaujímavé.  Ako dieťa som verila, že keď sa uprimne pomodlím k Bohu a poprosím ho o pokoj v rodine...nefungovalo to...aj u nas na ulici je niekolko mačiek, ciernu stretavam často a prvá myšlienka - budem mať smolu...a vzápatí sa zasmejem - v byte máme 6 rokov čiernu máčku, motá sa nám pod nohami, všetci ju ĺúbime, užívame si jej blízkosť, pradenie, driemanie na kolenách...a keď na ňu zasvieti slnko, kožúšok vyzerá ako tmavohnedá čokolada:)...ale inak je fakt čierna...

Dnes sa to má zase vonku zopsuť, vyrazne ochladiť, dokonca sneh a mráz...nazerám sem často, mráz, nemráz.  Keď sa túlam vonku, premyšlam, čo všetko o tej kráse rozkvitnutých stromov a pestrých kvetov pod nohami napíšem...a potom doma čítam, čo tu nové a nenapíšem nič, veď iní to robia lepšie...a kým sa dá, budem tu, do konca ( pismaka alebo mojho:)

Smutný príbeh, žiaĺ, podobných je viac...u nás bol rozvod jediným riešením pred skončením na ulici. Ex roky nepracoval, robil dlhy, rozpredával naše veci, okrádal mňa a deti...chodili k nám podivné existencie, neskor vymáhači dlhov. Po rozvode neplatil ani minimálne výživné, naopak, bez hanby chodil pýtať peniaze od detí na vysokej( študovali vďaka studentskej požičke) ...o iné stretnutia záujem nemal, nevie, ako vyzerajú, čo robia, vždy sa na niekoho zavesí, u koho nejaký čas zadarmo býva, kým dotyčnému nedojde trpezlivosť. Príbeh ním rozprávaný je iný ako skutočnosť...prešlo 25 rokov, som šťastná, že z detí sú slušní ĺudia s pevným miestom v živote, aj keď viem, že otec im chýbal, ale nie ten zlodej, klamár a flákač. Nového som im nepriviedla, stačili sme si...tvoja žena dala prednosť životu v prepychu, uťala vazby otca  s dcérou, muselo to byť veĺmi bolestivé...

Ďakujem za orsej.  Na jar  najviac milujem magnólie, tie s plnými kvetmi sýtej farby... tvoj pestrý koberček z kvetov je veĺmi pekný

Viem, čo je špendlík, neviem, čo je orsej

som divná...nie je mi do smiechu...naopak...

Zamrazilo po druhý raz...aj keď som to tušila už pri prvom čítaní...niečo spoločné medzi nami nachádzam, mala som obdobie, kedy sa ex snažil vo mne zadupať všetku silu ísť ďalej bez neho...ponižovanie, reči o mojej  neschopnosti ...boli dni, keď ma doslova bolelo ísť von, byť medzi ĺuďmi, našťastie starostlivosť o deti, byť im oporou, snažiť sa vytvoriť pokojný domov ma dokázali naštartovať, veriť si, kvoli nim zvládnuť čokoĺvek...domov nepozývam prakticky nikoho, stačí mi mačka a návštevy detí. Raz do týždňa skrable s kamarátkami, pri stretnutí so susedmi povinna  konverzácia, úsmev, občasné stretnutia s ostatnou rodinou a kamarátkami potešia, ale najviac času trávim so sebou doma alebo fotením vonku, jar ma zase naštartovala, tolko pekného okolo nás...inak, mala som obdobie, keď som sa zo svojich strachov, neistot, neviery v seba chodila vyrozprávať k psychológovi, zhodila u neho ťažký batoh z pliec,  úĺava  na chvíĺu, aj to pomohlo...každý si nesieme životom niéčo...

Pripomenulo mi to pieseň Balíček karet od Rangers...

A ja som do stvrtej nespala...netrapilo ma nič a všetko...ak sa mi aj  potom nieco snívalo,  nepamatám si...si prajný,  maš dobré srdce, keď jej dopraješ babatko( aj keď nie tvoje/vaše)

Priam som zacítila tú bolesť, strach, neistotu, túžbu zaleizť do svojho bytu, jediného bezpečia...majstrovsky si vykreslil časť jedneho z opakujucich sa bezútešných dní bez snov, očakavania niečoho pekného.  Zamrazilo, že ho možno poznáme a nevšimli sme si...

Aj otec niekedy hral v našej malej krčme, boli to skor tancovacky ako pochovávanie basy...obcas sa niekto pobil, otec nie:) Jeho harmonika mala gombičky a bola krásna, dával na nu velky pozor...

Písmák je iný, veĺa ĺudí ho opustilo, niektorí prešli publikovať inam, iní už nazrú len občas.  Mnohí velkí umelci boli počas života neuznaní, nečitaní, ich diela nik nekúpil(Gogh), no tvorili ďalej.  Nič nemaž, prosím.. ak báseň osloví čo len jedného čitateĺa, zanechá stopu...

Spomínaš Hlaváčka, majstra slova,  vyvolala si  spomienku na otcovu harmoniku od majstra Hlaváčka, od útleho detstva som obdivovala jej krásu na pohlad a nádherný zvuk, keď otec začal hrať. .tohto roku uplynulo 30 rokov od jeho smrti a netuším, u koho jeho milovaná harmonika skončila...stále však vidím ten ozdobný nápis na boku - Hlaváček.  

Čo je to krása? Podobne ako pravda može mať a aj máva veĺa podob.  Vnímanie krásy býva subjektívne, niekomu sa páči to, inému ono...sú aj objektívne hodnotenia na základe určitých parametrov.. dávam na prvý dojem, to prvotné čosi, čo ma osloví, zastaví, zatrasie...su diela, ktoré vačšina z nás vníma ako krásne, či už sú to básne, hudba, obrazy, filmy, ĺudia, na kráse im neuberá čas ani negatívne hodnotenie či útoky jednotlivcov(poškodené obrazy, sochy, budovy)  Umelci sú zraniteĺní, odhaĺujú pred nami kus seba, svojho života, postoja, zážitkov, bolesti, nadejí, pootvárajú vrátka k tomu skrytému, tajomnému, len ich.  

Pre mňa tvoje básne, nielen obsahom sú krásne...

Milujem hudbu aj poeziu, nie všetkému rozumiem, no sú melódie a basne, ktoré oslovia, zarezonujú, rozochvejú,  vyvolajú radosť, pripomenú bolesť, spomienky...otec bol muzikant, hraval na harmoniku, saxofon, klarinet, z mnohých jeho žiakov sú dobrí hudobníci...rada spominam, ako sa zvuk jeho perletou vykladanej harmoniky od Hlaváčka niesol nocou...(my sme sa nepotatili) ...v dobrom závidím tým, co to vedia,  čo dokážu dať melódii a básňam dušu ako ty...

ďakujem Vám všetkým za zastavenie sa,  venovanie pár slov na Andrejkinu pamiatku...snáď nevadí, že som to oznámila ja, na PP bola v nedeľu len krátka správa od netere Evičky...myslím, že aj tunajší čitatelia, čakajúci na jej návrat si zaslúžia vedieť, že už nič nové nenapíše, nezanechá odkazy...pri jej odchodoch sme jej vždy želali šťastný návrat, aj jej posledné komenty boli o tom, že snáď v júni...

mnohí z nás čítali jej vzrušujúce, niekedy priam neuveriteľné príbehy, čakali na jej príchod,  nové príhody, o ktoré sa s nami podelí...priznám sa, že ma nenapadlo, že by sa práve jej  v mori mohlo niečo stať...bola v ňom doma, morské tvory mala  za kamarátov, vycítila ich rozpoloženie, čo si k nim/pri nich môže dovoliť...iba o rok staršia ako môj syn...koľko toho ešte mohla zažiť...ak som sa o ňu bála, tak to bolo skôr pri stretnutiach s ľuďmi...nepoznala som ju osobne, no za tie roky si získala v mojom srdci miesto natrvalo, budem sa vracať k jej príbehom ako doteraz, čítať si znova a znova o tom, že aj jeden  človek ak chce, môže urobiť veľmi veľa dobrého...česť jej pamiatke...

vďaka  autorom za krásnu tabuľku, radosť pozerať, víťazom blahoželám, teší ma, že aj moje hlasy pomohli...vyberala som srdcom, aj keď to bolo ťažké, lebo  každý nominovaný je majstrom pera...

aj pre mňa to bola nečakaná správa a nečakane silná bolesť...keď mi prišiel oznam, že vložila nové dielo, potešila som sa, no nebolo od nej...roky sem patrila, vždy som sa tešila na jej príchod z ciest a nové diela...už nebudú...vyplakala som sa, hoci vraj Andrejka nechcela, aby sa raz za ňu prelievali slzy, máme  myslieť na takú, aká bola v príbehoch...na pp písala jej neter Evička,  že zomrela pri práci v mori...a tam ju aj pochovali, ako si priala...neviem nič viac... čo všetko v mori i na súši prežila, niekedy len tak-tak, ale žila...ktovie, čo sa muselo stať...patrila sem k nám, jej návraty boli samozrejmosťou a zrazu nie sú...

tak som tu zas...v roku 1971 som na rádiu Luxemburg počula Don Mc Leana a jeho Vincenta...od prvého počutia ma očaril a trvá to dodnes...a vďaka nemu ma začal zaujímať aj ten, o kom tú  nádhernú pieseň napísal...Now I understand what you tried to say to me...

https://www.youtube.com/watch?v=oxHnRfhDmrk

reálne obrázky poeticky nakreslené...

kamarátka vyberala psíkovi kliešte už minulý mesiac...

včera som bola v rodnej dedine na cintoríne,  navštívila som aj našich susedov, s nimi sme mali v plote medzi dvormi  bráničku, aby sme nemuseli k sebe dookola cez cestu, boli to krásne časy, posedenia na priedomí, spoločné oslavy, podvečer nám, deťom,  susedova mama  rozprávala rozprávky, vzájomne sme si pomáhali, nosili koláče na ochutnanie, volali záchranku, dalo sa na nás vzájomne spoľahnúť...miesto nás už v dome býva niekto iný, bránička zostala a dobré susedské vzťahy tiež... cestička zatiaľ nezarástla...

Oprava a ospravedlnenie: TRIVIUS 

Zvláštny pocit,  naskočili mi zimomriavky.. ako sa osud, zivot, ci ako to nazvať s nami hrá.  Niekedy si hovorim, že je to tak, všetko nedobré aj dobré, čo sme urobili,  sa nám vráti, možno inak, v inej situácii, s inými ĺuďmi, v inom veku...   Pribeh s obrazom je moc fajn.  Včera mal jeden pekný v básni aj  supizmus...

Ach, Nechci slevu zadarmo, sa nedá zabudnúť. ..Š a G SÚ NESMRTEĹNÍ...kedysi som si v natrieskanej pražskej električke mrmlala - prohlížej si krásy Prahy, bude ješte huŕ.. a bylo... aj v reále...pri našej mačke často myslím na ich Jak sme chovali užitečné zvíŕe...                     a čo sa uheráku týka, nechutí mi tak, ako kedysi maďarský originál...a mne nepomaha  sa pred nakupovaním najesť...ospravedlňujem sa za chyby v češtine, na mobile mi robí problém hĺadanie písmeniek...

mne často naskakuje pri čítaní čohokoľvek  tabuľka vpravo hore, či chcem preložiť...nechcem...tu sa mi to ešte nestalo, asi by to bolo tak trochu absurdné, ale ktovie...

moc a moc ma bavíš, v poslednej dobe je tak málo úsmevov a tu sa smejem, díky za pekné ráno:-)

u niektorých národov je biela symbolom smútku...aj keď k nim nepatrím, svadobné šaty som mala bledomodré...nepomohlo:-)

Sovou som, vždy ma štvalo ranné vstávanie, teraz už konečne nemusím...len občas...aj to ma štve...ani toho čerstvého snehu už nebýva ako kedysi...

 poéziou si trafil na to pekné, priam nadpozemské...

tiež som schopná zmiešať pre iných nezmiešateľné, zaujímavé je, že vtedy žalúdok čuší...no ak si dám niečo zdravé, napríklad jogurt, už sa žalúdok hlási...a tak ho jem len výnimočne, po mäse mi ešte zle nebolo:-) 

dovolím si pridať aj súkromný názor spoza rieky Moravy, lebo...odjakživa hokej milujem, odjakživa mu nerozumiem, ale...naše mesto je hokejové, kedysi, ešte za spoločnej republiky tu, trávili ZVS také hviezdy ako Vladimír Ružička...rada som chodievala na tribúny, najmä, keď tu hrala prípravné zápasy reprezentácia, hokejisti NHL zaplnili štadión aj keď o nič nešlo...teraz hráme vyraďovacie zápasy podobne ako vy. Play off...Našich čaká cesta do Košíc po nepríjemnom stave 2:2...v nedeľu to vyzeralo skvele, včera prehra...na štadión už nechodievam, odradili ma vulgarizmy,  útoky na súperových fanúšikov, zdá sa mi, že kedysi bola atmosféra žičlivejšia...ale možno si to len idealizujem, časom sa aj to zlé zdá byť menej zlé...a závidím atmosféru počas zápasov NHL v USA a Kanade...nuž, držme si palce, nech tí naši a vaši postúpia:-)

klobúk dole, skvelá robota...vyrábanie tabuliek je mimo mňa. nikdy mi poriadne nešli, o to väčší obdiv a uznanie...

Tak som si to znova  zopár ráz ( a nie naposledy) prečítala, k obrazu pustila pieseň  a až vďaka Tebe viem, že ten nadherný obraz namaĺoval pre synovca s  menom po ňom...este raz ďakujem...

Je nádherný, nežný snivý...maĺovať neviem, uprimne závidím tým, čo to vedia...aapoň na fotkách sa snažím zachovať krásu rozkvitnutých stromov, ale obraz je obraz...ďakujem za pripomenutie

Spolu s hudbou a spevom pre mňa dokonalosť sama.. a pre Vincenta mám slabosť.. 

Pre mňa najsilnejšia časť sna tá opakujúca sa vždy s iným koncom...deti by nemali cestovať samé a minúť sa s maminou náručou už vobec...časť o jadrovom výbuchu je asi v podvedomí mnohých, situácia vo svete je zlá, všade hrozia vojenské konflikty, takmer všetci kričia, že chcú mier.. ale chcú ho naozaj? Spleť miestností a chodieb je ako náš život.  Nevieš, čo/kto  ťa kde čaká...a možno už ani nečaká..podĺá sna by to bol   veĺmi ťažký film.

Súčasná rozprávka, príbeh, ktorý sa mohol reálne stať...možno sa stal, možno nie...doležité je, že ukazuje cestu von zo zdanlivo beznádejnej situácie, z konečnej zastávky sa stala prvá na dlhej ceste za životom...nevadia mi dlhé " vychovávajúce, zamýšĺajúce sa" useky, čítanie ma vtiahlo, zaujalo, písal to citlivý, vnímavý človek, kiež by takých bolo čo najviac...

Ďakujem...čo si dvaja hovoria a akým spôsobom je len ich súkromná vec...tvoja nekonečná láska k nej v sebe zahrňuje všetko, verím, že by si dal svoj život za ten jej...máš svetlý bod v živote, niekoho, koho ľúbiš, na koho sa tešíš, s kým ti je príma aj keď by si  chcel oveľa vyšší level...ktovie, či by sa tým nestratil ten peľ nedostupného, snového...takto má šancu hlavne tvoja úžasná fantázia...

priznávam,  i ja mám chvíle, kedy by sa za môj slovník hanbil aj ten povestný dlaždič...našťastie, mačka tomu nerozumie a dávam pozor, aby ma nebolo počuť do susedov, dolných, horných ani bočných...ale je toho oveľa menej, ako slovník "bezmocnosti" ku sklonku s tým, o kom som si myslela, že spolu prežijeme zvyšok života, paradox, šťastie prišlo až po našom konci...

veľa snivých chvíľ s obkladačkou:-)

silné...

keď zomrel J.Lennon mala som práve narodeniny...24...

ja hej...

čarovné...dedkom  v dobrom závidím, dožili sa 90-ky,sú čulí, samostatní, vtipní no a ten večer s gitarou...ach:)

keď lieky padnú mne, málokedy nájdem, márne kolenačkujem po kuchyni... tri zo štyroch nenápadné  biele a maličké - z jedného štvrtka, z druhého polovica, len  tretí  celý...no a štvrtý  maličký  ružový -  pol tabletky...

som stará škola, nevešala som nikomu na nos, či mám práve každomesačnú záležitosť, ktorú som neznášala, stála veľa peňazí, prinášala  bolesť a obmedzenia (našťastie, nie každej)...

nie je to len tým, že nemám  na nose okuliare, ale čítala som - já seděl na svým WC 

a Tys přistoupila a

počala mě škrabkat na zádíčkách...

hovorila som si, tak tam sedím najradšej sama, našťastie, naša miestnôstka je taká maličká, že ak by mi niekto chcel škrabkať chrbátik, musel by vliezť do šachty a odtiaľ naťahovať ručičky, ale vlastne, ani tam by sa nezmestil...

dík za pobavenie...

tiež mám plynovú trúbu a ...nemôže za to, že nikdy neviem, ako čo upečie...rošt pod plechom pre istotu obalený alobalom, pod koláče dávam papier na pečenie...raz je koláč z jednej strany pripečený, inokedy prihorený a z druhej takmer nedopečený...podobne, keď niečo pečiem na panvici, všetko sa sunie na jednu stranu...nemôže za to šporák...pred takmer 70  rokmi  si domy s bytmi stavali družstevníci sami pod záštitou bytového družstva, šetrili na materiáli ako sa dalo  a výsledkom sú tenké( so susedmi môžeme cez ne debatovať, zatiaľ sme to nevyužili,  občas, keď sú ich psíkovia sami a žalostne vyjú, prihováram sa im, no a na WC naťahujem uši, či nepočujem spodných alebo vrchných, nemusia vedieť, že ...), krivé steny, krivé podlahy,  napr.kuchyňa "beží" smerom do kúpeľne a aj všetko v nej...zvykla som si za tých 35 rokov, čo tu žijem a dúfam, že tu aj dožijem...mäso som si zvykla piecť v pekáči z jenského skla, vrchnák som dávno rozbila, skvele ho nahrádza alobal...spočiatku ním mäsko prikryjem, potom nechám odkryté, aby chytilo farbu a potom ešte na chvíľu otočím...práve robím bravčové  stehno na kapuste(zelí)...Skvelé sú tak aj kuracie stehná alebo samotné stehná kačacie, koložvárka, proste čokoľvek pečené...pod alobalom zmäkne a potom už len chytiť farbu...

Lady Loba, písala som  vlastnú cestu  na Devín pri Bratislave, preto som ani nedala makčeň na e :)

Človek urobí.pre rodinu aj to, čo by pre seba nie..priam nemožné.... niekedy ani to nestačí a zostanú len spomienky...(ale piť som nezačala:))

Najít i sebemenší smysl
v kapce beznaděje 
dřív, než naposled zasyčí

a nechá po sobě jen zvuk 
všech tichaplných 
nevyznění.

krásne, pravdivé, smutné, chvejivé...nech by som čokoľvek napísala, "nevyzniem" ako to cítim...

Zimomriavky...komentáre to vystihujú, tajomno straší viac ako množstvo krvi...skvele napísané, zbytočne nerozťahané...hoci horor nemusím, takýto ma "baví", naviac moj strach z hadov ..príjemné mrazenie v bezpečí domova...

Vlakmi cestujem celý život, pripomenul si mi, aké to bolo...aj my sme cestovali s deťmi a kočiarikom,  adrenalinovych zázitkov bolo veĺa, dokonca v približne rovnakej dobe( deti 1984, 1987), vykladať z vlaku deti, tašky a utekať k batožinovemu  vagónu...stalo sa, že kočiarik cestoval ďalej, lebo ho zabudli vyložiť, nedobehli sme včas...i ja som písala sťažnosti, aj do novín...prežili sme, i dnes sú problémy, je to hlavne o ĺuďoch...

Zeanddrich E. ďakujem, vážim si zastavenie, prečítanie aj  zanechanie pekného komentáru.  

Boli to dva krásne čerešňové stromy s prepletenými konármi, na jar snehobiele, začiatkom leta červené...už ich niet, nedávno som šla okolo a miesto nich pod hradzou cyklotrasa...smutno mi. .

Tá tvoja bezbrehá fantázia pretkaná aj do snov... trošku tajomnohrozivé...vďaka za tie moje prízemné:-)

uff...sila...

zatiaľ som Vianoce neprežila sama...väčšinu roka sama som, no Vianoce sú pre mňa sviatkami stretnutí so synmi, nevestou, vnukom, spoločných niekoľko dní je tým naj darom...

nechcem si predstavovať, čo ak by... som zostala sama...ak to má prísť,  príde...  nemyslím na to, teším sa zo stretnutí počas roka, videohovorov, spoznávania, čo zase vie Timi nové, dnes chytanie loptičky do malých rúčok a šťastný smiech, že to dal...je priďaleko, babina si často na cestovanie netrúfa, neznáša kontroly na letiskách, dlhé čakanie, stres, obavy, čo ak... už párkrát zažila záchranku pri cestujúcich, oveľa mladších...ak cestujem s mladším synom, to je úplne iné, úžasný pocit istoty, že je vedľa mňa niekto, kto vie, postará sa...starnutie nie je jednoduché...

Moje deti občas frflú - veď sme ti to ukázali snáď stokrát, zapisuj si, keď zabúdaš - keď sa nieco spýtam stoprvý raz:)

V mojom veku som sa nad niektorými musela poriadne zamyslieť, kým ...niektoré su doslova rozkošné:) Sníh Zeppelin, Nechci se te dotknout, Lidux, Jednota, Havlicek, Brot, Al...proste všetko.. 

Čo k tomu. .. rozochvelo... Mne babičky zomreli priskoro...trochu závidím a trochu sa bojím, aká som vlastne  babička ja...spomenie si raz niekto?

Už toho veĺa neutančim, nestačí dych, ale rada spominam, ako sme kedysi obtancovali celú sálu, žili len pre daný okamih, netrápilo nás, čo bude, až pieseň skončí ( a vtedy prišla ďalšia...)pozerám tance iných a potom vyjdem von a som jednoducho šťastná, že ešte vládzem na prechádzky, že ešte nemám zastretú myseĺ, že ešte stále dokážem ĺúbiť -  deti, vnuka a už  aj vnučku " na ceste".. všetko má svoj povab( aj bolest)...tak kratučko to trvá

Na mňa to dýchlo spomienkami, domov, mama = istota a bezpečie ...krásne vyjadrené

Fakt nadhera... miesto poďakovania slzy v očiach ....hovoria za všetko

skvelééééé...odhad nebol len odhad, bol napodiv presný:)