...**veru, neskúsení nepochopia, skúseným a "skúsenejším" zovrie hrdlo

...**veru, ten Vaud sa má:)

...**originálne zhudobnená diagnóza:)

privolalo ma "to" späť:)

...***fajné

Blahoželám! (aj výtvarníkovi!:)

Blahoželám víťazovi

...*

...*

...**

...**

...*

...*

...*

...*

...*

...*

"Sprostredkovaný príbeh", a to priamym podaním. Nič neprečnieva z "prísnej", jednou postavou vymedzenej komunikácie. Autorka však nekladie dôraz na fabulu, hoci "presvitá" skúsenostné, zážitkové zázemie a predstavy. Zdôraznený je skôr sujet, bez snahy zachytiť všetky dejové skutočnosti. Rozprávanie ustupuje pred úvahovosťou iba navonok.   Zvnútornený dej plynie predovšetkým cez psychické zažitie. Posledná (hranične patetická) veta pôsobí nadbytočne. Priveľmi zakončuje, až uzatvára.

Pridanou hodnotou je vsunutá epizóda s detskými náušnicami, (dokonca v tvare dvoch sŕdc). (Podvedomá) túžba potlačiť neznesiteľný žiaľ a zúfalstvo za najbližším "odchádzajúcim" - snahou urobiť radosť najbližšiemu "prítomnému". Kontrast minulosť - súčasnosť/budúcnosť; pekný náčrt pozitîvnej perspektívy v tomto, emočne silne nasýtenom komornom "príbehu" (aj o nás)...

I miesto - "V kolikátým patře jsi?" - řádek

"Sprostredkovaný príbeh", a to priamym podaním. Nič neprečnieva z "prísnej", jednou postavou vymedzenej komunikácie. Autorka však nekladie dôraz na fabulu, hoci "presvitá" skúsenostné, zážitkové zázemie a predstavy. Zdôraznený je skôr sujet, bez snahy zachytiť všetky dejové skutočnosti. Rozprávanie ustupuje pred úvahovosťou iba navonok.   Zvnútornený dej plynie predovšetkým cez psychické zažitie. Posledná (hranične patetická) veta pôsobí nadbytočne. Priveľmi zakončuje, až uzatvára.

Pridanou hodnotou je vsunutá epizóda s detskými náušnicami, (dokonca v tvare dvoch sŕdc). (Podvedomá) túžba potlačiť neznesiteľný žiaľ a zúfalstvo za najbližším "odchádzajúcim" - snahou urobiť radosť najbližšiemu "prítomnému". Kontrast minulosť - súčasnosť/budúcnosť; pekný náčrt pozitívnej perspektívy v tomto, emočne silne nasýtenom komornom "príbehu" (aj o nás)...

...***

...*

...*

...*

... :)*

I. miesto - "Třetí pokoj pana Zauermanna“- reka

Aj s odstupom času musím konštatovať - akýkoľvek rozbor (z mojej strany) by vyznel (aj dnes) kontraproduktívne.

Stále platí, že celý priestor poviedky autor bravúrne zvládol štylisticky, verbálne i kompozične. Je to zážitok! Ojedinelý na (tomto) amatérskom serveri. Rozhodne zážitok umelecký i intelektuálny. V neposlednom rade, (a zrejme nie len u mňa), aj pretrvávajúci. Dúfam, že  t.č. dielo - už - vonia príjemnou tlačiarenskou čerňou ...

II. miesto - "Tíseň" – StvN

(najprv niečo málo o tiesni/úzkosti a porovnaní so strachom:

Podnety vyvolávajúce tieseň/úzkosť - čokoľvek súvisiace s neistotou, (medzi iným aj neznáme prostredie) - končia priamo v hlbinách mozgu (v štruktúrach tzv. limbického systému). Tieseň/úzkosť nás varuje pred nebezpečenstvom, ktoré si reálne neuvedomujeme, (keďže končí v tých hlbinách mozgu a nie v kôre), zato naše podvedomie ho „cíti“. Reakciou sú vegetatívne prejavy, ako odpovede na potenciálnu hrozbu a nekonkrétne obavy. Jej cieľom je vyvolať akúsi prípravnú fázu - mobilizuje obranné mechanizmy.

Strach - vyvolávajú konkrétne stimuly, a tie končia, (na rozdiel od tiesne/úzkosti), v mozgovej kôre. Preto ich analyzujeme a vyhodnocujeme vedome. Strach máme evolučne pred-programovaný. Po ohrozujúcej akcii musí bezprostredne nasledovať obranná reakcia.

Bez pochyby sú to nesmierne zložité procesy, (aj bez spomenutia patologických obrazov). Teda literárne spracovanie týchto tém je pre autorov mimoriadne náročné. Pre čitateľov naviac aj vďačné, vrátane diskusií.

V minulom roku (podľa mňa), ich prozaické “zobrazenie” -  (tieseň/úzkosť) - najlepšie zvládol StvN a poetické - (strach) - Tartaro („jak jsem se bál“: http://www.pismak.cz/index.php?data=read&id=445316)

(“Tíseň”). Počiatočná vizuálna „rozháranosť“ textu, a neskoršia, až záverečná kompaktnosť - (podľa mňa určite nie náhodná grafika) - kopírujú stav mysle.

Nosný pilier - disproporciu medzi vonkajším a vnútorným dianím (umocňovaným „ťažobou naliehavej tiesne“), preklenul StvN delením na menšie celky. Tak nevznikol „klasický“, súvislejší prúd vedomia - jednoliaty vnútorný monológ. Text (šikovne) mozaikovito rozčlenil na viaceré epizódy, myšlienky, motívy, detaily. Rozkúskovaniu a strate súvislosti zabránil „primknutím“ fyzickej, či fyziologickej reakcie k obrazu vedomia Nekolu. Tak (naoko roztrieštený) sled detailov vstupuje do nových zaujímavých vzťahov, ktoré sú veľakrát len naznačené. Niektoré pri prvom čítaní ani nepostrehneme.

Ako to má byť v dobrom umeleckom diele – nič tu nie je náhodné, ani nevýznamotvorné. Nechýbajú “podnety vyvolávajúce tieseň”, ani “reakcie na potenciálnu hrozbu”, ani “mobilizácia obranných mechanizmov” :), čo (ma) ani veľmi neprekvapuje.

Čo prekvapuje (u StvNa zriedkavé) sú „medziriadkové priestory“, ktoré tento raz “priznávajú” zraniteľnosť - nezvyčajne osobne a zvláštne „krehko“...

III. miesto - "Opuštení" - Tragicus

Aj v tomto prípade zotrvávam pri pôvodnom názore: Vyjadrovanie existenciálnych pocitov hlavnej postavy - cez priemet do okolia - za pomoci paralelizmu medzi psychikou a obklopujúcim bezprostredným prostredím, predmetmi/ veľmi premyslene zvolený, tak mnohovýznamový – dom, klavír, poháre, (nezapálený) krb, sneh...

Tragicus (tradične, ako inak) prekračuje tento rámec (paralelizmu). Existenciálne stavy jeho hlavnej postavy (aj v predchádzajúcich dielach) pôsobia jednak, ako „odosobnené“, a jednak, „akoby“ z tých odcudzených vecí  okolia - „padali“ priamo na postavu/postavy. Má svoju predstavu („špecifického“) človeka - je to izolovaný jedinec, prebíjajúci sa životom na vlastnú päsť.

Paradoxnosť a priepastnosť jeho bytia už nevychádza len bezprostredne z neho samého, ako následky slabostí z jeho vnútra. Ale dolieha na neho práve z  toho (až) mrazivého, vyprázdneného priestoru domu a najbližšieho priľahlého okolia.. Človek i dom sú si (tu) vzájomným odrazom.

Práve (ten) „prepad“ do citlivých hĺbok psychiky i existencie používa Tragicus (aj tu), ako zdroj dramatickosti svojho diela. A nie je to časté, ani „mohutné“ používanie dialógov. Jedným z jeho úspešných kompozičných prostriedkov, je využitie horizontálnej výstavby textu. Zdôrazňuje ňou expresívnosť situácií. Časové i „priestorové“ úseky vtesnáva do niekoľkých viet. Opisy vnútra domu i psychického stavu „klaviristu“/postáv redukuje na minimum.. (Aj) toto segmentovanie na krátke odseky vyvoláva v nás až fyzicky reálny pocit diania. Pri tom zachováva objektívny rozprávačský tón. Iba na jednom mieste dej komentuje: „Nestalo se. Ostatně, tohle také není pohádka“. /Pôsobí (aj na mňa) rušivo.

Sám, opustený prišiel, pobudol, i opúšťa prázdny dom, ktorý mu „poslúžil“, ako zastavenie, resp. jedno z jeho zastavení, aby vo vlastnej ceste opustenosti pokračoval. (Ďalšia) jedna z autorových vydarených „špecifických“ postáv úspešne zakotvila v predstave nejedného čitateľa - predovšetkým svojou sympatickou životnou neukotvenosťou...

(najprv niečo málo o strachu:

Môžeme sa s ním stretnúť každý deň,  (je to fyziologická reakcia). Všetky jeho formy sú anticipačné. Keďže, ako ľudia máme v sebe istý „veľký priestor budúcnosti“, bojíme sa teda prevažne budúcich bolestí. Strach je reakciou na potenciálne hrozby, jeho zmyslom je informovať o budúcich útrapách a aktivovať adaptačné mechanizmy. Po ohrozujúcej akcii nasleduje obranná reakcia. Ale inak – život bez strachu by bol určite fádny...)

Niekedy je až dobrodružným zážitkom, (a nie len osobnostným prínosom) konfrontovať „všeobecné poznatky“ s ich najrôznorodejším umeleckým spracovaním. Poetické „zobrazenie strachu" Tartarom pokladám (tu) za nevšedné a najoriginálnejšie v minulom roku.

(„jak jsem se bál“). Názov pútavý hneď na „prvý dotyk“, (veď, kto sa nebojí?), zrozumiteľný, detsky úprimný. A potom dosť! Zabuchnuté dvere. Až na tú štrbinu, ten „svetelný pruh na čele“, (snáď, okrajovo aj "na našom“). Báseň je ťažko preniknuteľná, akoby autor ani nepočítal s nijakou vonkajšou komunikáciou. Sebe vlastným spôsobom navrstvuje metafory do siete motívov, zrejme s empirickým, (tu silne emočne nabitým) základom. V „závitoch“ obohacuje o mytologické vrstvy. Báseň zvláštne „vyhranená“ do protipólov plus-mínus. Jazykové zhusťovanie textu (od: „ a pak ty soudnosti...“) podstatne prispieva k dramatizácii diania.

Napriek, alebo možno práve kvôli celkovo zložitej kompozícii, na niektorých miestach „prečnieva drsnosť“, v závere „príjemne mužská jemnosť“. Báseň (pre)veľmi osobná, až intímna. Autor (okrem Š.K., aj nám) poodhalil na moment originálne "peklo i nebo svojho strachu"...

Blahoželám!

(najprv niečo málo o tiesni/úzkosti:

Podnety vyvolávajúce tieseň/úzkosť - čokoľvek súvisiace s neistotou, (medzi iným aj neznáme prostredie) - končia priamo v hlbinách mozgu (v štruktúrach tzv. limbického systému). Tieseň/úzkosť nás varuje pred nebezpečenstvom, ktoré si reálne neuvedomujeme, (keďže je v tých hlbinách mozgu a nie v kôre), zato naše podvedomie ho „cíti“. Reakciou sú vegetatívne prejavy, ako odpovede na potenciálnu hrozbu a nekonkrétne obavy. Jej cieľom je vyvolať akúsi prípravnú fázu - mobilizuje obranné mechanizmy.

Bez pochyby sú to nesmierne zložité procesy, (aj bez spomenutia patologických obrazov). Teda literárne spracovanie tejto témy je pre autorov mimoriadne náročné. Pre čitateľov naviac aj vďačné, vrátane diskusií.

V minulom roku (podľa mňa) -  prozaickú formu (tieseň/úzkosť) najlepšie zvládol StvN.

(“Tíseň”). Počiatočná vizuálna „rozháranosť“ textu, a neskoršia, až záverečná kompaktnosť - (podľa mňa určite nie náhodná grafika) – kopírujú stav mysle.

Nosný pilier - disproporciu medzi vonkajším a vnútorným dianím (umocňovaným „ťažobou naliehavej tiesne“), preklenul StvN delením na menšie celky. Tak nevznikol „klasický“, súvislejší prúd vedomia – jednoliaty vnútorný monológ. Text (šikovne) mozaikovito rozčlenil na viaceré epizódy, myšlienky, motívy, detaily. Rozkúskovaniu a strate súvislosti zabránil „primknutím“ fyzickej, či fyziologickej reakcie k obrazu vedomia Nekolu. Tak, (naoko roztrieštený) sled detailov vstupuje do nových zaujímavých vzťahov, ktoré sú veľakrát len naznačené. Niektoré pri prvom čítaní ani nepostrehneme.

Ako to má byť v dobrom umeleckom diele – nič tu nie je náhodné, ani nevýznamotvorné. Nechýbajú “podnety vyvolávajúce tieseň”, ani “reakcie na potenciálnu hrozbu”, ani “mobilizácia obranných mechanizmov” :), čo (ma) ani veľmi neprekvapuje.

Čo prekvapuje (u StvNa zriedkavé), sú „medziriadkové priestory“, ktoré tento raz “priznávajú” zraniteľnosť - nezvyčajne osobne a zvláštne „krehko“...

...**

...*

Individuálny štýl, jeho kvalitatívna vyhranenosť - opäť prítomné (i) tu – v postupe, spôsobe komponovania, aj architektúre.

Všestranné vnímanie sveta znamená u Fruhlinga nie len autorskú schopnosť vidieť, ale aj schopnosť cítiť život, jeho jasnosť, farby/tiene/odtiene, vône/pachy/zápachy... (bez ohľadu na konkrétnu dobu). Zhrnutie spracovávaného životného materiálu i zobrazovanie postavy/postáv - do práve primeranej šírky i hĺbky, s dominujúcim pocitom „historickej a životno-pravdepodobnej perspektívy“.  Pekne zavŕšené „psami“, ktorí (okrem iného) symbolizujú práve aj oblasť medzi divočinou a civilizáciou.

I. miesto – „Psi“ – Fruhling

Individuálny štýl, jeho kvalitatívna vyhranenosť - opäť prítomné (i) tu – v postupe, spôsobe komponovania, aj architektúre.

Všestranné vnímanie sveta znamená u Fruhlinga nie len autorskú schopnosť vidieť, ale aj schopnosť cítiť život, jeho jasnosť, farby/tiene/odtiene, vône/pachy/zápachy... (bez ohľadu na konkrétnu dobu). Zhrnutie spracovávaného životného materiálu i zobrazovanie postavy/postáv - do práve primeranej šírky i hĺbky, s dominujúcim pocitom „historickej a životno-pravdepodobnej perspektívy“.  Pekne zavŕšené „psami“, ktorí (okrem iného) symbolizujú práve aj oblasť medzi divočinou a civilizáciou.

Tiež gratulujem! Aj mňa to potešilo. Nech sa Ti stále darí.

III. miesto – „Žena z trhu“ – e.eucrow

Príbeh neposkytuje hotové a samozrejmé významy, (veď, ako inak u e.eucrow-a). Nie je postavený na jednorazovom rozriešení problému „muža s kufríkom“, resp. jeho konfliktu s ne?/existujúcou trhovníčkou.

(Žena z trhu, trh – vyjednávačka, vyjednávanie „ceny“, predávanie, kupovanie...). Je tu sled situácií, kde sa priebeh nečakane mení, (kúpa, reklamácia, kvázi-strata)... Takže „muž s kufríkom“ nedokáže ukončiť tento „proces“ komplikácií mäsa s ľadom  a chýbajúcej? trhovníčky - dosť výrečný obraz.. Autor mu prosto nedovolí dosiahnuť „konečný cieľ“. Nás necháva (spravidla) v závese, kdesi na polceste poznania.

Kľúče vládnu dvomi schopnosťami, i symbolicky, dosť (poriadne) protirečivými. Zamykať - chrániť, nepúšťať (k sebe); odomykať - otvárať, púšťať (k sebe). Ich odhodenie, a ešte k tomu do kanála, by mohlo byť istým signálom. Napriek tomu výslednica zostáva záležitosťou mimotextovou, len v predstavách čitateľov.

Tento otvorený príbeh i koniec môže znechutiť nejedného z nich, no je dosť tých, čo prijímajú takúto „hru“, ako výzvu k domýšľaniu zmyslu, i rozvíjaniu vlastného fantazijného prežívania...

Príbeh neposkytuje hotové a samozrejmé významy, (veď, ako inak u e.eucrow-a). Nie je postavený na jednorazovom rozriešení problému „muža s kufríkom“, resp. jeho konfliktu s ne?/existujúcou trhovníčkou. (Žena z trhu, trh – vyjednávačka, vyjednávanie „ceny“, predávanie, kupovanie...). Je tu sled situácií, kde sa priebeh nečakane mení, (kúpa, reklamácia, kvázi-strata).. Takže „muž“ nedokáže ukončiť tento „proces“ komplikácií mäsa s ľadom  a chýbajúcej(?) trhovníčky - dosť výrečný obraz.. Autor mu prosto nedovolí dosiahnuť „konečný cieľ“. Nás necháva (spravidla) v závese, kdesi na polceste poznania.

Kľúče vládnu dvomi schopnosťami, i symbolicky, dosť (poriadne) protirečivými. Zamykať - chrániť, nepúšťať (k sebe); odomykať - otvárať, púšťať (k sebe). Ich odhodenie, a ešte k tomu do kanála, by mohlo byť istým signálom. Napriek tomu výslednica zostáva záležitosťou mimotextovou, len v predstavách čitateľov.

Tento otvorený príbeh i koniec môže znechutiť nejedného z nich, no je dosť tých, čo prijímajú takúto „hru“, ako výzvu k domýšľaniu zmyslu, i rozvíjaniu vlastného fantazijného prežívania...,

I. miesto – „Turecká věž“ - Vigan

Dve rôzne prostredia časom/“opakovaním“ strácajú svoju atraktívnu diferencovanosť a prechádzajú do polohy kulís pre - „smrť“. Na začiatku i konci „narážka“ na ňu – medzi tým (jeden) vzťah na úrovni (vy)trvalého rozkladu („V nedopitých šálcích zůstávaly stále těžší a těžší kapky kávy s nerozmíchaným cukrem.“). Hneď zaujme aj autorkina dobrá znalosť prostredia, nie len topografická, ale aj historická a ľudská, hraničiaca až s autobiografickou(?) skúsenosťou a zázemím.

Namiesto rodinnej-partnerskej pohody vládne narastajúce odcudzenie a stupňujúce sa napätie. Maskované trpkou formálnou komunikáciou zo strany Moniky (“... pocit marnosti mluvit s manželem v dlouhých větách... Oblíbila si vkládat do hovoru jednotlivé skeče známých filmů“) a zaujatosťou Jaromíra skôr svojimi „náhradnými“ aktivitami. Túžbou „dobyť horu i vežu“- a tú, i bez morálnej dilemy, „kúpiť i za cenu cudzej bolesti“. Premietnutie významotvorných tendencií do pomenovaní - veža, ale nechýba ani smrť, káva..., ktorých jednou zo základných vlastností je ich neukončenosť a viacvýznamovosť. Dominantne veža - „turecká“, ako symbol odolávania voči útočníkom, no súčasne aj „babylonská“, ako túžba po dosiahnutí nedosiahnuteľného, alebo i/aj strata vzájomného po/rozumenia si kvôli „mnohojazyčnosti“, ako erotický symbol...

Nemožno si „nevšimnúť zastrešenie“ starou rybárkou.  „Každý svoje trápení vystavuje jinak“, i  ďalšie jej vyjadrenia nesú v sebe (zdá sa) morálne hodnotiaci postoj autorky k otázke: Aký je človek, a či ho možno jednoznačne ohodnotiť. K tomu využila aj možnosť paralelnej sujetovej konfrontácie príbehov viacerých postáv, predovšetkým Jaromíra a Moniky, a umelkyne s manželom. Cez ich rozdielnosť, miestami až priepastnú, predkladá dopad rôznej hĺbky vzťahov aj na inštitúciu manželstva.

Scénu uzatvára „statický“ prírodný výjav: „Slunce sálalo, vše zůstalo na svých místech, ani lístek se nepohnul. Úplné bezvětří“. Ak by text skončil tu, išlo by o konvenčné realistické, sujetovo falošné riešenie (vyznenie do prírody). Vigan však pokračuje (škoda len, že kvôli zdôrazneniu túto časť nevysunula do pozície odseku): „I tam nahoře, blíž k Bohu, kde žena seděla u hlíny pod klidnou lampou a stavěla další věž, se nic zvláštního neudálo“. Teda vízia pozitívneho riešenia pre umelkyňu s manželom, v prípade, že to nie je „sehraná scéna“. Po záblesku ústretovosti v aute, necháva autorka  Moniku a Jaromíra nakoniec zavisnúť v kríze, rovnajúcej sa až „protrahovanej vzťahovej smrti“: „Věděli, že sem přijedou příští rok zemřít znovu.“

Vigan – jej odhaľovanie sveta muža a ženy, tajomného priestoru medzi nimi, ľudská problémovosť, v ktorej niet definitívneho víťaza. Je (mi) sympatická jej koncepcia (epického) života – necháva právo žiť bez rozdielu ženám i mužom, „dobrým aj zlým“...

II. miesto – "Opuštění“ - Tragicus

Vyjadrovanie existenciálnych pocitov hlavnej postavy - cez priemet do okolia - za pomoci paralelizmu medzi psychikou a obklopujúcim bezprostredným prostredím/ veľmi premyslene zvolený, tak mnohovýznamový – dom, klavír, poháre, (nezapálený) krb, sneh...

Tragicus (tradične, ako inak) prekračuje tento rámec (paralelizmu). Existenciálne stavy jeho hlavnej postavy (aj v predchádzajúcich dielach) pôsobia jednak, ako „odosobnené“, a jednak, „akoby“ z tých odcudzených vecí  okolia - „padali“ priamo na postavu/postavy. Má svoju predstavu („špecifického“) človeka - je to izolovaný jedinec, prebíjajúci sa životom na vlastnú päsť.

Paradoxnosť a priepastnosť jeho bytia už nevychádza len bezprostredne z neho samého, ako následky slabostí z jeho vnútra. Ale dolieha na neho práve z  toho (až) mrazivého vyprázdneného priestoru domu a najbližšieho priľahlého okolia.. Človek i dom sú si (tu) vzájomným odrazom.

Práve (ten) „prepad“ do citlivých hĺbok psychiky i existencie používa Tragicus (aj tu), ako zdroj dramatickosti svojho diela. A nie je to časté, ani „mohutné“ používanie dialógov. Jedným z jeho úspešných kompozičných prostriedkov, je využitie horizontálnej výstavby textu. Zdôrazňuje ňou expresívnosť situácií. Časové i „priestorové“ úseky vtesnáva do niekoľkých viet. Opisy vnútra domu i psychického stavu „klaviristu“/postáv redukuje na minimum.. (Aj) toto segmentovanie na krátke odseky vyvoláva v nás až fyzicky reálny pocit diania. Pri tom zachováva objektívny rozprávačský tón. Iba na jednom mieste dej komentuje: „Nestalo se. Ostatně, tohle také není pohádka.“ /Tu sa jednoznačne pridávam k Zdendovmu „povzdychnutiu“.

Sám, opustený prišiel, bol, i opúšťa prázdny dom, ktorý mu „poslúžil“, ako zastavenie, resp. jedno z jeho zastavení: „Rok, pokud se nemýlím. A majitel – ten muž u piana – zde bydlel sám, pokud je mi známo...“, aby vo vlastnej ceste opustenosti pokračoval. (Ďalšia) jedna z autorových vydarených „špecifických“ postáv úspešne zakotvila v predstave nejedného čitateľa – predovšetkým svojou sympatickou životnou neukotvenosťou...

Vyjadrovanie existenciálnych pocitov hlavnej postavy - cez priemet do okolia - za pomoci paralelizmu medzi psychikou a obklopujúcim bezprostredným prostredím, predmetmi/ veľmi premyslene zvolený, tak mnohovýznamový – dom, klavír, poháre, (nezapálený) krb, sneh...

Tragicus (tradične, ako inak) prekračuje tento rámec (paralelizmu). Existenciálne stavy jeho hlavnej postavy (aj v predchádzajúcich dielach) pôsobia jednak, ako „odosobnené“, a jednak, „akoby“ z tých odcudzených vecí  okolia - „padali“ priamo na postavu/postavy. Má svoju predstavu („špecifického“) človeka - je to izolovaný jedinec, prebíjajúci sa životom na vlastnú päsť.

Paradoxnosť a priepastnosť jeho bytia už nevychádza len bezprostredne z neho samého, ako následky slabostí z jeho vnútra. Ale dolieha na neho práve z  toho (až) mrazivého, vyprázdneného priestoru domu a najbližšieho priľahlého okolia.. Človek i dom sú si (tu) vzájomným odrazom.

Práve (ten) „prepad“ do citlivých hĺbok psychiky i existencie používa Tragicus (aj tu), ako zdroj dramatickosti svojho diela. A nie je to časté, ani „mohutné“ používanie dialógov. Jedným z jeho úspešných kompozičných prostriedkov, je využitie horizontálnej výstavby textu. Zdôrazňuje ňou expresívnosť situácií. Časové i „priestorové“ úseky vtesnáva do niekoľkých viet. Opisy vnútra domu i psychického stavu „klaviristu“/postáv redukuje na minimum.. (Aj) toto segmentovanie na krátke odseky vyvoláva v nás až fyzicky reálny pocit diania. Pri tom zachováva objektívny rozprávačský tón. Iba na jednom mieste dej komentuje: „Nestalo se. Ostatně, tohle také není pohádka.“ /Tu sa jednoznačne pridávam k Zdendovmu „povzdychnutiu“.

Sám, opustený prišiel, pobudol, i opúšťa prázdny dom, ktorý mu „poslúžil“, ako zastavenie, resp. jedno z jeho zastavení: „Rok, pokud se nemýlím. A majitel – ten muž u piana – zde bydlel sám, pokud je mi známo...“, aby vo vlastnej ceste opustenosti pokračoval. (Ďalšia) jedna z autorových vydarených „špecifických“ postáv úspešne zakotvila v predstave nejedného čitateľa – predovšetkým svojou sympatickou životnou neukotvenosťou...

Dve rôzne prostredia časom/“opakovaním“ strácajú svoju atraktívnu diferencovanosť a prechádzajú do polohy kulís pre - „smrť“. Na začiatku i konci „narážka“ na ňu – medzi tým (jeden) vzťah na úrovni (vy)trvalého rozkladu („V nedopitých šálcích zůstávaly stále těžší a těžší kapky kávy s nerozmíchaným cukrem.“). Hneď zaujme aj autorkina dobrá znalosť prostredia, nie len topografická, ale aj historická a ľudská, hraničiaca až s autobiografickou(?) skúsenosťou a zázemím.

Namiesto rodinnej-partnerskej pohody vládne narastajúce odcudzenie a stupňujúce sa napätie. Maskované trpkou formálnou komunikáciou zo strany Moniky (“... pocit marnosti mluvit s manželem v dlouhých větách... Oblíbila si vkládat do hovoru jednotlivé skeče známých filmů“) a zaujatosťou Jaromíra skôr svojimi „náhradnými“ aktivitami. Túžbou „dobyť horu i vežu“ - a tú, bez morálnej dilemy, „kúpiť i za cenu cudzej bolesti“. Premietnutie významotvorných tendencií do pomenovaní - veža, ale nechýba ani smrť, káva..., ktorých jednou zo základných vlastností je ich neukončenosť a viacvýznamovosť. Dominantne veža - „turecká“, ako symbol odolávania voči útočníkom, no súčasne aj „babylonská“, ako túžba po dosiahnutí nedosiahnuteľného, alebo i/aj strata vzájomného po/rozumenia si kvôli „mnohojazyčnosti“, ako erotický symbol...

Nemožno si „nevšimnúť zastrešenie“ starou rybárkou - jej vyjadrenia nesú v sebe (zdá sa) morálne hodnotiaci postoj autorky k otázke: Aký je človek, a či ho možno jednoznačne ohodnotiť. K tomu využila aj možnosť paralelnej sujetovej konfrontácie príbehov viacerých postáv, predovšetkým Jaromíra a Moniky, a umelkyne s manželom. Cez ich rozdielnosť, miestami až priepastnú, predkladá dopad rôznej hĺbky vzťahov aj na inštitúciu manželstva.

Scénu uzatvára „statický“ prírodný výjav: „Slunce sálalo, vše zůstalo na svých místech, ani lístek se nepohnul. Úplné bezvětří“. Ak by text skončil tu, išlo by o konvenčné realistické, sujetovo "falošné" riešenie (vyznenie do prírody). Vigan však pokračuje, (škoda len, že kvôli zdôrazneniu túto časť nevysunula do pozície odseku): „I tam nahoře, blíž k Bohu, kde žena seděla u hlíny pod klidnou lampou a stavěla další věž, se nic zvláštního neudálo“. Teda vízia pozitívneho riešenia pre umelkyňu s manželom, v prípade, že to nie je „sehraná scéna“. Po záblesku ústretovosti v aute, necháva autorka  Moniku a Jaromíra nakoniec "zavisnúť" v kríze, rovnajúcej sa až „protrahovanej vzťahovej smrti“: „Věděli, že sem přijedou příští rok zemřít znovu.“

Vigan (tu) disponuje schopnosťou odhaľovať "šírku" sveta muža a ženy, tajomného priestoru medzi nimi, ľudskej problémovosti, v ktorej niet definitívneho víťaza. Je (mi) sympatická jej koncepcia (epického) života – necháva právo žiť - svoj život - bez rozdielu ženám i mužom, „dobrým aj zlým“...

...****

...**

...*

...*

...***

...***

Janina, vdaka:)

StvN, ospravedlnujem sa za dlhu odmlku, som po uraze ruky. (Aspon, ze mozem citat:). Janine + novym redaktorom všetko dobre.

...*** :)))

...***

Haiku i jeho výber (sem) - fajn. "Nástin interpretace" kvalifikovaný, kultivovaný - ja som (pre zmenu:) na tom lepšie.

Dali, Dali, určite na tom niečo bude

Vaud, FB "zavri", vaňu daj zväčšiť :)

...***

Vsetkym vam dakujem za vyjadrenia.

Datumy som si vsimla uplne náhodou. (Skoda vsak presunu informácie do priestorov dielne. Ale urobit z toho „diskusiu na urovni: je to vela rokov, alebo malo“, sa mi zdalo, no... prinajmenšom „nediskutabilne“).

s riekou v pätách, bez (väčšieho) časového sklzu, posielam ti po vetre svoje: rado sa stalo:)

Niet začo, rado sa stalo. Aj nabudúce. (Hlavne, že my nie sme si cudzí :) ...

Silene,

ďakujem, vážim si to.

...**

...**

...**

I. miesto – „Třešně Fanynka“ - Vigan

Vigan, („ochutnala“ čerešne Fanynka, a tak) je tu integrálnou zložkou; spoluprežíva dianie, ako rozprávač. Vychádza z empirických faktov, dodržiava chronologickosť rozprávania, zviditeľňuje svoje postavy, ktoré sa realizujú najmä „v akcii“. Opisy prostredia sú bohaté vo svojej vnútornej diferenciácii. Ako podklad – presvitajú procesy spoločenských zmien. Nepodlieha zbytočne sentimentu, (občas síce na hrane). Tetu Fanynku sa jej podarilo stvárniť bez pátosu. Iné postavy nie sú v takej miere psychologicky odstupňované. Sympatický humor odhaľuje skrytú trpkosť života.

Nárečové prvky, celý životný priestor dediny, momenty zo života, ktoré patria (aj jej) detstvu i mladosti, jednoducho - prítulnosť k rodisku  môžeme chápať, ako protiváhu k postupne sa transformujúcemu životu. Idylizácia a idealizácia takéhoto duchovného priestoru tkvie vlastne v kultúrnej tradícii.

Je fajn, že tie „čerešne“ ponúkla Vigan aj nám. (Mne) chutili...

II. miesto – „Vzpomínky na budoucnost“ - Vaud

Humorné diela sú čitateľsky veľmi príťažlivé. Dá sa na nich dobre zasmiať, (nasmiať) i poučiť.

Humor je jedným z kvalitatívnych ukazovateľov originality. Chápe sa ako prejav a neoddeliteľná súčasť tvorivosti. Je to podstatný a prenikavý pohľad na život, ako taký. Sme s ním spojení na každom kroku našej existencie; má teda najmä sociálny charakter.

Spočíva v zachytení relatívnych okolností v živote človeka; v konfrontácii dvoch nesúvislých prvkov. (V podstate, ani náš život nie je len komický, či tragický, ale tragikomický). Podstata humoru neleží v opise smiešnych postavičiek a situácií („vonku“), ale v hĺbke vzťahov a okolností. Keďže má celospoločenský dosah, je jednou z najmocnejších zbraní.

Stotožnenie sa viacerých ľudí v istom názore, či pocite, ukazuje na niečo spoločné v ich vnímaní. Takýto jednotný vnem je podmienený niečím typickým pre daný fenomén, a tiež (aj) určitou zhodou činiteľov, zainteresovaných na tej situácii (emócie, ciele...). A tak sa istý okruh ľudí „stretávame“ s radostným očakávaním - pri Vaudových dielach.

Pohráva sa so slovami, s významami i významovými rovinami. Pohráva sa s čitateľom, miestami aj s vlastným písaním. Miestami seriózne, miestami až banálne. S nadhľadom, iróniou, sebairóniou, s radosťou. Paroduje, karikuje, usmieva sa, vysmieva i smeje, ale hlavne - chápe.

Toto dielko je slabším odvarom jeho esejistickej tvorby. Svojou motiváciou k jeho tvorbe sa ale netají. (Bod naviac). Nechýba však to podstatné...

Humorné diela sú čitateľsky veľmi príťažlivé. Dá sa na nich dobre zasmiať, (nasmiať) i poučiť.

Humor je jedným z kvalitatívnych ukazovateľov originality. Chápe sa ako prejav a neoddeliteľná súčasť tvorivosti. Je to podstatný a prenikavý pohľad na život, ako taký. Sme s ním spojení na každom kroku našej existencie; má teda najmä sociálny charakter.

Spočíva v zachytení relatívnych okolností v živote človeka; v konfrontácii dvoch nesúvislých prvkov. (V podstate, ani náš život nie je len komický, či tragický, ale tragikomický). Podstata humoru neleží v opise smiešnych postavičiek a situácií („vonku“), ale v hĺbke vzťahov a okolností. Keďže má celospoločenský dosah, je jednou z najmocnejších zbraní.

Stotožnenie sa viacerých ľudí v istom názore, či pocite, ukazuje na niečo spoločné v ich vnímaní. Takýto jednotný vnem je podmienený niečím typickým pre daný fenomén, a tiež (aj) určitou zhodou činiteľov, zainteresovaných na tej situácii (emócie, ciele...). A tak sa istý okruh ľudí „stretávame“ s radostným očakávaním - pri Vaudových dielach.

Pohráva sa so slovami, s významami i významovými rovinami. Pohráva sa s čitateľom, miestami aj s vlastným písaním. Miestami seriózne, niekedy až banálne. S nadhľadom, iróniou, sebairóniou, s radosťou. Paroduje, karikuje, usmieva sa, vysmieva i smeje, ale hlavne - chápe.

Toto dielko je slabším odvarom jeho esejistickej tvorby. No svojou motiváciou k jeho vzniku sa netají. (Bod naviac). Nechýba však to podstatné...

Vigan, („ochutnala“ čerešne Fanynka, a tak) je tu integrálnou zložkou; spoluprežíva dianie, ako rozprávač. Vychádza z empirických faktov, dodržiava chronologickosť rozprávania, zviditeľňuje svoje postavy, ktoré sa realizujú najmä „v akcii“. Opisy prostredia sú bohaté vo svojej vnútornej diferenciácii. Ako podklad – presvitajú procesy spoločenských zmien. Nepodlieha zbytočne sentimentu, (občas síce na hrane). Tetu Fanynku sa jej podarilo stvárniť bez pátosu. Iné postavy nie sú v takej miere psychologicky odstupňované. Sympatický humor odhaľuje skrytú trpkosť života.

Nárečové prvky, celý životný priestor dediny, momenty zo života, ktoré patria (aj jej) detstvu i mladosti, jednoducho - "prítulnosť" k rodisku  môžeme chápať, ako protiváhu k postupne sa transformujúcemu životu. Idylizácia a idealizácia takéhoto duchovného priestoru tkvie vlastne v kultúrnej tradícii. Je fajn, že tie "čerešne" ponúkla Vigan aj nám. (Mne) chutili...

I. miesto – „Acta est fabula“ - Vigan

Vigan pozoruje dobu cez skutočný príbeh konkrétneho človeka, cez malú ľudskú tragédiu. Tematickú  zložku tejto prózy, („akoby“ svojou frekvenciou v literatúre vyčerpanú), mnohonásobne prekonáva metóda jej literárneho spracovania.

Námet pôsobí, ako dotvorený skutočnosťou, a naratívny dej poviedky sa mu podriaďuje. Mení sa na dianie v priestore. Čitateľa oslovuje tragický nádych životnej atmosféry.

Hlavní hrdinovia poviedok Vigan, (a výnimkou nie je ani Jan Adamík), nepredstavujú typy rozorvaných, meditatívne založených jednotlivcov. Jej postavy sú svojrázne, vyhranené typy. Zreteľne v nich cítiť spätosť s konkrétnym prostredím.

Toto situačné umiestnenie do „zatvoreného“ priestoru hovorí o ľuďoch „priestorom spútaných“. Otriasa  nimi zhubný pocit bezradnosti voči skutočnosti. Ale snaha prekonať tie, často zdrvujúce pôsobenia vonkajších síl, im nie je cudzia.

Imponuje (mi) tento realistický autorský postoj - obrazy „životného útvaru“, ktorý sa nemilosrdne rozkladá, stráca sa, ale zvyšky sú (ešte) v nás...

II. miesto – „Certifikát“ - Herr_Jaroslav

Životná situácia hlavného „hrdinu“ - obsahovo prázdna, úpadková. Prostredníctvom nej (situácie), vidíme obraz poklesnutia určitých prirodzených hodnôt v spoločenských i medziľudských vzťahoch. Podané maximálne autenticky, inteligentne a s  vtipom. H._Jaroslavovi sa (tu) podarilo vytvoriť takú analogickosť zobrazovaného sveta so svetom skutočným (mimetizmus), že nás tento jeho „poviedkový svet“ zväčša až pohlcuje, ako model reálneho sveta.

III. miesto – „Sketch“ - _kava

V tematickom kontexte domova, ako základného oporného bodu života - stvárnenie krutej ceny dozrievania mladej ženy, v dosť drsne plynúcich udalostiach.

Na pozadí vonkajšieho diania, (opretého o hľadanie emocionálnej rovnováhy), zobrazuje _kava vnútorný dej, odohrávajúci sa v príkrom a dosť nepriateľskom životnom ovzduší. Nespočíva však v hľadaní podstaty Zojinej rezignácie, ale v hľadaní záchrany pred ňou, v „opatrnom a svojskom hľadaní“ plnosti života...

Všetky tri diela, (stretávajúce sa tu a teraz iba zhodou okolností), každé o sebe a zároveň spolu, predstavuje/predstavujú istý stupeň bytostných zložiek ľudskej mentality „vo svojej dobe“:

Rodový (vnútorný) zrast s domovom „cez hlboké korene“, až do posledného (vý)dychu. („Acta est fabula“)

„Vykorenený“, temer beznádejne stratený medzi dvomi dobami. („Certifikát“)

Túžba „po zakorenení“, pod tlakom nezáväznej voľnosti a osobnej slobody. („Sketch“)

Tri hodnotné výpovede - v čom spočívajú, a aké pevné sú korene nášho bytia, a kam smerujú naše výhonky.

V tematickom kontexte domova, ako základného oporného bodu života - stvárnenie krutej ceny dozrievania mladej ženy, v dosť drsne plynúcich udalostiach.

Na pozadí vonkajšieho diania, (opretého o hľadanie emocionálnej rovnováhy), zobrazuje _kava vnútorný dej, odohrávajúci sa v príkrom a dosť nepriateľskom životnom ovzduší. Nespočíva však v hľadaní podstaty Zojinej rezignácie, ale v hľadaní záchrany pred ňou; v „opatrnom a svojskom hľadaní“ plnosti života...

Životná situácia hlavného „hrdinu“ - obsahovo prázdna, úpadková. Prostredníctvom nej (situácie), vidíme obraz poklesnutia určitých prirodzených hodnôt v spoločenských i medziľudských vzťahoch. Podané maximálne autenticky, inteligentne a s  vtipom. H._Jaroslavovi sa (tu) podarilo vytvoriť takú analogickosť zobrazovaného sveta so svetom skutočným (mimetizmus), že nás tento jeho „poviedkový svet“ zväčša až pohlcuje, ako model reálneho sveta.

(Možno miesto záverečnej vety by stačilo - Marta...).

Vigan pozoruje dobu cez skutočný príbeh konkrétneho človeka, cez malú ľudskú tragédiu. Tematickú  zložku tejto prózy, („akoby“ svojou frekvenciou v literatúre vyčerpanú), mnohonásobne prekonáva metóda jej literárneho spracovania.

Námet pôsobí, ako dotvorený skutočnosťou, a naratívny dej poviedky sa mu podriaďuje. Mení sa na dianie v priestore. Čitateľa oslovuje tragický nádych životnej atmosféry.

Hlavní hrdinovia poviedok Vigan, (a výnimkou nie je ani Jan Adamík), nepredstavujú typy rozorvaných, meditatívne založených jednotlivcov. Jej postavy sú svojrázne, vyhranené typy. Zreteľne v nich cítiť spätosť s konkrétnym prostredím.

Toto situačné umiestnenie do „zatvoreného“ priestoru hovorí o ľuďoch „priestorom spútaných“. Otriasa  nimi zhubný pocit bezradnosti voči skutočnosti. Ale snaha prekonať tie, často zdrvujúce pôsobenia vonkajších síl, im nie je cudzia.

Imponuje (mi) tento realistický autorský postoj - obrazy „životného útvaru“, ktorý sa nemilosrdne rozkladá, stráca sa, ale zvyšky sú (ešte) v nás...

...**

...***

Guy kreuje svoj „metaforický plán“ v širokom spektre emócií. Posun od konkrétneho k univerzálnemu a naopak, je (aj tu) doménou. Prepojenia citu a myšlienky hladko-hladiaco plynú vo vzájomnom podmieňovaní. K miznúcim veciam a javom nás zväčša púta citový vzťah. Potom je bolestne ľahké stotožniť sa s takto prinášanými duchovnými hodnotami. Sú nám (čitateľom) existenčne blízke. Je až očarujúca (autorova) schopnosť „univerzálneho“ uchopenia bytia.

...***

...***

StvN, vyjadrila som svoj názor. Nikomu som v prezentácii jeho vlastných postojov nebránila. A už vôbec nie formou imperatívu. Ani nebránim. (Dokonca sa ani sama nebránim, napr. takej konfrontácii s Wiki. Keď myslíš.). Je však pravdou – „pozabudla som“ na nutnosť nestrannosti (v „mojej funkcii“ tu). V tom skutočne – mea culpa.

Janina6, ďakujem, vážim si to.

StvN

"Domnívám se, že nasranost na svět nezáleží na tom, jeslti člověk bere nebo nebere antidepresiva."

StvN, záleží. Je „trochu iná“ v príčinách, prejavoch, priebehu, dôsledkoch...

"Zároveň se domnívám, že to není primárně vedlejší účinek braní antidepresiv, protože nasranost na něco je věcí lidské povahy a charakteru."

Vyjadrila som sa: "...môže byť jedným z takýchto príznakov".

"Do třetice mi přijde mírně abstraktní hovořit o vedlejších účincích nějakých léků, které de facto mění náladu."

Presne tak, práve pre tú (medicínsku) zložitosť je vhodná abstraktnosť (na tomto fóre).

"Těžko řekneme, že to je nasranost nebo že to je sobeckost nebo třeba vztahovačnost. Tohle jsou ale nakonec právě ty otázky, které já mám a které bych očekával, že budou nějakým způsobem začleněny do textu (ne konkrétně tyto otázky, ale něco na ten způsob), pokud si text klade za cíl nějakým způsobem popsat stav, který je  výsledkem ročního braní antidepresiv. To jen na vysvětlení."

Hovoríš: "...pokud si text klade za cíl...". Osobne si nemyslím, že toto bol autorský zámer. Skôr bola pre autora v danej chvíle rozhodujúca potreba, ako správne poznamenala Vigan - naliehavosť - samotnej výpovede o aktuálnom duševnom rozpoložení, nie forma podania.

"Je to dobrá diskuse."

Podľa mňa – nie. V tomto prípade môže byť pre autora osobitne zraňujúca.

Za dobrú vec pokladám, že dielo (minimálne) každého z hlasujúcich nejakým spôsobom oslovilo...

Vigan, rozumieme si. Iba som chcela upresniť svoj pôvodný (i pre mňa už:)  „zmätočný“  komentár.

Že je umelecké dielo fikcia, je konštatovaním všeobecne platným. Samozrejme vnímam „pravosť autorovej výpovede“, a ani inak by som si nedovolila bagatelizovať jeho emočné prežívanie. (Podľa mňa) je kľúčové, ako som zmienila: „...do akej miery v diele „cítiť“ osobnú skúsenosť autora; záleží predsa aj na jeho „chcení“, no i schopnosti „vládnuť“, a nie „podľahnúť“ textu...“. Mám pocit, že práve tohto všetkého si bol UchoNK vedomý - ak si dobre pamätám - bránil sa účasti v PM. Asi (možno, určite?) predvídavo? netúžil po takejto diskusii.

...*

Prvá veta textu/i odseku je skutočne najdôležitejšia. Je miestom základnej myšlienky, na informácie najbohatšia, a zvyčajne obsahuje „jadro“. „Jeden rok beru antidepresiva, ony pilulky štěstí, určené těm, co jim nebylo jedno jedno či druhé“. Chcem zdôrazniť „...jeden rok...“, a teda sa nejedná o akútny stav, a text tomu aj zodpovedá. Vedľajšie účinky antidepresív sú rozličné, a závisia od mnohých faktorov - tu je dominantná, laicky povedané, „nasr...denosť na celý svet“, ktorá môže byť jedným z takýchto príznakov. A tak som to aj myslela v komentári.

Dielo je však fikcia. Do akej miery v ňom „cítiť“ osobnú skúsenosť autora, záleží predsa aj na jeho „chcení“, no i schopnosti „vládnuť, a nie podľahnúť“ textu...

UchoNaKoleji zvíťazil a rada mu k tomu blahoželám :)

...*

...***

...**

...***

...***

...*

...**

I. miesto – „Max“ – Herr_Jaroslav

Nie len v samotnom texte, ale predovšetkým v jeho vnútornom toku, v podtexte – viac, ako v priamom zobrazení, je povedané – „všetko“.

HerrJ. opäť potvrdil svoj humanistický rozmer a v jeho intenciách podáva ďalšie plastické svedectvo „o človeku“.

„Maxa“ (t.č.) jednoznačne radím na prvé miesto medzi jeho poviedkami. Je priam na pohladenie. (Možno už aj dozrel čas na zbierku:), ktorej by mohol byť rozhodne jadrom).

II. miesto – „Beru antidepresiva a stejně nejsem slepej“ - UchoNaKoleji-

Autor v podstate načrtáva dve prelínajúce sa skice - typické prejavy sociálneho života spoločnosti -  v časovom „posune“. Ich vytváraním sústreďuje v nich energiu „depresívneho“ protestu. V skutočnosti prezentuje hlbokú nespokojnosť s usporiadaním súdobého života. Evokuje všeobecné problémy, „vzrušujúce“ predovšetkým ľudí tých/týchto čias. Je mnohovravná lokalizácia „deja“ do predajne mäsa. („Víťazstvo“ obsahu nad formou pripisujem na vrub vedľajším účinkom antidepresív:)

III. miesto – „Kočky“ – nyma

„Rozvoj i úpadok“ sebavedomia človeka, ktoré úzko súvisia s hľadaním riešenia „dozretých“ problémov. Hoci navonok „akoby povrchne“  popísaná, vcelku však dobre vystihnutá postava, v ktorej miesto „kryštalizácie“ – „kamenejú“ všeobecne platné spoločenské a psychologické črty. Ak toto bol autorský zámer, tak sa podaril. Ale to nestačí na „kompletné“ dielo. Podrobne sa k tomu vyjadril StvN a v tom sa s ním plne stotožňujem.

Naviac, „rozdelenosť“ textu na dve časti pôsobí (na mňa), ako tvorba z dvoch rozličných období. Akoby „druhá časť“, po určitom čase nahradila pôvodný záver. Je „zrelšia“.

(„Konštatovanie“ MD psychózy - uvádzané prejavy nie sú práve najtypickejšie, smerujú skôr k „iným“ psychózam. Ale v živote je všetko možné.)

„Rozvoj i úpadok“ sebavedomia človeka, ktoré úzko súvisia s hľadaním riešenia „dozretých“ problémov. Hoci navonok "akoby povrchne" popísaná, vcelku však dobre vystihnutá postava, v ktorej miesto „kryštalizácie“ – „kamenejú“ všeobecne platné spoločenské a psychologické črty. Ak toto bol autorský zámer, tak sa podaril. Ale to nestačí na „kompletné“ dielo. Podrobne sa k tomu vyjadril StvN, a v tom sa s ním plne stotožňujem.

Naviac, „rozdelenosť“ textu na dve časti pôsobí (na mňa), ako tvorba z dvoch rozličných období. Akoby „druhá časť“, po určitom čase nahradila pôvodný záver. Je „zrelšia“.

(„Konštatovanie“ MD psychózy - uvádzané prejavy nie sú práve najtypickejšie, smerujú skôr k „iným“ psychózam. Ale v živote je všetko možné.)

Autor v podstate načrtáva dve prelínajúce sa skice - typické prejavy sociálneho života spoločnosti -  v časovom „posune“. Ich vytváraním sústreďuje v nich energiu „depresívneho“ protestu. V skutočnosti prezentuje hlbokú nespokojnosť s usporiadaním súdobého života. Evokuje všeobecné problémy, „vzrušujúce“ predovšetkým ľudí tých/týchto čias. Je mnohovravná lokalizácia „deja“ do predajne mäsa. („Víťazstvo“ obsahu nad formou pripisujem na vrub vedľajším účinkom antidepresív:)

Nie len v samotnom texte, ale predovšetkým v jeho vnútornom toku, v podtexte – viac, ako v priamom zobrazení, je povedané – „všetko“.

HerrJ. opäť potvrdil svoj humanistický rozmer a v jeho intenciách podáva ďalšie plastické svedectvo „o človeku“.

„Maxa“ (t.č.) jednoznačne radím na prvé miesto medzi jeho poviedkami. Je priam na pohladenie. (Možno už aj dozrel čas na zbierku:), ktorej by mohol byť rozhodne jadrom).

Blahoželám! A som rada, že ako jeden z autorov - ktorí nie len hovoria, ale aj povedia - si vydávaný (a nie iba nám napospas :) Nech sa ti naďalej darí!

Tam, kde hviezdi ironia

(Krom mne - proti vsem)

Tam som celkom rada i ja

Ocenit to viem

Par hviezdiciek je vsak nic

Proti duchu, co tu ziari

Na konci vzdy plieska bic

Zachovaj si v kalendari

;)

Reka, nemáš za čo; takýto komentár je (podľa mňa) jediným riešením.

...:)**

...*

...**

...**

...***

...:)****

...***

I. miesto - „Třetí pokoj pana Zauermanna“ - reka

„Třetí pokoj...“- (alebo/aj - „obraz Tretej ríše“) je – POVIEDKA!

Odporúčam do pozornosti všetkým, (obzvlášť prozaicky orientovaným) pisateľom.

Akýkoľvek rozbor (z mojej strany) by vyznel kontraproduktívne. Celý priestor poviedky autor bravúrne zvládol štylisticky, verbálne i kompozične. Je to zážitok! Ojedinelý na (tomto) amatérskom serveri. Rozhodne zážitok umelecký i  intelektuálny. Dielo (mi už teraz:) vonia príjemnou tlačiarenskou čerňou ...

„Třetí pokoj pana Zauermanna“- (alebo/aj - „obraz Tretej ríše“) je – POVIEDKA

Odporúčam do pozornosti všetkým, (obzvlášť prozaicky orientovaným) pisateľom.

Akýkoľvek rozbor (z mojej strany) by vyznel kontraproduktívne. Celý priestor poviedky autor bravúrne zvládol štylisticky, verbálne i kompozične. Je to zážitok! Ojedinelý na (tomto) amatérskom serveri. Rozhodne zážitok umelecký i  intelektuálny. Dielo (mi už teraz:) vonia príjemnou tlačiarenskou čerňou ...