Hladina tmy

Sťažne noci

nad rozdúchaným vetrom

kolísajúc v neopísateľnej agónii

rozbúreným tichom

Jemnosvit krutosti

v pohasínajúcich svetlách

večnej tmy

pretnutý nebetyčným hrotom

chladného plameňa

vrhajúceho tieň..

Ako bičom

v tlmenom  ošiali

ním des práska

po nahých ňadrách zeme

skvúcich sa belosťou

v purpurovom žiali

sedembolestných krás zomierania...

A z rán sa krehko rynie

esencia usínania

vpíjajúc sa v zradné vody Léthé

prameniacej v ničote...

K jej hrudi

skláňa sa celý vesmír

telom ebenovej tmy

V tragickej ľútosti

bozkami posieva

rub jej zvráteného toku

V nej smrť si líha k večnosti

posiatej kvetmi asfodelov

až k obzoru svitania

mi hrôzu ticha pripomína...