Hmla - kapitola 5

Konečne prišiel očakávaný deň. Prepustenie. Sladká sloboda. Bol to síce len týždeň, ale každým dňom bol vzrušenejší a stále viac a viac sa tešil. Zvlášť po včerajšom večere. Snívalo sa mu o očiach tej krásky. Ako sa len volala? Ach, Kiara. Fascinujúce meno. Krátke a jednoduché. Znenazdania sa objavila pri jeho cele aj s dozorcom. Ani nezačul kroky. Usmiala sa naňho.

„Prišiel čas na život, Sindo,“ zaštebotala veselo.

„In omnias mortis,“ odpovedal jej so záhadným výrazom.

Do cely vkročil aj človek, ktorého predtým nevidel. Mal v ruke britvu. Sindo celý stuhol. Holič bol skúsený, takže mu práca trvala len chvíľočku, urobil čo musel a išiel si po svojom.

"Tak môžeme ísť? spýtala sa Kiara.

"Jasnačka," opovedal Sindo, keď sa spamätal.

Posledné kroky vo väznici si vychutnával. Už mu neprišlo tak šedivé, už si nevšímal prasklín na stenách. Teraz mal ružové okuliare a za žiadnu cenu ich nechcel dať dolu. Dnes mu začína úplne nový život a on ho chce žiť naplno. Nič nebude ako predtým. Ale chodba sa začala zdať pridlhá.

"Ale čo, hlavne, že túto dieru konečne opustím. Aj keby to malo trvať do večera," pomyslel si. "Teraz ešte väzeň, o chvíľu slobodný človek. To je to jediné, čo sa počíta."

Konečne, po niekoľkých odbočkách prišli na koniec chodby. Jeden z dozorcov mu otvoril dvere a vošli do nich. Bol tam nejaký človek, a jedna stolička. Teda skôr to vyzeralo ako kreslo, ale príliš pohodlne nevyzeralo.

"Posaďte sa Sindo," vyzval ho jeden z dozorcov.

Poslúchol ho a dozorcovia mu začali priväzovať ruky a nohy.

"To bude zrejme nejaká výstupná procedúra ktorou zisťujú celkový stav človeka pred prepustením," napadlo ho ako prvé.

"Prosím vás chlapci, ako dlho to potrvá rád by som sa nadýchal čerstvého vzduchu ešte dnes," spýtal sa dozorcov naoko znudene.

"O pár minút bude po všetkom," odvetil mu jeden z nich.

Neznámy človek sa nechápavo pozrel na Kiaru  a ona mu niečo pošeptala. Neznámy len smutne pokrútil hlavou. "Formálnosť postupu musíme dodržať aj tak," povedal nahlas Kiare.

"Jasné šéfe, kde by bol svet bez formalít," zahlásil žoviálne Sindo.

Neznámy muž predstúpil pred Sinda a zatváril sa ešte vážnejšie než predtým.

"Sindo Machiaveli," povedal ráznym hlasom, "boli ste uznaný vinným a odsúdený k trestu smrti za vraždu prvého stupňa vašej manželky Marie Machiaviliovej dvadsiateho tretieho apríla dvetisíc osem. Chcete pred vykonaním trestu niečo povedať?"

"Rýchlo do toho, už cítim vôňu slobody," povedal Sindo na to.

Neznámy muž opäť nechápavo pozrel na Kiaru, ale tá len pokrčila ramenami. Vykročil teda k páke na stene, siahol po nej a zatiahol. Sindovi v tej chvíli prešlo telom niekoľko tisíc voltov. Ten nápor spôsobil kŕčovitú kontrakciu jeho svalov a postupne z neho vysával jeho životnú energiu. Po niekoľkých sekundách prúd prestal pretekať obvodmi aj Sindovým telom a on sa len bezvládne zosunul na elektrické kreslo. Jeho život bol definitívne ukončený a on si mohol užívať slobody večnosti. Navždy.

Kat sa obrátil na Kiaru. "Myslíte, že nakoniec precitol z toho šialenstva a pochopil, čo sa s ním deje?"

"Dúfam, že nie," odvetila Kiara a odišla.