Serj, pokušenie pokračuje

Čas plynul ďalej. Deň za dňom, týždeň za týždňom a mne sa postupne vytrácala z mysle spomienka na neblahé udalosti zo slnkom zaliateho a vetrom šľahaného ostrova. Chodil som do práce aj na pivo, miloval sa s Kiarou a všetko bolo tak nádherné, ako predtým.

Spoločne sme putovali životom nejakú dobu úplne nerušene a harmonicky. Zkrátka spokojne. Taký malý osobný raj. Samozrejme sme si dopriavali zakázaného ovocia naozaj hojne, to asi netreba zdôrazňovať. Že tým zakázaným ovocím nemusí byť len jablko, asi nemusím nikoho nijak zvlášť presviedčať. Fantázii sa medze nekladú a toho sme sa držali s náruživosťou hodnou milovníka hašišu. Nebudem zbytočne zachádzať do detailov, nech si každý pod tým predstaví čo chce. Nakoniec, fantázii sa...veď viete. A žili by sme šťastne, kým by sme nepomreli, nebyť toho, že sa opäť niekto snažil medzi nás vraziť klin. A bol by v tom čert, keby to nebol zase sám satanáš.

Tak ako v minulosti, aj teraz začalo všetko úplne nevinne. S Kiarou sme sa ten večer rozhodli, že si doma urobíme romantickú večeru pri sviečkach, otvoríme fľašku dobrého vína a potom, dej sa vôľa Božia. Víťaznou pochúťkou toho večera sa stalo Kura po baskitsku, prípravou jednoduché, ale čo sa týka chuti, skutočne úžasné jedlo. Spolu s čerstvou nakrájanou bagetou v človeku tento gurmánsky skvost dokonale rozvíja pôžitkárske chúťky do večera plného zmyselnej rozkoše. Hoci sexuálnych partnerov sme obaja mali v minulosti viac, to čo sme prežívali spolu; a na tom sme sa obaja zhodli; bolo ďaleko intenzívnejšie, zmysluplnejšie a vesmíruplnejšie, než všetko doteraz. A taktiež sme vzájomne súhlasili s tým, že po tak dobrej večeri by bolo škoda kaziť si náladu nejakým umývaním riadu. To sme sa naučili na Fuerteventure, ako danú záležitosť rýchlo a elegantne zvládnuť.

Jedným slovom.

Maňana. (zajtra)

Na vínny mok sme v ten večer neboli príliš naladení, obaja sme vystačili s jedným pohárom a ja už som začal rozmýšľať, aké spodné prádlo dnes asi má na sebe. Po niekoľkých dlhých bozkoch a nutnej procedúre zbavovania sa zvrškov som s potešením zistil, že sú to tie elastické biele nohavičky, ktoré mám na nej najradšej. Ono, krajka je krajka, to bez debaty, ale na „hranie“ to nie je príliš vhodné. Rád som ich naťahoval a z ich sťahovania som si urobil osobný ceremoniál, už len pre ten pocit pôžitku z očakávania, pretože odďaľovanie potešenia má za výsledok väčšiu rozkoš (poznatok prevzaný z Tantry, pozn. rozprávača). Očakávanie je však jedna vec a druhá vec je dyhchtivosť. Nie vždy sme mali čas alebo trpezlivosť na hodinové hrátky. Raz sme sa pri príchode z večierku od dverí k posteli ani nedostali, ale urobili sme to rovno na podlahe. Nebolo by na tom v podstate nič zlé, keby sme nemali v spálni parkety. Ako to dopadlo, asi si viete predstaviť. Kiare zostal spálený chrbát a mne kolená. Mesiac a pol sme to nemohli robiť inak, než postajačky zozadu.

Ale nebudem vás zaťažovať zbytočnými detailami, určite na ne nie ste zvedaví, tak radšej pokročme ďalej. Keď už bolo po všetkom, Kiara mi začala prstami jemne masírovať hlavu a ja som sa ešte nahý k nej pritisol čo najbližšie. Obaja sme zbožňovali ten pocit blízkosti a harmónie tesne po milovaní. Často sa nám stávalo, že sme takto zaspali priamo na gauči, nahí, len pod dekou. Nie, že by to bolo kto vie ako pohodlné, ale bolo nám tak dobre. Ráno sme zväčša bývali celí polámaní. Ale aj tak sme si to nemohli odpustiť. Toto bol tiež jeden z tých prípadov.

S jednou zmenou. Mal som veľmi zvláštny sen. V akejsi podivnej miestnosti sme sa snažili ja a dvaja ďalší ľudia rozlúštiť mozaiku, ktorá pokrývala takmer celú miestnosť. Nutno podotknúť, že tá miestnosť nemala rovnú, ale dosť príkru podlahu a jedno malé otvorené okno po pravej strane. Ako sme tak dumali nad tou mozaikou, ktorýsi z tých dvoch neznámich ľudí povedal: „Ja tam vidím čísla dvadsať a štyridsať.“ Bolo to v rohu miestnosti tesne pri vrchole tej šikmej roviny. Pristúpil som k nemu bližšie a prizrel som sa lepšie miestu kam ukazoval.

„Ja tam vidím číslice dvadsať jeden, štyridsať jeden a štyridsať šesť,“ povedal som mu na to. Pozreli sme sa významne na seba, ale nikto z nás neprehovoril. Chvíľu sme tak na seba uprene hľadeli, keď vtom som začul mocný hlas, ako ku mne hovorí: „Zabi sa Henry, prikazujem ti, zabi sa, ty Hitlerovec!“

Rozhliadal som sa okolo seba, celý rozklepaný od strachu, kto to na mňa hovorí. Studený pot sa mi začínal liať po celom tele a v rozkroku som zacítil náhle pálenie. To moč chcela vatrysknúť von z tela. Dalo mi dosť práce ju udržať. Pri rozhliadaní sa po miestnosti mi zrak spočinul na tom malom okienku a tam som zbadal to najpodivnejšie stvorenie vo svojom živote. Malo červené rohy hrubé a zakrútené ako baran, telo tiež celé červené, chlpaté ani ľudoop a miesto chodidiel kopytá. To on mi vstupoval do mysle. Satan vo svojej najčistejšej (alebo najšpinavejšej? pozn. rozpr.) podobe. Jednoducho bez pozlátka. Na rozdiel od prvého prípadu. Zobral som všetku svoju odvahu a vykríkol naňho: „Ty hajzel!“

V tej chvíli som sa prebral. Kiara na mňa pozerala ako na vesmírnu bytosť. „Henry, čo to bolo? To nebol tvoj hlas!“ hlesla. Nehchápavo som sa na ňu zahľadel. „Ako to myslíš?“ spýtal som sa. „Keď si hovoril o tom zabíjaní, akoby to teba vstúpil niekto iný!“ odpovedala mi s hrôzou v hlase.

„To som povedal nahlas?“

„Áno, aj o tom hajzlovi!“

Objali sme sa, pretože tak ako potešenie, aj strach sme prežívali spoločne. Po minúte ticha prehovorila: „Bol to len sen, Henry. Len sen.“ Určite vycítila moju duševnú paralyzáciu a snažila sa ma nejak uchlácholiť. Ten hlas sa mi však neustále ozýval v hlave.

V tomto spoločnom objatí sme znova zaspali. Ráno pri raňajkách sme spolu vôbec nehovorili. Mlčky sme sa najedli a šli do práce. Celý deň som nebol duchom prítomný. Myšlienky sa mi neustále vracali k tomu nočnému preludu. Fakt, že teraz do toho bola zapletená aj Kiara ma vydesil oveľa viac, než tomu bolo v prvom prípade. Čo sa stalo minule, bola len moja vec. Nastal však nečakaný zvrat. Aspoň som na to už nebol sám. S ňou by som to snáď mohol zvládnuť lepšie než prvý krát.

Večer, po návrate z práce, to nebolo oveľa lepšie než ráno. Iba sme sa pozdravili, prehodili medzi sebou pár slov o práci a začítali sme sa každý do svojej knihy. Ale ako som sa celý deň nemohol na nič sústrediť, tak to bolo aj teraz a moje myšlieky sa neustále niekam rozutekávali. Kiara nevyzerala, že by na tom bola inak. Neustále civela z okna. Večer sme sa ani nemilovali, iba sme tak vedľa seba ležali a ja som nemohol zaspať. Zabral som snáď až niekedy okolo jednej po polnoci. Našťastie táto noc prebehla bez desivých snov a ráno už bola atmosféra oveľa lepšia.

Chcelo to však ďalšie tri dni, než sme sa pokúsili o opätovné fyzické zblíženie. Zo začiatku sme si pripadali ako dvaja pubertiaci, čo idú na vec po prvý krát, ale tú záťaž sme dokázali rýchlo odhodiť. Od tej doby sa veci zase dostávali do normálu. Voda sa sypala a piesok lial. Tak to u nás bolo vždy. Korenie života.

Ubehol tak týždeň, potom dva, mali sme za sebou mesiac, neskôr ďalší, ale ak sme si mysleli, že sa všetko skončilo, boli sme na veľkom omyle. Aspoň ja som niekde v hĺbke duše tušil, že pán temnôt ešte nepovedal posledné slovo. Trvalo to takmer tri mesiace, než pekelník opäť vystrčil svoje smradľavé kopytá. Opäť uprostred noci, vplížil sa mi do spánku ďalší desivý sen. Dostal som sa do pekla. Aspoň v metafyzickom zmysle. Prechádzal som sa po jaskyni ožiarenej červeno-žltými plameňmi, tie však nebolo vidieť. Nepálili ma teda ohne podsvetia, zato však myšlienky hriešnikov. Nepichali ma vidlami, ale výkrikmi mučených duší. Nevarili ma v kotli, mojim utrpením však bola beznádejnosť situácie, pretože som neustále blúdil týmito odpornými miestami, nenachádzajúc cesty von. Zúfalé výkriky nešťastníkov v rovnakej situácii ma doháňali k šialenstvu a všadeprítomný strach napínal moje nervy až do prasknutia. Odsúdení na večné blúdenie v zatratenej krajine. To bolo to duševné peklo, týranie nekonečnosťou nepolapiteľnosti zmyslu. Sysifos by nad tým údelom zaplakal. To najhoršie na tom všetkom však bolo vedomie, že tie zatratené duše nespravili nikdy nič zlé. Boli to ľudia, ktorí trpeli celí život pre mocenské chúťky iných. Preto som si ani neuvedomil, že tak ako tie spoluuveznené duše, ja kričím tiež. A doslova.

Kiara mnou triasla aby ma prebudila. Opäť ten jej vystrašený pohľad. Mučil ma snáď ešte viac, ako samotné peklo. „Už zase?“ spýtala hlasom plným zúfalstva. Nemohol som jej na to ani odpovedať. Len som sa zosunul späť na posteľ a hľadel do stropu. Nebolo čo vysvetľovať. Začalo to zachádzať priďaleko a bolo treba nájsť riešenie. Ale aké? Čo by sa dalo v takejto situácii urobiť? Odpoveď mi poskytla Kiara: „Mal by si zájsť k psychiatrovi.“

„Myslíš, že je zo mňa magor?“ odpovedal som jej nahnevane

„Nič iné ma nenapadá,“ skonštatovala lakonicky

„To ti ďakujem za prejavenú dôveru,“ začal som ironizovať.

„Pozri, takýmto spôsobom to ďalej nejde. Chceš to prežívať stále znova?“ nedala sa.

„Možno by to šlo vyriešiť aj iným spôsobom,“ skúsil som to na ňu, pomaly sa vzdávajúc.

„Akým, že začneš piť. Ako na Fuerteventure?“

Teraz zaťala do živého. Bolo mi jasné, že nemám žiadnu lepšiu alternatívu. Bez hľadania riešenia by som určite upadol do depresie. „Tak dobre, pôjdem k nemu,“ rezignoval som.

V tej chvíli som bol ochotný uveriť čomukoľvek, čo by mi poskytlo hoci len mizivú nádej. Hneď ráno som sa vydal do ordinácie. Dostal som nejaké prášky s odpoveďou, že to prejde. Vydržali mi mesiac. Mesiac bez zlých snov. Žiaľbohu, nie len bez zlých, ale v skutočnosti bez akýchkoľvek snov. Cítil som sa ako živá mŕtvola. Celkom bez energie a fantázie. Deň po tom, čo mi došli prášky, som sa večer ocitol doma sám. Kiaru niečo zdržalo v práci. Iba som prepínal kanály na televízii bez nejakého cieľa. Absolútne nič ma nebavilo. To pravda nebola žiadna výnimka. Celkovo som dávno nadobudol dojem, že úroveň televíznej zábavy hraničí s idiociou. Normálne by som ju už vypol a otvoril si radšej knihu, ale bol to jeden z tých večerov, kedy som sa cítil úplne vygumovane. A tak som prepínal ďalej. Stalo sa však niečo veľmi nečakané. Obrazovka sama od seba zhasla. Skúšal som mačkať rôzne tlačidlá, ale márne. Ako sa tak pokúšam sprevádzkovať ten debilizátor, začul som hlas, ktorý ma volal po mene. Znel veľmi vzdialene, tlmene a hrôzostrašne: „Henry, Henry, myslel si si, že na teba zabudnem? Patríš mi Henry! A ja si ťa vezmem, či chceš, alebo nie! Patríš mi!“

Začal sa dvíhať vietor. Áno, uprostred našej obývačky. Silnel a silnel, až ma začal unášať smerom k oknu, ktoré sa vzápätí otvorilo. Automaticky som skočil k barovému pultu a zachtil sa oň. Vzduch ale nabral takú rýchlosť, že nohami som sa už nedotýkal zeme. Ťahalo ma to, ako obrovský vysávač. Chodidlá sa mi vznášali a zo všetkých síl som sa snažil udržať. Zase sa ozval ten hlas: „Myslíš si, že tá tvoja kurva je v práci? Nebuď hlupák Henry. Práve si to rozdáva na zadnom sedadle auta so svojim šéfom. Je to obyčajná kurva, Henry. Tak to je!“

„Nie to nemôže byť pravda,“ pomyslel som si. „To by mi Kiara nikdy naurobila. Tomu neuverím ani o milión rokov.“ Ten hlas sa však nemienil vzdať. „Poď ku mne Henry, ty mi patríš!“ hovoril mi. „A ja si ťa vezmem či chceš alebo nie!“ opakoval. Vtom sa v obývačke zjavila Kiara a začala hystericky jačať. Víchor okamžite ustal a moje nohy tvrdo dopadly na zem, Kiara však kričala ďalej. Priskočil som k nej a z celej sily som ju objal. Účinok to malo, lež iný než som očakával.

„Kto má toto vydržať, to je na zbláznenie, takto sa nedá žiť. Tu nemá človek chíľku normálneho pokoja. Takto by sa zbláznil úplne každý,“ zakričala mi do tváre, vytrhla sa a ušla preč. Nemal som síl bežať za ňou. Boj o život ma úplne vyčerpal a ja som sa len bezvládne zosunul do kresla.

„Vráti sa?“ zaútočila na mňa otázka nemilosrdná a krutá ako najhorší diktátor. Nemal som však dosť síl na to, aby som došiel na nejakú odpoveď. Miesto toho som zaspal priamo v kresle. Mal som ďalší sen. Avšak tento bol z iného súdka. Stretol som sa tým mojim varovateľom, čo vyzeral ako Morgan Freeman. Bol oblečený do žiarivo bieleho plášťa. Až tak žiarivého, že ma zozačiatku úplne oslepil. Postupne som si ale začal privykať na ten jas a on prehovoril hlbokým a autoritatívnym hlasom: „To tvoja viera v Kiaru ťa zachránila. Nebyť nej, tak by si už bol v spároch satanových. Musíš v ňu veriť aj naďalej, inak ťa pán temnôt dostane. Nesmieš mu podľahnúť Henry. Čaká vás dôležitá úloha a ty musíš byť silný pri jej plnení. Bez jej pomoci nič nedokážeš.“

„Čože? O čom to hovoríš? Čo je to za úloha?“ Moje otázky však neboli k ničomu. Jas jeho plášťa začal pohasínať a o chvílu zmizol s jasom aj ten neznámy.

Ráno som sa prebudil s trhnutím. Celé to bolo o to horšie, že spať v polohe v sede, nie je pre telo to najlepšie. A s váhou včerajších udalostí a Kiarinho odchodu, bolo moje utrpenie takmer neznesiteľné. Spomenul som si ale na ten sen. To mi vlialo trochu nádeje do tela. Nech som sa cítil akokoľvek pod psa, do práce som musel. Traste sa, zombi prichádza. Pár takých poznámok sa počas dňa na moju hlavu skutočne znieslo. Len moja šéfka ma prekvapila svojim postojom. Úprimne sa zaujímala o môj stav a dokonca mi ponúkla, že si môžem na pár dní vziať dovolenku. S poďakovaním som odmietol a vysvetlil jej, že nečinnosť v tejto chvíli by pre mňa mala depresívne následky.

Nasledujúce dva dni sa nič nezmenilo. Kiara sa neukázala, ani neozvala. Začínal som tušiť, čo to pre mňa znamená a trápilo ma to čím ďalej viac. Stratiť som ju za žiadnu cenu nechcel, ale mobil mala vypnutý, takže som nemal tušenia, čo s ňou je. Na tretí deň ma opäť prekvapila moja šéfka. Chvíľu pred koncom pracovnej doby si ma pozvala do svojej kancelárie. „Čo sa s tebou deje, Henry?“ spýtala sa ma miesto uvítania. „Prečo sa pýtaš?“ odpovedal som jej unavene protiotázkou.„Chodíš tu ako mŕtvola. Po pravde, mám o teba starosti. Máš nejaké problémy doma?“

Napadlo ma, že keby som jej povedal pravdu, najskôr by na mňa zavolala psychiatra a pánov s bielou košieľkou. „To je hrozne komplikované Katy. Všetko sa na mňa nejak sype v poslednej dobe a naviac to vyzerá tak, že ma opustila Kiara.“ Videl som, ako sa jej zablišťali oči.

„Ty potrebuješ spriaznenú dušu, že je to tak?“ povedala súcitne. „Mám nápad. Doma skladujem fľašku vína, s ktorou mi nemá kto pomôcť. Môžeme ju zvládnuť spolu a ty sa medzitým môžeš vyrozprávať tete Katy. Súhlasíš?“ Plány na dnešný večer som nemal žiadne a na výhovorky zase energiu. Tak som po chvíľke váhania prikývol. „Skúsim sa znova dovolať Kiare a ak bude mať stále vypnutý telefón, plán na dnešok je jasný,“ pomyslel som si.

Tak sme sa ku nej vydali. Jej byt bol naozaj zvláštny. Pôsobil na mňa značne ezoterickým dojmom. Nebudem to popisovať nijak podrobne, v mojom psychickom rozpoložení mi aj tak väčšina detailov určite unikla. Ale jedna vec, alebo skôr symbol, sa nedal prehliadnuť. Pentagram. Videl som ho hneď na niekoľkých miestach a na obaloch niekoľkých kníh, ktoré vlastnila. „Ty si satanistka?“ spýtal som sa jej hneď ako sa objavila s fľaškou vína. „Ako ťa to napadlo?“

„Čo tie pentagramy?“

„Ty si žil veľmi dlho v zajatí kresťanov, že?“ vyzeralo to, že ju moje otázky veľmi pobavili. Mňa zase začínalo štekliť moje podvedomie. Niečo tu nehralo. „Pentagram ako symbol sprevádza ľudstvo snáď od jeho vzniku. A nemá nič spoločné s uctievaním satana, ako sa pokúšala o tom presvedčiť katolícka cirkev svoje ovečky už od stredoveku.“

„Chceš povedať, že cirkev rímska klame?“ spýtal som sa naoko naivne. „Taliani by ti dali.“.

„Ale no tak, nebuď hlupáčik,“ odpovedala mi s materským úsmevom a ja som sa cítil čoraz znepokojenejšie. Veľmi zvláštny pocit sa mi začal zatemňovať moju dušu. Cítil som, že sa tu deje niečo, čomu tak úplne nerozumiem. „Uvoľni sa, si napätý ako pružina,“ povedala mi Katy nežne a naliala víno. Uvelebila sa na pohovke hneď vedľa mňa.

V hlave som si rekapituloval doterajší sled udalostí. Sedel som na gauči, v tomto prazvláštnom byte a hovoril svojej šéfke o svojich problémoch. Niektoré podrobnosti som jej samozrejme musel zamlčať. Inak by som dozaista skončil s bielim rúchom v čalúnenej cele. A ona len sedela, usrkávala víno a tvárila sa, akoby sa nič nedialo. Napadlo ma či ju nenudím. Nakoniec, čo som u nej vôbec robil? Možno to všetko bolo preto, že niečo v hlbokých útrobách mi stále nechcelo dať kľud. Ako som si to tak všetko v duchu znova prehrával dokola, spomenul som si na svoj prvý nočný prelud. Snažil som sa prísť na to, čo môžu znamenať tie čísla. Akoby mali niečo spoločné so včerajším hlasom. Ale čo to mohlo byť? Niečo tu rozhodne nehralo. Niečo...mi stále unikalo. Nemohol som však dosiahnuť na dno nádoby, v ktorej sa skrývala podstata problému. Nech som sa do nej ponáral sebeviac, stále mi kúsok chýbal. Katy siahla po fľaške. Dopil som, ani som to nezbadal. Opäť doplna. Iba som tak civel na ten pohár a už aspoň minútu som mlčal. „Zdá sa mi, akoby si mi nehovoril všetko,“ opáčila. „Prečo myslíš?“ snažil som sa vyhnúť priamej odpovedi. „Vidím to na tebe,“ nedala sa a mračná v mojej duši akoby ešte ztemneli.

Opäť som sa odmlčal. „Je to na mne tak vidieť?“ Myšlienky mi zase začali víriť ako tornádo. Unikali mi súvislosti, ktoré som mal na dosah ruky. Nech som sa snažil akokoľvek, nebolo mi zrejme súdené ich dnes dostihnúť. „Potrebujem si odskočiť,“ oznámil som Katy zadumane. „Rovno po chodbe a doprava,“ vysvetlila mi polohu onej miestnosti.

Vydal som sa, kam ma nasmerovala. Čiastočne sa mi uľavilo, keď som sa niekomu mohol vyrozprávať, hoci to, čo som jej povedal bola sotva polovica mojich trápení. Aj to sa počíta. Aspoň že mi bolo aspoň trochu lepšie. Pri vychádzaní z toalety som si všimol pootvorených dverí vedľajšej miestnosti. Zvedavosť bola neústupná. Nahliadol som. Táto izba ešte mystickejšie, než zvyšok bytu. Nachádzalo sa v nej mnoho stolíkov a podstavcov a na nich stovky sviečok. „Musí dať práce všetky ich zapáliť,“ pomyslel som si pobavene. Na podlahe bol namaľovaný veľký pentagram. Uprostred neho ležala bábka. Niečo mi na nej pripadalo známe, tak som vošiel a zodvihol ju. Bola asi desať centimetrová a pripadala mi dosť smiešne. Až na jej vlasy. Tie boli až príliš skutočné. Vyzerali ako moje. „To je ono! Presne ako moje! Nie to nemôže byť pravda!“ myšlienky sa mi rozvírili ako malström. Vtom vošla Katy. „Niečo ťa zdržalo?“ spýtala sa nevinne. Prudko som sa otočil. Hlas jej znel akosi inak. Divne. Tak neľudsky. Zrejme si toho všimla aj sama, pretože vzápätí si ho prečistila. Ale mne to nedalo.

„Čo to má znamenať?“ spýtal som sa jej so zmesou prekvapenia a hnevu ukazujúc jej figúrku. „Ale no tak, nebuď tak prekvapený. To si ešte nepočul o Voo Doo?“ To mi niečo hovorilo. Nebol som si však istý. „A čo tie vlasy? Sú moje?“ spýtal som sa. „Ty si ich snáď nepoznáš?“ pokračovala v samotnej esencii nevinnosti. „A-ale prečo?“ zakoktal som. Oči sa jej zlovestne zaleskli. Zdalo sa mi, že v nich priamo horia plamene.

„Pretože mi patríš, Henry!“ povedala opäť tým divným hlasom.

To bolo ono, teraz do seba všetko zapadlo. To bol ten včerajší hlas. V okamihu ma prepadla nebetyčná hrôza. Katy sa začala pomaly sunúť ku mne. Vydesene som pred ňou ustupoval. Po pár šuchtavých krokoch už však nebolo kam. Pošupoval som sa len popri stolíkoch do rohu miestnosti. „Ak sa dostanem až do toho rohu, som v pastci,“ napadlo ma. Neváhal som a okamžite vyrazil proti nej, prebehol som okolo ako raketa, div po mne nezostala ohnivá čiara. Z očí jej však vyšľahli ohnivé jazyky. Rútili sa za mnou a naťahovali sa v snahe polapiť ma. Nepodarilo sa mi dostať ďalej než do kuchyne. Zomkli ma v pevnom objatí za pás ako anakonda, ktorá sa snaží udusiť svoju obeť. Nemohol som sa pohnúť z miesta. Zase na prahu smrti. „Koľkokrát ešte budem v takejto situácii. Za posledný rok je to už druhý krát,“ pomyslel som si zúfalo. Našťastie, hneď vedľa mňa, na kuchynskej linke, bol položený nôž. Rukou som po ňom siahol, bol som však dosť ďaleko. Skúsil som to znova a druhý pokus sa mi to podarilo. Katy prišla do kuchyne, ohnivé jazyky jej neprestali žhnúť z očí a stále ma zvierali. „Snáď si nemyslíš, že mi nejak ublížiš?“ povedala keď zbadala nôž v mojich rukách.

„Tebe možno nie,“ povedal som a priložil nôž k bábke. Pozeral som sa na ňu tak drzo, že mi musela uveriť môjmu úmyslu. Keby nie, bol som rozhodnutý konať bez ohľadu na dôsledky. Stratu duše som považoval za ďaleko horšiu než stratu života. A ja som v živote toho už nemohol stratiť veľa.

„To neurobíš?!“ vykríkla s obavami v hlase. Ale ja som už vedel, že mi to verí a nôž som pritlačil k bábke silnejšie. Snažil som sa odhadnúť, aké sú moje šance aby som odtiaľto zdúchol v stopercentnom stave. Úprimne, napadlo ma jediné slovo, ktoré to mohlo vystihnúť dokonale. Mizivé. Neovstávalo mi ale nič iné, než dotiahnuť túto hru do konca. Bez ohľadu na výsledok. Zatiaľ sme sa nachádzali v patovej situácii a ani jeden z nás nechcel urobiť chybný krok. Bol to súboj nervov. A ja som ho zvádzal so samotným peklom. Trúfalosť a to nebetyčná. Ale čo by bez nej človek v živote dokázal? Asi nič.

„Chceš sa staviť?“ povedal som vyzývavo a môj pohľad bol plný vzdoru a odhodlania.

Nechcela. Ohnivé jazyky ma na moment pustili a vyrazili mi nôž z ruky. Súboj nervov som teda vyhral. Karta sa začala obracať. Ten vyletel do vzduchu a v momente ma opäť pevne držala. Čo však čert určite nechcel, odrazil sa od stropu takou silou, že sa jej zabodol do ramena. Neľudsky zvrieskla a zovretie v momente povolilo. Ihneď som vycítil šancu na útek, neváhal som a vzal nohy na ramená. Než som zbehol po schodisku, stihol som si ešte všimnúť číslo na dverách. Dvadsať jeden. Na ulici som zazrel číslo činžiaku, v ktorom bývala. Štyri jedna štyri šesť. Nič viac som už nepotreboval a uháňal domov.

Vošiel som do bytu, uľahčene sa oprel o dvere a sťažka vydýchol. Bol som nesmierne rád, že to mám za sebou. „Henry?“ ozval sa z obývačky ženský hlas. Do hlavy sa mi okamžite vliala nová panika. „Ježíšikriste!“ vykríkol som hystericky a vybehol späť na ulicu. „Bola rýchlejšia než ja. Ako sa len mohla ku mne dostať tak rýchlo. A vôbec dovnútra. Dvere boli v poriadku. Asi som nechal otvorené okno. Alebo ho rozbila,“ rozmýšľal som za behu. Moje myšlienky však mali za následok stratu koncentrácie a tak som zakopol a prekopŕcol sa. Letmo som ešte zahliadol osobu bežiacu za mnou.

„Už ma má,“ pomyslel som si. Stála nado mnou a chvíľu ma pozorovala. Vychutnávala si pocit svojho víťazstva. Odvážil som sa pozrieť na ňu. V ruke držala kladivo. „Udrela moja posledná hodina?“ pýtal som sa sám seba. Pozrel som sa znova. Bože, tie asociácie ma raz zabijú. Bolo to Maleus Maleficarum. Samozrejme to nebola Katy, ale Kiara.

„Ja som tak rád, že ťa vidím,“ vydal som zo seba. „Ja tiež,“ odpovedala, „aj napriek okolnostiam.“

„Načo ti je to Kladivo na čaredejnice?“ zaujímal som sa.

„Nejak ťa musíme zbaviť toho prekliatia, nie?“ osvetlila mi.

„Myslím, že to nám nepomôže,“ povedal som a ukázal jej bábku.

„Voo Doo, aj na to tu niečo mám,“ oznámila mi.

„Zdvihni sa a poďme dovnútra,“ rozkázala a ja som ju s radosťou poslúchol. Na stole v obývačke bolo plno kníh. Všetky sa týkali mystiky a mágie. „Vykradla si knižnicu, čo?“ povedal som uštipačne. „Tak trochu,“ odvetila potmehúdsky. Našli sme tú pravú a vyhľadali návod, ako bezbečne zničiť bábku a zbaviť sa tak kliatby. Našťastie to bolo vcelku jednoduché. O polhodinu sme sa už len v blikote sviečok objímali a dúfali, že všetko máme za sebou. Nič krajšie, ale zároveň ani nič náročnejšie sme si nemohli priať.

Ostávalo vykonať už len jedinú vec.

Výpoveď z práce.

---