Vyvolené 15.kapitola

Už som mala premyslený celý plán, ale na obed sa mi vôbec nechcelo ísť. Vôbec som nebola hladná. Len som sa napila vody a čakala som kým prídu všetci. Prekvapilo ma, keď do miestnosti vošiel len Morris, Sandro a Lenka.

 

„Potrebujeme byť diskrétny,“ povedal mi Morris, keď videl ako sa tvárim. Ja som len prikývla.

„Tak, ako? Máš nejaký plán?“ opýtal sa ma Sandro s úsmevom.

„Samozrejme,“ povedala som sebavedomo a Sandrovi hneď zmizol úsmev z tváre.

 

„Takže,“ začala som a všetci traja ma pozorne počúvali.

„Chcela by som sa najprv niečo opýtať.“

„Počúvam,“ ozval sa Morris.

„Čo sa vlastne deje s tými, ktorých chytia?“

„To presne nikto nevie. Len vieme, že z nich nejako robia Prodigiusov“

„Myslíte si, že tých väzňov zabíjajú?“ opýtala som sa trošku trasľavým hlasom. Dúfala som, že si to nevšimli. Jasné, že si to všimla len Lenka. Pozrela sa na mňa trochu ustarane a chcela niečo povedať. Lenže som ju pohľadom umlčala a Morris mi odpovedal.

„Je tu taká možnosť. Naozaj nevieme ako to robia. Možno len používajú nejaké kúzla. Niektorí si myslia, že sa tí väzni zmenia na obyčajných ľudí, ale nikto nevie, čo je na tom pravdy.“

 

„To je všetko, ďakujem. Takže podľa mňa nebude najlepší nápad dať sa chytiť. Podľa mňa by sme tam mali prísť ako ich spojenci. Tak ako Mortuusi. Lebo ak by nás zabili, tak by ste z nás nič nemali,“ povedala som to s takou ľahkosťou, ale akosi mi to nebolo jedno.

„To je dobrá pripomienka. Nad tým so vôbec nerozmýšľal,“ priznal sa Morris a premýšľal.

 

„Takže, tým by sa všetko zmenilo...“

„Do hradu by sme šli spolu,“ doplnil ho Sandro.

„Áno. Prišli by sme tam, že vás už máme plné zuby a ja neviem, čo ešte. Jednoducho povieme, čo nám napadne. Dostaneme sa do hradu medzi Mortuusiov. Zistíme, čo sa deje s väzňami. Potom zistíme, že či sa budú dať Mortuusi presvedčiť, aby sa k nám vrátili späť. A potom ich začneme presvedčovať. V hrade sa vzbúrime a pomôžeme sa vám dostať do hradu.“ Dokončila som a Sandro s Morrisom sa na mňa pochvalne pozreli a prikyvovali.

 

„Môžeme ísť,“ povedal Sandro.

„Alex by sa mala najprv najesť,“ tentokrát som Lenku nestihla umlčať.

„Ja nie som hladná,“ protirečila som jej.

„Ale nič si nejedla. Potrebuješ mať silu.“ Proti tomu som nič nemohla urobiť, lebo s ňou súhlasili aj ostatní. Sandro sa išiel pripraviť, Morris niečo vybaviť a ja som sa s Lenkou išla najesť. Lenkin pohľad ma veľmi nepotešil.

 

„To s jedlom si povedala len preto, aby si so mnou zostala sama, je tak?“ opýtala som sa jej cestou.

„Naozaj potrebuješ silu, ale máš pravdu,“ priznala.

„Chcem ísť aj ja,“ povedala mi, keď sme sedeli za stolom.

„To v žiadnom prípade, nemôžu mať obe Vyvolené.“

„Doteraz si o Vyvolených ani nechcela počuť a teraz... To nie je len v tých Vyvolených. Nepustila by si ma tam, tak či tak. Mám pravdu.“ Prepichovala ma pohľadom, ale ja som nič nepovedala. Rýchlo som si natlačila plnú lyžičku jedla do úst. Na chvíľu zmĺkla.

 

„A čo ak sa to nepodarí? Čo ak sa Mortuusi nepostavia proti Abominatii? Čo potom?!“ opýtala sa ma Lenka takmer hystericky a v oku sa jej mihla slza, ktorú si ihneď zotrela.

„Aj nad tým som premýšľala. Poviem im kto som a ty sa ku mne premiestniš. Keď na nás budú Prodigiusovia a Letiferiusovia útočiť, tak obyvateľom ukážeme našu moc. Keď uvidia, že máme nádej, tak by sa mohli k nám pridať. A myslím si, že to by nám malo vyjsť.“

„Ale...“

„Nechcem už počuť žiadne ale,“ upozornila som Lenku, ktorá zmĺkla a trošku urazene sa na mňa pozrela-a hlavne ustráchane. Prestala som jej venovať pozornosť, lebo mi niečo napadlo.

„Počkaj,“ povedala som a vybehla so od stola.

 

„Sandro! Morris!“ kričala som na nich. Spoza rohu sa zjavil Sandro a za ním aj Morris. „Práve mi napadlo, že prečo sa nemôžeme premiestniť do hradu hneď teraz? Alebo ty, Sandro. Môžeš, predsa počuť otcove myšlienky.“ Bola som celá nadšená, ale Sandro s Morrisom sa netvárili tak, že by som im vnukla dobrý nápad.

„Čo je?“ opýtala som sa, keď sa so mnou ani jeden netešil.

 

Lenka za nami dobehla.

„Môžeš mi vysvetliť, čo to malo byť?“ opýtala sa ma nahnevane. Ignorovala som ju a upriamila som na nich pohľad.

„Celý hrad chráni nejaká moc, ktorá je odolná proti všetkým schopnostiam. Ja nemôžem počuť otca, ani on mňa a ani sa tam nikto nemôže premiestniť.“

„Už sme to skúšali, ale Abominatia to zistila a poslala na nás Letiferiusov,“ informoval nás sklamane Morris. Moja nálada klesla.

„Dobre, tak ja sa idem pripraviť,“ povedala som sklesnuto. Obaja pokrčili ramenami a ja som vzala Lenku za ruku a ťahala som ju so sebou.

„Napadlo mi, že by si sa mohla premiestniť do hradu alebo že by mohol Sandro komunikovať s otcom prostredníctvom myšlienok,“ začala som vysvetľovať, skôr ako sa ma stihla opýtať.

 

Vzala som si pár vecí a čakala som na Sandra.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa ma, keď vošiel do izby aj s Amandou.

„Môžeme,“odpovedala som so slzami v očiach.

„Tak sa zatiaľ maj,“ povedala som jej.

„Dúfam, že sa čoskoro uvidíme.“

„Myslíte si, že je dobrý nápad, keď sa vyvolené rozdelia?“ opýtala sa nás Amanda, keď videla ako nás to vzalo.

„Myslím si, že áno. Veď budete stále na blízku keby niečo a do hradu vtrhnete,“ povedala som a snažila som sa to nejako uľahčiť, ale ich pohľady naznačovali, že sa mi to veľmi nepodarilo.

 

„Veď Abominatia nevie ako vyzeráme a ani, že sme tu.“

„Mýliš sa...“ začala Amanda.

„Ako to?“ opýtala sa Lenka vystrašene.

„Po tom útoku pred hradom sa Abominatia dozvedela, že ste v Škandinávskych vrchoch, ale našťastie nevie ako vyzeráte.“ To ma trošku upokojilo.

„Ďakujem za informáciu,“ povedala som mierne sarkasticky. Kedy nám to chcela, akože, povedať? Veď je to vec, ktorá je dôležitá. Amanda si môj tón nevšimla, ale Sandro áno. Tiež sa netváril nadšene a v jeho tvári sa mihla pochybnosť o Amande. Sprisahanecky sa na mňa pozrel.

 

„Môžeme ísť,“ vyhlásila som. Silno som objala Lenku a zrazu sa pod mojimi rukami stratila a ja som sa ocitla v lese, neďaleko hradu. Hneď za mnou aj Sandro. „Pripravená?“ opýtal sa ma.

„Samozrejme,“ vyhlásila som.

„A ty?“ podpichla som ho.

„Že o mne pochybuješ,“ zaškeril sa a vykročil smerom k hradu.

„Myslíš si, že nám to vyjde?“ opýtala som sa ho.

„Uvidíme. Možno z nás urobia Prodigiusov a budeme unášať mystické bytosti,“ povedal žartovne.

„Teraz nie je najlepšia chvíľa na žarty,“ podotkla som sucho.

„Dobre, dobre. Nemusíš byť hneď taká.“ Snažila som sa to ignorovať a čakala som na odpoveď.

„Naozaj neviem. Viem len to, že keď sa nám to podarí, tak vyhráme. Ale to ti je asi jasné. A keď nie, tak sa ťa budem snažiť aspoň dostať z hradu.“

„Spolu s otcom,“ skočila som mu do reči. Sandro sa k tomu nevyjadril, zmĺkol a sklonil hlavu. To ma dosť znepokojilo.

 

„Čo je?“ opýtala som sa ho, ale on naďalej nedvíhal hlavu a robil sa, že ma nepočuje. „Počkaj!“ Zastala som. Zastavil sa aj on a konečne sa na mňa pozrel. Pozrela som sa na neho s otázkou. Chcel sa otočiť a pokračovať v ceste, ale ja som ho zadržala.

„Ty si myslíš, že tam už otec nebude. Je to tak?“ Neodpovedal mi.

„Došľaka! Sandro! Je to tak? Mám pravdu?!“ Teraz ma to už fakt naštvalo.

„Keď mi to povieš, tak mi nijako neublížiš. Len chcem vedieť tvoj názor.“ Môj hlas sa trochu upokojil a on konečne prehovoril.

„Máš pravdu. Čo myslíš, že robia s tými, ktorých použijú na Prodigiusov? Nevieme ako to robia. Neviem aké kúzla Abominatia používa. Ale podľa mňa je to úplne jedno. Keď z nich sajú silu, tak ich zabijú, lebo tým ich ničia psychicky.... a keď používajú ich časti tela, tak to ti musí byť jasné, čo sa s obeťami stane,“ dokončil a pokračoval v ceste. Chcela som na neho nakričať, že aký je krutý, ale ja som ho donútila k tomu, aby mi povedal čo si myslí, tak sme len mlčky pokračovali v ceste.

 

Celú cestu sme neprehovorili. Až pred hradom mi Sandro povedal, že on bude hovoriť. Ja som bez námietok prikývla. On pozná ako to tu chodí, takže ja sa do toho nebudem pliecť. Ešte by som to pokazila hneď na začiatku. Sandro zaklopal veľkým klopadlom na vstupnej bráne. Nadýchla som sa a keď som vydychovala, sa spoza brány vynoril Prodigius, ktorý vyzeral, prekvapivo, lepšie ako ostatní.

„Čo tu chcete?“ opýtal sa nás škriekavým hlasom a namieril na nás mečom. Prodigiusovia nevedia rozprávať alebo áno? Pozrela som sa na Sandra, ale ten sa tváril nečitateľne.

„Chceme sa k vám pridať,“ odpovedal vyrovnaným hlasom.

„Už je nás dostatok. Nepotrebujeme ďalších,“ vyhlásil. Týmito slovami sa nám zrúcal plán. Pozrela som sa znova na Sandra, ale on mi nevenoval pozornosť, ale pokračoval v rozhovore s Prodigiusom.

„Nemyslíš si, že by to mala posúdiť tvoja pani?“ nadhodil Sandro.

„Toto je rozkaz od mojej panej. Nemám sem už nikoho púšťať!“ Bolo vidieť, že Sandro nevie ako ďalej.

 

„Veď pani by nemusela vedieť, že si niekoho pustil. Nemusí sa o nás dozvedieť. Určite nezistí, že je o dvoch viac.“ Sandro ma chcel prerušiť, ale ja som pokračovala bez povšimnutia.

„Už nás to nebaví medzi tými úbožiakmi. Už od začiatku sme chceli odísť, ale všetkých strážia, aby nikto neodišiel sem. Púšťajú len tých, ktorým veria.“ Vymýšľala som si a dúfala som, že o takýchto veciach nevie nič a naletí mi.

„Dnes sa nám to konečne podarilo a ty nás nechceš pustiť? Teraz nemáme kam ísť. Tak veľmi sme chceli slúžiť tvojej panej a pomstiť sa tým úbožiakom za to čo nám urobili,“ ukončila som slovami pri ktorých sa na mňa Sandro výhražne pozrel. Asi som sa príliš rozkecala. Dúfam, že Prodigiusovia nie sú nejako extra zvedavý.

„Čo vám urobili?“ Ach, jaj, tak asi sú.

„To je naša osobná vec, na ktorú nechceme spomínať,“ povedala som s predstieraným zármutkom.

 

Chvíľu bolo ticho, ale nepozerala som sa mu do tváre, takže som nevedela ako sa tvári.

„Tak, dobre. Pustím vás, ale snažte sa byť neviditeľný a nerobiť žiadne problémy.“ Najprv mi nedochádzali jeho slová.

„Tak idete?“ opýtal sa trochu nervózne a obzeral sa okolo seba.

„Áno, áno, ideme,“ povedala som rýchlo. Bolo vidieť, že aj Sandro je v rozpakoch. Toto sme nečakali.

„Ešte raz vám ďakujeme. Konečne môžeme byť na strane správnej osoby,“ šepla som mu. Ešte som mu chcela povedať niečo v tom zmysle, že sa ešte uvidíme, ale Sandro ma ťahal za rukáv smerom k ďalším dverám.

„Prepáč,“ šepla som mu a on len pokrútil hlavou. Pretože za nami išiel aj Prodigius, aby nám otvoril. Sandro sa na neho pozrel s predstieranou vďačnosťou a spolu sme vyšli na nádvorie.

 

Ocitli sme sa medzi mnohými Prodigiusmii, ale medzi nimi boli aj takí ako my. Čakala som šum davu, ale bolo tu nezvyčajne ticho. Len sem tam niekto niečo pošepkal.

 

„Bola si dobrá,“ pochváli ma Sandro, keď sme prešli trošku ďalej od ostatných.

„Najprv som ťa chcel zastaviť,“ priznal sa, „ale keď som videl ako ho presviedčaš, tak som to nechal tak.“

„Ako si vedel, že ho presvedčím? Ja som sa na vás nepozerala.“

„Tiež ťa chcel na začiatku zastaviť, ale potom bolo vidieť, že premýšľa nad tým, čo si mu povedala.“

„Tak prečo si potom zostal zaskočený?“ napadlo mi.

„Pretože keď sa ťa opýtal čo sa stalo, tak sa na jeho tvári zjavili pochybnosti, ale tvoje neskoršie slová ho zlomili. A ešte k tomu ten tvoj výraz. Možno si si nevšímala naše výrazy, ale ten tvoj bol stopercente presvedčivý. Keby som nevedel, že klameš, tak by som ti uveril tiež.“

„Nechajme to už tak. Teraz by sme sa mali zamerať na našu...“ Nedopovedala som, lebo sa pred nás postavil nejaký muž.

 

„Vy ste tu noví?“ opýtal sa zvedavo. Nič sme neodpovedali a vybrali sme sa iným smerom. Ani som sa nenazdala a už bol hneď pri nás. Podozrievavo sa na nás pozrel a usmial sa. Neviem, čo mal ten úsmev znamenať, ale odhalil jeho upírie zuby. Už sa nečudujem, že nás tak rýchlo predbehol.

 

„Pani zakázala púšťať nových.“ Pozrela som sa na Sandra.

„Tak asi nie sme noví,“ odsekol Sandro.

„Ešte som vás tu nevidel,“ povedal neveriaco.

„Nechodíme často medzi ostatných. Držíme sa tu v ústraní.“ Keď to povedal, chytil ma za ruku a sprisahanecky sa pozrel na upíra.

„Myslím, že to chápeš,“ konštatoval Sandro. Upírov úsmev pominul. Asi si na mne chcel pochutiť. Nič nehovoril, využili sme to a chceli odísť. Ale znova nás zastavil. Pravdepodobne len premýšľal.

 

„Vlkolak a čarodejnica? To mi nejde nejako dokopy.“ Prepichoval nás pohľadom.

„Srdcu nerozkážeš,“ odvetila som mu. Sandro sa otočil ku mne a ja som to využila na to, aby nám upír uveril. Pritiahla som si Sandra bližšie a pobozkala som ho. Nebolo to také zlé. Musím priznať, že sa mi to páčilo. Možno by som v tom aj pokračovala. Zdalo sa mi, že aj Sandro by som mnou súhlasil. Sakra, ale nad takýmito vecami ani nemôžem premýšľať. Zahriakla som sa. Určite to robí, len pre to, aby sme sa zbavili upíra. Pomaly som sa od Sandra začala odlepovať.

 

„Vidím, že sa máte naozaj radi,“ skonštatoval upír, ale teraz sa netváril už tak nepriateľsky.

„Ja som Michael,“ predstavil sa.

„Prepáčte mi, že som sa k vám takto choval, ale ja tu nad všetkým, takpovediac dozerám.“ Keby sme sa s ním spriatelili, tak by sme to využili.

„To nevadí. Určite si si nás len nevšimol. Prišli sme medzi poslednými.“ Dúfam, že to bolo nedávno. Rýchlo som nás predstavila, aby sa nezačal vypytovať.

„Ja som Alexandra a toto je Alessandro.“ Usmiala som sa a podala mu ruku. Úsmev mi opätoval. Sandro sa netváril veľmi nadšene. Štuchla som ho nepatrne do rebier, aby podal Michaelovi ruku tiež. Našťastie mu ju podal, ale nebolo to to najpriateľskejšie podanie ruky. Michael sa na mňa celý čas pozeral s úsmevom a Sandro na neho nahnevane.

 

„Mal by si svoje dievča strážiť,“ podpichol ho Michael. Chytila som Sandra silnejšie. Spomenula som si na to čo hovoril ten strážca. '...snažte sa byť neviditeľný a nerobiť žiadne problémy.' Dúfam, že aj Sandro, lebo sa trochu upokojil a snažil sa Michaela ignorovať.

„Radi by sme mali trochu súkromia,“ povedala som mu, keď bolo jasné, že neplánuje odísť.

„Samozrejme. Ešte sa stretneme.“ Poslednýkrát sa na mňa usmial a odišiel. Na Sandra sa ani nepozrel.

 

„Sandro, mal by si...“ začala som, ale umlčal ma so zdvihnutým prstom. Zmĺkla som. Došlo mi, že by nás mohol niekto počuť. Poobzerala som sa okolo. Nikto nevyzeral byť zvedavý.

 

„Môžeš,“ prehovoril po chvíli a jeho napätý výraz sa uvoľnil.

„Prečo som mala byť ticho? Veď nás nikto nepočúval alebo..?“ Pokrútil hlavou.

„Upíri majú výborný sluch. Musíš sa toho ešte veľa naučiť o našom svete. Nebol to najlepší nápad, aby si sem šla.“ Myslela som si, že už s tým nemám problém.

„Ale veď preto si šiel so mnou.“ Nevyzeral, že so mnou súhlasí.

„Alebo pre niečo iné?“ Pomyslela som si, že dôvod bol môj otec, ale zmýlila som sa. Slová, ktoré povedal som nečakala a dosť ma prekvapili.

„Musím sa priznať, že za tých pár dní strávených spolu s tebou si mi, takpovediac, prirástla k srdcu,“ priznal sa, ale nezdalo sa, že je v rozpakoch.

„Nechcel som, aby si sem šla sama.“ Keď som neodpovedala, dodal.

„To isté by som urobil, keby šla Lenka.“

„Aha,“ nevedela som ako mám reagovať. Chvíľu som si myslela, že mu na mne záleží... no ako na dievčati a nie ako na kamarátke. Ale to by bolo smiešne.

 

„Čo si mi pred tým chcela povedať?“ prerušil mi sled myšlienok.

„Kedy, vtedy?“ Snažila som si spomenúť, ale ako mi to nešlo.

„Predtým ako som ťa umlčal. Keď odišiel ten upír,“ objasnil mi.

„Chcela som ti povedať, aby si si dával pozor na to, čo hovoríš a čo robíš. Snažila som si Michaela skamarátiť, ale neviem, či sa mi to podarilo. Kvôli tebe,“ povedala som mu vyčítavo.

„Myslím si, že sa ti to podarilo,“ odvetil podráždene.

„A na čo by to bolo vlastne dobré?“ opýtal sa ma.

„Počul si. Dáva tu pozor. Takže bude mať lepší vzťah a dôveru s Abominatiou.“ Chvíľu porozmýšľal.

„To mi nenapadlo. Dobre, už sa budem chovať slušne. Ale keď mi začne liezť na nervy, tak sa asi neovládnem, “ upozornil ma.

 

„Asi by sme si mali ísť oddýchnuť,“ navrhla som. Nemala som náladu na exkurziu hradu.

„Ja sa tu chcem ešte poobzerať, ale ak chceš tak ti môžem pomôcť nájsť miesto, kde by si si mohla ísť pospať,“ navrhol mi.

„Myslím si, že to nájdem,“ odpovedala som mu a pobrala som sa od neho.

„Dobrú,“ zakričal za mnou. Ja som len dvihla ruku. Vošla som do dverí, kde šlo najviac Mortuusiov.

'Aj ja som jednou z nich,' pomyslela som si.

 

Vošla som do jedálne. Doteraz som si neuvedomila, že som hladná. Ale keď som zacítila vôňu jedla, zaškvŕkalo mi v žalúdku. Prišla som k pultu, kde staršia žena dávala Mortuusiom jedlo na tanier. Cítila som sa ako v nejakej americkej jedálni alebo ako vo väzení. Vzala som si tácku a postavila sa do radu. Keď som dostala jedlo, premýšľala som, kam si mám sadnúť. Bolo tu mnoho stolov, ale každý bol skoro obsadený. Všimla som si, že tu nie sú žiadny Prodigiusovia. To mi riadne odľahlo. Neviem, či by som dokázala dať niečo do úst, keby predo mnou sedel Prodigius. Pravdepodobne tie príšery ani nejedia. Motala som sa medzi stolmi a ľutovala, že som nedovolila Sandrovi, aby šiel so mnou. Za každým, keď som si chcela sadnúť, tak mi to miesto niekto obsadil.

 

„Alex, sem poď!“ zakričal na mňa Michael a ukazoval na stoličku vedľa seba. Nechcela som si k nemu sadnúť, ale nemala som na výber. Keby som si k nemu nesadla, tak by som tu blúdila celý čas a vôbec by som sa nenajedla.

„Ahoj,“ pozdravila som sa mu s predstieraným nadšením.

„Ahoj.“ Jeho nadšenie nebolo predstierané.

„Kde máš priateľa?“ opýtal sa ma zvedavo.

„Nebol ešte hladný,“ odpovedala som mu. Jeho úsmev na tvári poklesol. Zjavne si myslel, že sme sa kvôli nemu pohádali alebo dokonca rozišli.

 

Celý čas, čo sme jedli nič nepovedal. Bola som prekvapená. Čakala som, že začne rozprávať a že ho nebudem vedieť zastaviť, ale mýlila som sa. Chcela som sa ho opýtať, prečo je tak ticho, ale bála som sa, že začne rozprávať. Aj keď okolo nás bol väčší hluk ako na nádvorí.

 

„Najedla si sa dobre?“ opýtal sa ma Michael, keď sme odkladali tácky s prázdnymi tanierami na stôl, ktorý bol na to určený.

„Myslím si, že do večere mi to bude stačiť. Prečo?“ Michael sa na mňa skúmavo pozrel. „Prečo ste mi klamali?“ opýtal sa ma. To ma prekvapilo. Ako odhalil pravdu?

„My sme ťa...“ nedovolil mi pokračovať.

„Tieto rozprávky si nechaj pre niekoho iného. Dobre?“

„Ako si dospel k takémuto záveru?“

„Keby si tu bola dlhšie, tak by si vedela, že sa tu je len raz za deň,“ povedal a zatváril sa dosť dotknuto. Nevedela som ako reagovať. Nie som tu ani deň a už robím chyby. Za toto ma Sandro zabije-pokiaľ ma nezabije Michael alebo Abominatia. Bolo mi jasné, že ďalšie popieranie k ničomu nebude viesť, ale na druhej strane som mu nemohla povedať pravdu. Tak som mu povedala to, čo tomu strážcovi. Tentokrát som si musela aj vymyslieť, čo nám urobili naši. Začala som s niečím okolo ponižovania a podceňovania. Nevyzeral, že sa mu to pozdáva, ale nechal to tak. Aj keď so slovami: „Budem na vás dávať pozor.“ Čo v preklade znamená budem vás sledovať a keď urobíte nejakú hlúposť, tak si to odskáčete.

 

Odprevadil ma k miestnosti, ktorá predstavovala miestnosť na spanie, v ktorej sa spalo na zemi. Pozdravila som sa mu a vykročila som k Sandrovi, ktorý držal v ruke dve prikrývky. Michael ma chytil za ruku.

„Nezabudni, čo som ti povedal.“ Prikývla som.

 

„Bavila si sa?“ opýtal sa znechutene Sandro a pozrel sa smerom k odchádzajúcemu. „Ani nie,“ uškrnula som sa, ale on nereagoval.

„Musela som mu povedať to, čo tomu pri bráne,“ priznala som sa mu. Tu bol ešte väčší hluk ako v jedálni, takže som mohla rozprávať hlasnejšie. Najprv som to chcela utajiť, ale bude lepšie ak to bude vedieť, aby sa nepretvaroval.

„Čože?“ Prerozprávala som mu celý priebeh našej komunikácie.

„Mal by si sa ísť najesť,“ upozornila som ho.

„Už som jedol.“

„Kde? V jedálni som ťa nevidela.“

„Ja by som to nenazval jedáleň. Sú tu totiž dve také miestnosti. Fakt je tu tých Mortuusiov veľa. Ani sa nečudujem, že nás nechceli pustiť.“ Prikývla som a potom sme si obaja ľahli.

 

„Je to zvláštne, že nikto medzi sebou na nádvorí nekomunikuje. Len v jedálni a ešte viac tu,“ nadhodila som.

„Nevieš o tom niečo?“ opýtala som sa ho. Myslela som si, že hneď ma zavalí novinkami, čo sa tu dozvedel, ale doteraz nič nespomenul.

„Určite si si všimla, že len na nádvorí sú Prodigiusovia. Keďže väčšina nevie rozprávať, tak nesmú ani Mortuusi. Neviem na čo je to dobré, ale také je tu pravidlo.“

„Čudné,“ konštatovala som.

 

„Ozaj, keď sa bavíme o Prodigiusoch. Nenápadne som zisťoval ako je možné, že ten pri bráne vedel rozprávať. Jeden vlkolak mi povedal, že sa Abominatii začína dariť vo vytvorení monštier proti Vyvoleným. Prodigiusovia sa stávajú dokonalejší a Letiferiusovia silnejší, “ informoval ma nie veľmi nadšene. To nie je dobré.

„Nečakala som, že sa jej to podarí. Možno aj preto už nikoho nechceli, lebo sa blížia k tomu hlavnému.“

„Napadla mi ďalšia vec, čo som zistil,“ spomenul si.

„Abominatia prestala unášať našich, ale začala používať Mortuusiov. Prišla na to, že to takto bude jednoduchšie.“ To môžeme byť hocikedy na rade. Dúfam, že to nebude skoro, lebo takto by sa nám zmenili plány.

 

„A ešte posledná vec,“ začal, ale nevyzeral, že by sa mu chcelo veľmi pokračovať. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. Ja som sa na neho vystrašene pozrela. Bolo mi hneď jasné, že keď sa pripravuje na to, čo mi chce povedať, tak ide jedine o otca.

„Tých, ktorých použijú na monštrá zomrú alebo sa z nich stanú tie monštrá.“ Sandro pozorne skúmal môj vydesený pohľad.

„Iná... iná možnosť nie je?“ vykoktala som a pomedzi slová sa mi drali vzlyky. Neviem si predstaviť, že nedávno nájdeného otca by som znova stratila, ale tentokrát navždy.

„Z toho čo som sa dozvedel, tak nie. Ale zajtra sa popýtam znova. Možno to nie je tak ako mi to povedal ten vlkolak.“ Musela som si sadnúť a predýchať to. Sandro si prisadol ku mne a objal ma.

„Nemal som ti to hovoriť, pokiaľ to neviem naisto.“ Donútila som sa prestať plakať. „Nie, to je dobre, že si mi to povedal, aspoň to potom nebude taký šok,“ uistila som ho, utrela si oči a poďakovala sa mu.

 

„Myslím si, že by sme mali ísť spať,“ povedala som už trochu vyrovnanejšie.

„Naozaj? Budeš v pohode?“

„Myslím si, že to zvládnem.“ Ešte chvíľu sa na mňa nedôverčivo pozeral ale potom si išiel ľahnúť. Všade okolo nás prestával šum a zrazu bolo úplné ticho. Vyzeralo to tak, že všetci spia-okrem mňa. Snažila som sa, ale nejako mi to nešlo. Chcela som sa donútiť zaspať myšlienkami, že sa možno prenesiem k Lenke, ale potom mi napadlo, že tu moja moc nefunguje.

---