Vyvolené 17.kapitola

Vkročila som do jedálne. Chcela som ísť hneď za Dominikom a za Tomom, ale uvedomila som si, že by to vyzeralo podozrivo. Tak som si vzala tanier, na ktorý som dostala nejakú kašu.

 

Prisadla som si na opačnú stranu ako sedeli. Ani nezdvihli hlavy. Museli ma predtým zbadať. Premýšľala som ako začať. Nemôžem na nich hneď vybaliť, že som Vyvolená a že ich mám zachrániť.

 

„Tak ako chlapci?“ začala som akože len tak. Ani jeden nezdvihol hlavu a ani sa mi neobťažovali odpovedať. Ale ja som sa nevzdávala.

„Chutí vám?“ Ešte stále nič.

„Čo chceš?!“ vyprskol na mňa po chvíli Tom.

„Prepáč, ale urobila som ti niečo?“

„Zatiaľ!“ Spýtavo som sa na neho pozrela. Teraz zodvihol hlavu aj Dominik.

„Zatiaľ,“ odvrkol mi.

„Aha. To si nejakým spôsobom vydedukoval alebo vieš predvídať budúcnosť?“ opýtala som sa sarkasticky.

„To vieme,“ odpovedali mi obaja nepriateľsky.

„Fajn. Len by som chcela vedieť ako ste na to prišli.“

„Si kamoška Dimidiumusa a videli sme ako sa rozprávaš s Quaerom,“ odpovedal mi ešte viac nahnevane Tom.

„Vy vôbec neviete o čo ide!“ nakričala som na nich.

„Tak nám to láskavo vysvetli!“ teraz zvýšil hlas aj Dominik.

„Nemôžeme ísť niekam, kde je viac súkromia?“ opýtala som sa obzerajúc okolo. Naša výmena názorov upútala niektorých sediacich. Všimol si to aj Tom.

„Dobre,“ nevyznelo to veľmi ochotne. Ale čo už. Podstatné je, že sa chcú porozprávať.

 

Vošli sme do miestnosti, ktorá mi pripomínala kaviareň. Boli tu rôzne súkromné boxi. „Zvláštne. Je to čudné miesto na to, že sme na hrade,“ podotkla som. Dominik zagúľal očami.

„Čo je? Nemám pravdu?“

„Žijeme v 21. storočí,“ podotkol sucho Tom a odkašľal si.

„To viem, ale aj tak. Veď je to hrad!“

„A čo si myslíš, že sme nejako zaostalí?“ opýtal sa Tom trošku podráždene. A týmto sa náš rozhovor o tejto miestnosti skončil, pretože sme mierili k jednému z boxov.

 

„Ste si istý, že nás nikto nemôže počuť?“ Obaja bez premýšľania prikývli.

„Tak fajn,“ začala som, keď sme už sedeli.

„Ako ste povedali nie som tú dlho. Prišla som sem len nedávno a dostala som sa tu s klamstvom. Prišla som so Sandrom, s tým Dimidiumusom.“ Čakala som, že povedia niečo v tom zmysle, že som podvodníčka a že odídu, aby ma vyzradili. Ale nič také sa nestalo. Tak som pokračovala.

„Prišla som sem s plánom. Chcem presvedčiť všetkých, aby sa spikli proti Abominatii...“ „...ale veď to je absurdné...“ prerušil ma Dominik,

„...to sa ti nepodarí,“ doplnil ho Tom.

„Podarí sa mi to,“ povedala som rozhodne,

„....s vašou pomocou?“ dodala som, ale vyznelo to skôr ako otázka. Obaja sa na seba prekvapene pozreli.

„Ako som povedal to sa ti nepodarí. Aj keď by sme ti pomohli,“ skonštatoval Tom. Domnik, ako vždy len prikyvoval.

„Aha, takže to mám brať tak, že mi nechcete pomôcť?“ opýtala som sa trošku urazene. Tentokrát prehovoril Dominik.

„Nepodarí sa ti to,“ zopakoval.

„Mnoho z nás je tu z vlastnej vôle. Mnoho je nás tu preto, lebo nám naši nejako ublížili.“ Na ich tvárach bolo vidieť, že ich nijako nepresvedčím a že si sú stopercentne istý, že by prehrali.

 

„Ste strašný slaboši!“ začala som trochu zostra.

„Vôbec si neveríte! Čo ak by s vám to podarilo? Čo ak práve prepásnete šancu na záchranu sveta?!“ opýtala som sa s výčitkou. Obaja vyzerali dotknuto.

„Nie! Je to jednoznačné,“ ozval sa Tom.

„Nechcete si pripustiť, že je tu aj iná možnosť. Pretože sa bojíte!“ nevzdávala som sa.

„A ty zas nedokážeš vidieť, že nemáme ani najmenšiu šancu,“ nevzdával sa ani on.

„Ale čo ak by vám pomohli vaši z vonku?“ Obaja sa sarkasticky zasmiali.

„Už som ti povedal ako to je.“ Bolo jasné, že ich nepresvedčím. Zostala už len jediná možnosť. Keď ich už ani to nepresvedčí, tak to budem musieť urobiť sama.

 

„A čo ak vám pomôžu Pollens?“ Znova sa sarkasticky zasmiali, ale keď zistili, že hovorím vážne, zmĺkli.

„Ako to myslíš? Pollens sú v našej krajine?Akože o tom ešte nevieme?!“

„Áno, sú v krajine. Myslela som si, že vás o všetkom informujú. Pretože o tom vie aj Abominatia.“ Všimla som si, že sa ich pohľad trochu zmenil – dostalo sa tam trochu nádeje.

„Určite vám to nepovedala, aby ste si náhodou nezmysleli, že máte nádej. Lenže nerátala s tým, že sa jedna z Vyvolených dostane do jej hradu bez jej vedomia.“ Obaja na mňa civeli s otvorenými ústami.

 

„Aspoň si myslím, že o mne ešte nevie,“ podotkla som zamyslene.

„Ako si máme byť istý tým, že si jedna z Vyvolených?“ prerušil moje zamyslenie Tom. „Čo ak si nám to povedala len pre to, aby sme sa proti Abominatii spikli?“ opýtal sa ma pošepky a prepichoval ma pohľadom.

„Neviem ako vás mám ináč presvedčiť. Myslím si, že je to len a len vaše rozhodnutie. Ja vás nebudem do ničoho nútiť bez ohľadu na to, či som Vyvolená alebo nie. Večer sa tu môžeme stretnúť a vy mi poviete ako ste sa rozhodli. Teraz nemám čas na prehováranie. Potrebujem si vyriešiť ešte jeden problém s Quaerom.“ Zhrozene sa na mňa pozreli, ale nestihli povedať nič, pretože som vyšla z boxu.

 

Musím ísť ihneď za Michaelom, lebo náš rozhovor sa neskončil najlepšie. Dúfam, že ho nájdem. Nemusela som hľadať dlho. Vrazila som do neho, keď som vybehla z budovy. Neobťažovala som sa ani ospravedlniť.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ povedala som mu naliehavo. Chvíľu sa na mňa pozeral bez slova.

„Prepáč, ale nemám čas,“ odpovedal ľahostajne a odkráčal odo mňa. Chvíľu som sa spamätávala zo šoku, že sa so mnou nechcel rozprávať. Ale potom som sa spamätala a rozbehla sa za ním. Chytila som ho za rameno. Prekvapil ma znovu tým, že moju ruku doslova odsotil zo svojho ramena.

 

„Došľaka! Povieš mi, láskavo, čo sa deje?“ Zastavil sa, ale neotočil. To mi stačilo. „Najprv ma zachrániš pred tým, aby ma zajali. Aj napriek tomu, že vieš kto som. Potom mi povieš, že tých, čo vybrali nezabijú hneď. Alebo ich nezabíjajú vôbec. Ja neviem ako to mám brať. Keď chceš , aby ma dostali, tak ma prezraď hneď! A teraz sa so mnou nechceš rozprávať. Vôbec ti nerozumiem. Ešte raz ťa prosím povedz mi, či si na strane dobra alebo zla. Nič iné od teba nechcem!“ Nehovoril nič, ale sa ani nepohol. Ja som tiež zostala stáť bez pohnutia.

 

„Už som povedal. Nemám čas. Potrebujú ma pri získaní sily z tvojho priateľa,“ odpovedal mi chladne a odišiel bez toho, aby sa otočil. Ja som zostala stáť ako socha, teraz som nechápala už vôbec. Tie slová sa mi vryli do pamäte a paralyzovali ma na dlhú dobu. Dokonca aj keď som šla za Dominikom a Tomom. Aj keď prišli, s čím som veľmi nepočítala. Aj vtedy, keď povedali, že sa toho zúčastnia aj keď pochybujú o tom, že som jedna z Pollens. Stále sa mi v hlave vynárala jedna veta, ktorá mi nedovolila premýšľať.

 

Tom si všimol môj utrápený výraz.

„Deje sa niečo?“ Až keď ma Tom vrátil do prítomnosti, až vtedy som si poriadne uvedomila, čo mi Michael povedal.

„Prepáčte. Veľmi sa ospravedlňujem, ale...“ povedala som im stručný opis toho, že ten Elig je môj otec a všetko o Sandrovi a o jeho osude.

„To nie je dobré,“ skonštatoval Tom.

„Myslím si, že sa zajtra neuskutoční už žiadny výber.“

„Prečo si to myslíš?“

„Majú Dimidiumusa. Nič lepšie nemohli dostať na zničenie Pollens...“ Týmto smerom som nerozmýšľala.

„A ešte keď vedia, že si na hrade, a keď ťa dostanú... tak nemáme žiadnu šancu....“ „Ale Michael by ťa už dávno prezradil,“ skočil Domnik Tomovi do reči.

„To je fakt. Už to nemá význam.“ Nemyslela som si, že to skončí takto. Všetci traja sme ostali ticho a v napätí. Asi sme čakali kým sem niekto vtrhne a vezme ma.

 

„To sa nemôže stať. Nemôžeme sa tak ľahko vzdať. Ty si povedala, že treba veriť a nevzdávať sa. Pokiaľ si medzi nami, tak môžeme dať náš plán do pohybu a zároveň ťa budeme strážiť,“ ozval sa Dominik rozhodne.

„Aj keby ťa vzali, tak by sme pokračovali v spiknutí,“ doplnil ho Tom.

„Poďme na to!“ Dominik sa postavil.

„Dnes nás čaká dlhá noc,“ s týmito slovami sa zodvihol aj Tom. Pozerali sa na mňa plný očakávania.

 

„Ale, majú Sandra...“ začala som, ale nedovolili mi pokračovať.

„Ale my máme teba,“ povedali zborovo.

„Tak dobre. Aj tak nemáme inú možnosť, len čakať na smrť,“ súhlasila som a tiež som sa zdvihla. Bolo to dosť náročné, keďže všade boli Prodigiusovia a dnes sa výnimočne sem tam mihli aj Letiferiusovia. Neveštilo to nič dobré. Tom mi povedal, že to nie je bežné. Letiferiusovia sú tu len, keď sa deje niečo veľké.

'Chystajú sa ma zničiť, to sa deje. A aj to dosiahnu,' pomyslela som si.

 

Tom mi dal typ na ľudí, ktorý sa postavia určite na našu stranu. Dominik mi dal zas typ na ľudí, ktorý budú určite proti. Takže tým sa budem musieť vyhýbať. Šlo to celkom hladko. Až príliš hladko, bez žiadnych komplikácií. Bolo vidieť že sa to nepozdáva aj mojim spoločníkom, ale pokračovali sme ďalej. Bola to náročná noc, ale získali sme mnoho ľudí, ktorý sa s nami spoja pri vzbure. Dominik chcel ísť hneď do boja, ale najprv sa museli naši nejako dozvedieť, že chystáme vzburu. Rozhodli sme sa, že skúsime presvedčiť nejakého Prodigiusa, aby to šiel našim povedať.

 

„Ale ako to chceš urobiť? Veď, keď zistia kto si, tak ťa prezradia.“

„Alebo, keď si budeš myslieť, že si ho presvedčila, tak ťa zradí a hneď pobeží za Abominatiou.“ Mali pravdu, ale niečo mi hovorilo, že sa nám to podarí.

„Skúsiť to treba,“ povedala som neodbytne a vybrala som sa k bráne. Rozhodla som sa presvedčiť toho Prodigiusa, ktorý nás sem vpustil.

 

„Počkaj! Idem s tebou!“ zakričal za mnou Tom.

„Mali by sme byť opatrní. Nie je zvykom, aby sa Moortusi pohybovali po dvore takto skoro ráno.“ Nejako sme prešli okolo Prodigiusov. Cestou k bráne som uvažovala ako presvedčiť toho Prodigiusa.

„Myslím si, že by si mal zostať tu a dávať pozor.“ Tom chcel niečo namietať, ale usúdil, že mám pravdu.

„Ale keď sa mi bude zdať, že si tam až príliš dlho, tak pôjdem za tebou. Dobre?“ „Dohodnuté,“ usmiala som sa na neho a išla po našu -dalo by sa povedať-záchranu.

 

Išla som potichu pretože som si nebola istá, či tam bude sám a či tam bude vôbec on. Šťastie stálo tentokrát na mojej strane. Práve si dával šlofíka. Premýšľala som ako ho zobudiť, aby som ho nevystrašila. Až teraz som si všimla, že má menovku, kde bolo napísané Pestis. Zvláštne, že si tu potrpia na mená. To asi preto, aby vedeli, kedy majú koho potrestať. No dúfam, že je to jeho meno. Lebo ak nie, tak mám po chlebe.

 

„Pestis,“ zašepkala som sladkým hlasom. Začal sa prebúdzať.

„Čo? Čo je?“ opýtal sa rozospato.

„Potrebujem od teba jednu láskavosť,“ aj naďalej som šepkala.

„Pre teba čokoľvek... Mária.“ Chcela som mu povedať svoju prosbu, ale toto ma zaskočila. Došľaka! Ten hlupák, ešte stále spí.

 

No aspoň spal, doteraz. Práve sa na mňa prekvapene pozerá.

„Ty? Čo tu chceš?“ Prudko sa postavil – vôbec nebral na vedomie, že som naklonená tesné nad ním- a zhodil ma na zem.

„Počkaj. Nekrič,“ poprosila som ho, keď som si uvedomila, čo chce urobiť. Pozrel sa mi do očí a ako by zázrakom sa upokojil. Dokonca mi pomohol aj vstať.

„Chcem ťa o niečo požiadať,“ začala som trošku neisto. Bála som sa, že či si so mnou nechce náhodou vynahradiť tú Máriu.

„Čo len si zažiadaš, Pollen.“ Mala by som sa radovať, ale toto ma dostalo. To nie je možné, aby sa zo sekundy na sekundu zmenil. A dokonca vie kto som- možno ešte stále spí. Alebo mám takú istú schopnosť ako Lenka.

 

„Si v poriadku?“ opýtala som sa ho.

„Keď ste pri mne vy, tak vždy.“ Práve som premýšľala nad tým, či ho o to poprosiť, keď dnu vošiel Tom. Pestis ma ešte stále držal. Videla som že Tom chce zaútočiť.

„Tom, nie! Pestis, pusť ma, prosím ťa.“ Pestis ma pustil, ale jeho oči utiekli smerom k Tomovi.

„Mám ho zneškodniť, moja pani?“

„Nie, on je priateľ.“ Tom sa na nás s údivom pozeral.

 

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa ako by nič.

„Nie, len som z toho nemal veľmi dobrý pocit. A... hmm... ty si nepovedala po akej dobe je dlho.“

„Nevadí. Aj tak teraz riešim dilemu, ako je možné, že som ho dokázala začarovať, keď tu kúzla nemajú fungovať.“

Toma to zaskočilo tiež.

„Možno to bude vedieť tvoj kamoš.“ Pozrel sa na Pestisa.

„Pestis. Vieš ako je to možné, že tu moje kúzla fungujú?“ opýtala som sa ho.

„Hrad je začarovaný len pred vonkajšími kúzlami. Vo vnútri môžu čarovať všetci. Len nikto o tom nevie. To pre to, aby bola vládkyňa hradu ochránená.“

„Ďakujem,“ poďakovala som sa mu. Bol očividne rád, že mi mohol poskytnúť nejakú užitočnú informáciu.

 

„No, dáva to zmysel. Keby bol hrad začarovaný, tak by Abominatia bola bezmocná. Ale prečo nezačarovala len časť, kde sú Mortuusi?“

„Potom by nemohol Quaer objavovať silu Mortuusiusov,“ odpovedal mi automaticky Pestis. Aj to dáva zmysel.

 

„Takže zhrnime si to. Viem, že tu môžem čarovať. Dokonca mám novú schopnosť...“ „...Podľa mňa nie je nová,“ prerušil ma Tom.

„Pollens sú, že vraj, veľmi mocné a majú mnoho schopností. Lenže sa prejavujú až keď sú nevyhnutné alebo keď o nich vedia. Preto som ti veľmi neveril. Hlavne, keď si mi povedala o tých dvoch, či koľkých tvojich úbohých schopnostiach.“

„No, o mojich schopnostiach by som nehovorila nič. Veľa krát mi tie úbohé schopnosti boli veľmi užitočné,“ dodala som len tak na sebaobranu.

 

„Skúsim sa premiestniť k Lenke.“ Keď som sa to chystala urobiť, Pestis ma zastavil. „To sa vám nepodarí, moja pani. Pretože nič nemôže vojsť pomocou kúzel do hradu a nič z nich nemôže vyjsť, takto je hrad strážený. Keby ste sa o to pokúsili, tak by to zistili a zabili by vás.“

„Dobre. Tak v tom prípade budeš pre mňa niečo musieť urobiť.“

„Čokoľvek.“

„Pôjdeš nájsť druhú Pollen. Volá sa Lenka a povedz, že vzbúrenci sú pripravený.“ Hneď sa pohol smerom k východu.

 

„Počkaj. Nemôžeš sa takto ukázať pred našimi.“ Len som si to pomyslela a Pestis sa zmenil na normálneho človeka. Všetci sme zostali dosť prekvapený.

„Zaujímavé,“ skonštatoval Tom.

„Ďakujem, moja pani.“

„Nie, Pestis. To ja ďakujem.“

„Len dúfam, že to kúzlo bude trvať tak dlho kým sa dostane k našim,“ povzdychla som si.

 

„Vau, teraz už nepochybujem o tom kto si,“ povedal mi Tom, keď Pestis odišiel.

„To čo si previedla dokáže málokto. A to bolo len slabé kúzlo. Myslím pre Pollens. Ty toho dokážeš oveľa, oveľa viac.“

Potešilo ma, že vo mňa niekto verí. Tým sa mi zdvihlo sebavedomie.

---