MIRROR/Zrkadlo

Posledné kúsky prachu dopadli na studený kov. V tom tichu bolo počuť dopad každého jedného zrnka. Taká nezvyčajná zvonkohra. Spev živého v mŕtvom. Nádherný výjav. Aby ste ho mohli vnímať, musíte všetky svoje zmysli napnúť na maximum a všetky ostatné dôkazy života si odložiť pred dverami.

            Padlo, jemne sa odrazilo a láskyplnými pohybmi kopírovalo chladné telo. A keďže gravitácia platila aj tu, pomaly sa oddelilo a klesalo kamsi preč. Jediný zdroj svetla, ktorý osvetľoval túto paródiu ľudských citov, bol slnečný lúč pretínajúci srdce  napol. Žeby to bol pokus prírody o návrat mŕtveho medzi živé? A bolo to vlastne v súlade s pravidlami? Nie je to predsa tak, že každý sa má starať o seba, lebo iba tí silní majú prežiť? Má vôbec niekto právo chrániť život?

            Prúd slnečných lúčov neúnavne posielal bozky na to mŕtve telo. “Aha, odkiaľsi sem zablúdila kvapka.“ Kvapka rosy, či slaný prejav hnevu, neporozumenia alebo možno súcitu? Približovala sa rýchlo. Rýchlo sa blížila ku svojmu koncu. Bol jej dopriaty jediný dotyk s touto ochrannou schránkou. Schránkou, ktorá v sebe dusila každý prejav života. Každý jeden sťah tohto životne dôležitého orgánu bol tajený. Toto srdce, nebolo predurčené na to, aby niekoho tešilo. Bolo len preto, lebo muselo. Kvapka po dopade so syčaním zmenila svoj názor, postoj, konzistenciu a v podobe pary sa kamsi stratila. Už bolo pre takúto záchranu neskoro.

Oceľ, ktorá skrývala poklad, bola pevne ukutá. Každý deň pevnejšia, bezohľadnejšia, životaschopnejšia. Kov, ktorý na svoju existenciu potreboval ostatných, avšak bol vytvorený na ochranu pred nimi. Symbol mnohého nastavoval zrkadlo. Vďaka nemu môžeme vidieť tú nádheru navôkol. Umelé ruže popadané bez ladu a skladu. Keby sa čo i len jedna posunula, veľa by sa zmenilo. Či k lepšiemu alebo k horšiemu, to už nepovie nahlas nik. Jedny už boli pod vrstvou prachu takmer neviditeľné, iné boli čerstvé. Vôňa plastu sa šírila navôkol.

Odrazu sa zotmelo a nastal chlad. Pomaly sa však prúd tepla obnovil, aby pokračoval v rozpaľovaní. Vzduch preťal nový prírastok do tejto záhradky pokoja a lásky. Ďalšia ruža dopadla na hromádku starších. Prach sa lenivo zvíril a začal sa šplhať kamsi do výšin. Za chvíľu pochopil, že odtiaľto niet úniku.

Posledné kúsky prachu dopadli na chladný kov. V tom tichu bolo počuť dopad každého jedného zrnka. Taká nezvyčajná zvonkohra. Spev živého v mŕtvom.