tiahnu, Prahnú, nútia sa

zbierané atmosférou opustenia, vreskotom osamenia a venované sedemnástej hodine, tridsiatejsiedmej minúte. Pretože je jedinou istotou mojich dní, spiacich pod medeným popolčekom veľkomesta.

 

vdychy

Slzy našich sĺnc

ako údy krehnúce

v kŕdľoch pod krídlami

vzbúrili sa meče, zobáky a vpichy

tých bez nádejí

čo v beznádeji oklamali

raj, že človek tvorí skazu

a nesmierno v podkroví nebies

vraj zaslúži si lepšiu rasu

vraj iba pravú krásu

svet pýta si „z krvi novú spásu.“

 

na slávu pekelnú

horia v tanci hroty

hýriš v hrudi? Už sa hrotí?

Boh má z nás už mokré oči

tak smeje sa, či smúti?

 

Slinia svine nad jatkami a slzy

našich sĺnc utláčané v strachu

na prach v prachu schnúce

rúca sa aj dychu súce

um žiť tratí sa veď

príde iná pliaga a háveď

 

dnes ďalší padlí anjeli

pod taktovkou moci

tóny vôní dohrali

sú tak nudne mŕtvi -

skrehlí, z vôle padlí

 

tristošesťdesiatpäť rán

schované v kostnici

priesvitné kukly perín

rany otvárané časom sú

brázdy, ktorým nik neverí

 

rok prebdených nocí

čo vzal slepému, netuší

neveríš koncom a

si v tom večne jediný

 

skrútené do dlaní

prosby o seba

nechty podliate chrastami

podané dávkami spomienok

sú ruky a je teplo

 

mrzák hnus necíti

lúč tmu nevidí

viac hrobov

a menej snov

 

trúsi sa slza

do vlasov iného

(no)Konečne...

 

padajúce ilúzie sú listy

zmočený odvahou

svet čo sa vážne oblieka

do pozlátka snov

do zmorených ulíc derúcich sa

hlavami cez hlavy a opätky

neúnavne škrípu betónom

 

 

kde vŕzga koža dvoch a

rosí sa dych schúlený v besných litrákoch

smiech si razí cestu tmou

pretekajú sa tiene s lampami,

masky sú vlhké, stekajú kanálikmi po lícach...,

z mlák páchne benzín, moč

 

visím na stenách

ako iní, čo chýbajú

 

visím vo chvíľach ticha nad stolmi

a ďalší hlt vína mi

stíska krk v bdení

októbrovej fatamorgány

 

všetko začína rovnako a

ty zase nie si.

 

aj tma je priestor

stúpajú na päty

v napätí

obaja napätí a

smiešne sú pocity

každý to pocíti

Praha je owl city

som ja, si ty

 

húkajú smiechoty

sirény a vpichy

ničoty čo mi

opíjajú steny

škrabopisom, písmenami

 

obraz radosti

odrazený v okne

vertikálne veľavravne

dnes iba napovie

tlčie vo mne

život padajúcich vlasov

a chodníky

 

dnes cítim asfalt

v duši, v nose, vo svete

tiene po tebe

sú skrátka obete

a výhry

prosby ku

prahnúcej planéte

 

zo svetla

v okne oproti

visí obesený tieň

vzduchom objatí

sú oni, sme my ľudia

zas deň deň mení

 

spoznal som aj

zúfalý škrekot roztrhaných plácht

nárek rozbitých sviec, krv bublať v kanvici,

chvíľami presiakli steny a

mosadzné tyče, polozrúcané majáky noci

pitvala hrdza

 

v okne oproti sa zhaslo

žiarim len sám

 

semaformi tečú živiny tmy

mažú sa pred mokrými nosmi

z koľají prášia rosu očiam

a v okne oproti

visí oválne zrkadlo

budíky

mrzne lúč po lúči

 tučné holuby 

krídlami dvíhajú zo striech ráno

nad tisíc zvoníc

 

ulicou pochoduje symfónia opustených a

národ v kuklách

hreje káva z čajníka 

 

slová skrútené do bublín

nasladlej pary 

 

...tupé cvak prebudených...

mesto je žena

s nahou ženou

v nahom podkroví

škŕka knôt a petrolej

kryje sladkým pachom

jej suverénne Ja

 

príťažlivosť vodky a lacného parfumu

 

vraj nie je kurvou

iba degustuje

moci sobotňajšej noci

 

až po svitaní ju začnú

pichať bradavky

provokované novembrovou explóziou

necudnosti

 

v nedeľu mesto znova

skryje svoju hanbu

do pozlátených mostov -

„nič sa nikdy nedeje.“

 

ako som nenaučil vtáky lietať - ďalej...

dnes som nič nerobil

dymil spod perín

vypĺňal obdĺžnik v kúte

zatvoril okno

pod umelým svetlom

som nerobil nič

 

a môžu mi všetci závidieť

tisíce dní bez činností

odo mňa nik nič nečaká

 

tak plávam nad vlastným tieňom

opíja ma to

pod vankúšom odpočíva už mesiac rozčítaný Brit

a záleží len na rokoch.

 

tam krváca lacný merlot

šumivo špliecha pravda

tu oziabu ma rukávy

dráždi suchý rúž na krku

 

ako slová zakryté do dlaní

tak ani mňa už nič nezachráni

 

zúfalstvo, zúfalstvo

zúfalstvo všadeprítomný smútok

vlhké dlane, vlhké oči

a to zúfalstvo

čo bude zajtra?

komu bude patriť náš strach

v nebi, v nebi

nebyť osamelý

páliť sviečky

iba tak ich nechať

obkresľovať mačacie hlavy

a davy v nárekoch

zúfalstvo si všade

a tá úzkosť

točí ma v kruhu

sklamaný, klamaný

zúfalstvom a sebatrýzňou

už znie pohreb

v každej duši

bude ešte horšie

bude najhoršie

aby mohli nastúpiť

tóny anjelov

potom bude lepšie - v nás

majme sa radi

lebo zúfalstvo

a tá úzkosť

kosí nás,

nekonečne 

ach ty zúfalstvo, 

bež preč

besniem, neprijímam ťa, nechcem

nechutíš mi

daj mi večný pokoj

dopraj mi smiech

dopraj mi chvíľu na výdych

nechcem sa biť

vzdávam sa ti

zúfalstvo, zúfalstvo

trasiem sa 

a nechcem už bojovať

vypadni, patríš peklu

prosím odíď

a môžeme sa mať radi, 

mať radi.

húkajú majáky, drvia zvony,

pláva v slzách toto mesto

čoskoro aj v krvi 

čierna hrdza smútku

halí vchody, rozbíja okná

sviečky a mačacie hlavy sú v pohybe

prosím odíď preč, zúfalstvo...

 

práchnivejúce

lampy už nesvietia

...sú...

skúšané pokušením

vrhať tiene za postavy

som tu znova

a lacné špaky sa

močia v ešte lacnejšom chľaste

 

ďalšia polnoc

odbitá v samote

upitá v merlote 

 

rozbilo sa nebo

dalo peklám dôvod

ponoriť ma

do vôd

do lávy a -

z hlavy pára sa mi

čierna niť keď zvony

dunia ránu

k poplachu

 

domov

tá chvíľa

keď nájdeš domov

vymedzený výčapom

a satisfakcia je

predstava "jednoho paňáčka"

na účet toho domova

 

si sám a sú všetci

nevadí ti slovo

nevadí ti ticho

nevadíš si sám a

si tam, medzi žltými stenami

tvoj dom odcudzený od domova

 

to je to o čom všetci hovoria

 

keď stačí otázka "píšete?"

keď stačí odpoveď "áno."

 

ticho nasiakle pivom

básni za celú krčmu

skladá piesne miesto reči

chceme to všetci

 

chcete to všetci?

 

intímnosť vyhorenej žiarovky

tajomstvá zápalky

a my dávame mi

relatívny pokoj v prižmúrenom oku

sebe v boku a

sedí sa mi dobre

 

pripíja tiež

 

je to novoročná atmosféra nihilu

keď predsavzatie dusíš prvým špakom

pozostatkom noci

keď svetlá lokálu matne tvoria ilúziu dňa

a nad tebou nesvieti ani to

 

iba popolník

iba popolček

iba drobky

iba suché zbytky

 

vlní sa obraz v posadnutí

vzdialenou tebou posadnutý

pachom

 

som

 

túžba, tajomstvá, nádej, vrchnák fľaše,

viera, profil, tvár, pochmúrny dotyk,

noirová scéna, tiež to pocíť,

subjektívnosť smútku, nervozita čo sa číta a

 

núkam

 

naše tupé mľaskanie

civilu a odvahe

a námahe a strachu a úzkostiam zobudených

 

tá chvíľa keď

chceme byť viac pochopení

a som iba utopený

sebestačnou negramotnosťou 

hmotou kvapalín a toxínov

vraj city - Pche! -

sú to dná

tie isté, sté, tisíce dná

v nás, čo držia hladinu

dávam si za vinu

dávam si ruku na srdce

srdce na mínu

 

a ty, môj človek

poznáš vždy tú chvíľu

keď si objavil svoj

relatívny domov

 

trpká chuť pivnice v Soukenické

 

spôsobil som lásku

medzi otcom a dcérou

medzi otcom a milenkou

A: "prosím vás, dajte to hlasnejšie."

B: "Jasně."

C: "To je tak krásný."

a držali si ruky rozochvení

stmievaním sa trasú

A: "ešte trocha viac?"

B: "Jasně."

D: "To je tak hlasný."

a boli v sebe

očami, dlaňami

ľúbením v podvode

 

veď

 

muž čo muž (vekom)

potrebuje vlastnú dcéru

na milovanie

a milenka otca

na ľúbenie

 

vedľa plačú líca

niekohoskrytého v bulvárnom článku

nie je to dym

nie je to strach

je to zúfalé "nie."

v nás

 

a vzlykajúce hromozvody

majú svoj tisícročný obyčaj

šťastie sme nenašli tak

sa aspoň chápme

 

tá dcera líže pivnú pevnu zo stola

kým milenka si prehodí kabát cez ramená

a muž napíše domov esemesku

 

---