Radšej zozadu?

Bratislavu mám veľmi rád, ale už dávno som tam nebol. Nedeľa popoludní je na výlet ideálna. Že a kde bývam? No, v Petržalke. Teda na najväčšom bratislavskom sídlisku. Lenže. V pracovné dni chodím len z domu do práce a späť, niekedy po úradoch, alebo k zákazníkom... Po vychodených chodníčkoch, bez štipky záujmu o mesto, budovy, sochy, fontány... V obyčajný deň ma zaujíma len kde je aká dopravná zápcha, kadiaľ najrýchlejšie prekľučkujem do cieľa cesty.

V nedeľu, hoci by som šiel po tej istej trase je to iné, jedná sa o - výlet do Bratislavy.

Nastúpil som teda na pešibus okolo dostihovej dráhy a potom po dunajskom nábreží cez most Apolo až na Hviezdoslavovo námestie. A tu som spravil objav. Radšej to mám zozadu.

Na pódiu vystupoval cimbalista a klavirista. Boli výborní. Virtuózi. Zvukár bol ale asi trochu nahluchlý. Vyšťavil zosilňovač tak, že reproduktori drnčali nad hranicou svojich možností. Kvílenie mi trhalo uši. Pobral som sa preč. Prechádzajúc poza tribúnu som zaregistroval čisté tony. Zostal som tam a zvyšok vystúpenia počúval - za tribúnou. Do mojich zvukovodov tiekli čisté tóny priamo od hudobníkov len prostredníctvom rozochveného zvuku. Milovník hudby by to možno nazval orgazmom v porovnaní s pocitmi v hľadisku. Tie si netrúfnem nahlas pripodobniť k terminológii milovania... Hudba, poslucháč, zvukár! Ou nou. Priveľa účastníkov intímnej chvíle.

Rámus reproduktorov smeroval do hľadiska a pre moje uši tvoril slabšie pozadie. Stál som tam sám, sťaby ignorant umenia. Cítil som sa preto trápne. Ale hudbu som si užíval na 100%.

Podobne to bolo aj na Hlavnom námestí. Tam vystupovali sólisti s komorným orchestrom. Pazvukár to zase kazil. A tak som opäť skončil za javiskom. Trápne, ale zvukovo fain, priam labužnícke mňam.

Záver je teda taký, že to mám rád zozadu. No a čo? Mám sa za to hanbiť?