Báseň zo smutných úst

...Si maličká
menšia než moja dlaň,
sťa pohladenie
zabije ťa snáď.

Nevládzem sa dívať,
pozerať sa na utrpenie
musím niečo povedať,
ale ja nič neviem.

A tak ťa zakrývam rukou,
bežím skrz ťa skali,
a rozmýšľam ako by bolo,
keby na svete boli ľudia sami.

Možno si hovoríš,
prečo slzi mi tečú,
a ja ti odpoviem,
nezrozumiteľnými slabikami.

Iba vlastná mať,
rozumie týmto slovám,
a iba ona
pozná že sú smutné.