Na brehu nehy

Vyhriata jarným slnkom počítam na vodnej hladine biele diamanty.  Márne. Ak mi jeden vetrík odkryje, ten druhý mi hneď schová.

Natešený pri brehu hádžeš kamienkami žabky. Počítam pre zmenu tie. Po chvíli ťa to zunuje. Váhaš. Predsa sa nakoniec vyzuješ a vkročíš doň. Alpské jazero ťa privíta ako sa patrí. Grimasou mi naznačíš, že na kúpanie to veru nie je. Zasmejem sa ako utekáš pred prichádzajúcimi vlnkami. Ožíva malý chlapec, ktorého v sebe nosíš.

Schovám sa pod košatý strom a vytiahnem si denník. Chcem si uchovať tento moment, že sme tu spolu a šťastní. Navždy.

Z myšlienok ma vytrhne volanie môjho mena. Otočím sa. V ďiaľke na mňa mávajú priatelia. Keď vrátim zrak späť k jazeru, už ťa tam niet. Vidím len dve kačky, čo snívajú na brehu rovnako ako ja.