Pod prúdom

    „Vidíte, tu mi prasklo očko,“ vopchala mi žena pod nos zlatú retiazku.

    „Hej, hej, vidím“ prd taký akurát,vzala som jej retiazku z rúk. Hoc ako som na údajne prasknuté očko škúlila, očko som videla ale prasklinu nie.

    „Viete to opraviť?“ strachovala sa žena, „viete, je to pamiatka po matke.“

    „Áno, samozrejme, vieme to opraviť.“ Žena sa poďakovala a otočila, že odíde. „Počkajte! Prosím, veď to bude na počkanie,“ povzbudzujúco som sa usmiala a zamierila k vzdialenému kútu predajne, kde na stole stáli rôzne zväčšovacie sklá a tavná pištoľ spolu s pájkovačkou. Zatiaľ čo sa pištoľ nahrievala, pozorne som skúmala retiazku. Vraj prasknuté očko! frflala som si, samozrejme iba v mysli, veď zákazník je pán. Lupa s jednotkou na štítku mi nestačila, rovnako ako tá s dvojkou. Krútiac hlavou nad vlastnou slepotou som siahla po trojke a potom mi to krútenie ostalo iba pre vlastnú neschopnosť. No to ma... ty trúba, pozerala si na zlú časť. 

    „Je to zlé?“ nesprávne si vyložila zákazníčka moje rozčarovanie. „Nie, pani, je to v poriadku. Viem to urobiť. Stačí iba malá záplata.“ Siahla som po pištoli stlačila gombík a PRÁSK. 
    Elektrický prúd ma doslova odvial od stola. Dopadla som na zem totálne mimo. Pred očami mi plávali červené škvrny, márne som lapala po dychu, ktorý vo mne nebol. Ruky a nohy sa mi nekontrolovateľne mykali, z úst vytekalo...niečo a celú tú biedu prehlušovala neskutočná bolesť. Všetko bolo ako vo sne. Ani som sa nepokúšala bojovať o vzduch. Bolo to zbytočné. Nemohla som nič. Paralýza mi zasiahla pľúca, ruky, nohy, celé telo a len cez nejakú hmlu som nejasne vnímala zákazníčku, ktorá sa ku mne sklonila, nasilu mi roztvorila ústa, vopchala prsty do hrdla, vytiahla ich z neho a sklonila sa aby mi prepožičala svoj vzduch. Znovu mi vopchala prsty do úst a znovu do mňa fúkla. Pred očami mi prelietal celý môj život, kŕče so mnou zametali podlahu, bozkávala ma cudzia žena a ja som myslela na to, že som asi jednou nohou v hrobe.

    Facka prišla úplne nečakane. Hlavou mi trhlo nabok a ten čarovný pohyb spôsobil, že moje pľúca konečne začali pumpovať vzduch bez cudzej pomoci. Bolesti to nijak nepomohlo. Žena sa ma pokúsila posadiť, ale trepalo so mnou tak silno, že som sa neudržala. Opäť ma kamsi ťahala a ja som nechápala, prečo. Bolelo to, tak strašne to bolelo a bolo mi hrozne. Prečo ma musíte vláčiť? chcela som sa jej opýtať , ale vyšiel zo mňa iba akýsi pazvuk, niečo medzi krikom a vzlyknutím. Odpoveď na moju otázku prišla takmer okamžite potom, čo sa žene konečne podarilo posadiť ma a tuho ma zovrela, aby som jej nevybila zuby. Čudná sila mi pritlačila žalúdok a nával kŕčov z neho vypudil raňajky aj desiatu. Z absolútnej mizérie som sa rozplakala ako dieťa, čo bolesti akurát zhoršilo. Nijak tomu nepomohla ani zákazníčka, ktorej ruky ma začali nešetrne masírovať a trieť aj tam kde by nemali. Plač sa mi v ústach postupne menil na krik. Potrebovala som kričať. Nielen kvôli tým cudzím rukám ale aj kvôli tomu, čo mi robili. Kvôli tým novým vlnám bolesti, ktorú rozsievali. Čo na tom, že pomáhajú? Sú cudzie a robia škaredé, zlé...ubližujú...
    Celé popoludnie som strávila v nemocnici. Pozorovali ma, počúvali a dospeli k záveru, že elektriny vo mne veľa neostalo, iba jej mnou prešlo trochu viac ako bolo milé. Pekne som ich poprosila aby ma pustili domov a oni, dosť neochotne, súhlasili pod podmienkou, že akonáhle mi bude horšie ako je, mám volať rovno záchranku. Bolo mi dosť blbo. Ak by mi malo byť horšie ako je, zavolám pohrebný voz, pomyslela som si, ale sľúbila som im to. Oheň vo mne neprestajne horel. Ledva som sa hýbala a celou cestou v autobuse so mnou ešte divoko hádzalo. Vraj to vychytali moje nervy a chvíľu potrvá, kým sa upokoja, tak povedal lekár. Keď som konečne došla domov, Dana podriemkávala na gauči. Šuchla som sa k nej, ako vzorná „dcéra“ som jej vtisla pusinku takmer na líce, ale trafila som ucho. Dana pootvorila najprv jedno oko, potom aj druhé, mrkla na mňa a ja som jej venovala jeden ubolený, uplakaný, roztrasený úsmev.

    „D-d-des m-m-ma bosssskaval-l-la cud-cudz-cudzia žžžena,“ vytlačila som zo seba krvopotne na pozdrav.