Balada

Mäkké slnko

Práve pýtalo si večeru

Na mieste tak starom

 Kam pamäť nesiaha 

Vráskavým agátom

Na žltom konci tráv

Na smolnom asfalte

Vysypal sa motorkár

 

Dvadsaťpäť ročná kobyla

Menom Riviéra

Len hlavu zdvihla

Keď vrávoravo vstal

Oči v postranných taškách

V zadných nosidlách

 

Kráčala si s uzdou v ruke

Nežný úsmev

Tak nežný

 ako hodvábne  zvlnené jačmenné pole

prechádzajúc váhavo

obe dôverne k sebe naklonené

cez cestu ku stodole

 

možno by bola reč o červenej ruži

farby fakt tmavej

po letnom dni o súmraku

o nádhernom sne

v hojdavých poliach spánku

 

---