na bežiacom páse

     „Bojíte sa?“ spýtala sa ma sestrička a s perom zastala nad políčkom áno. Ani sa mi nepozerala do očí, len hľadela do toho formulára a snažila sa dopracovať k poslednej strane, kde nakoniec aj tak svojím podpisom zbavím všetkých zodpovednosti. Inak nebude operácia.
     „Áno, bojím sa,“ povedal som nahlas.
     Hoci v ošetrovni boli ešte dve sestričky, moje priznanie ostalo bez odozvy. Nasledovali len ďalšie otázky. Tým istým, nezaujatým tónom. Mal som zvláštny pocit, niečo mi vadilo. Nevedel som čo, lebo všetko fungovalo normálne, vlastne úplne bez chyby. Dnes však bolo zvláštne všetko. Napríklad aj tento formulár. Pripadalo mi to, ako keby som tej sestričke odovzdával kľúče od vlastného domu, od svojich drahocenností a ona o ne ani nemala záujem. A aj keď som nahlas a celou vetou zacinkal v ošetrovni takým klenotom, akým je odvážne priznanie strachu, nestalo sa nič. Po chvíli otočila formulár ku mne a podala mi pero. Keď som ho podpísal, pohodila ho na kopu formulárov, v ktorých boli zaznamenané bezcennosti predchádzajúcich pacientov a zdvorilo ma požiadala, aby som počkal na izbe.
     „Tak ako?“ opýtal sa znudene starý profesor, ktorý tu ležal už piaty deň.
     „Mám čakať,“ odpovedal som nervózne.
     Rozhovor prerušilo krátke zaklopanie na dvere. Vošiel ošetrovateľ, pozdravil sa nám a spýtal sa ma, či som ten a ten.
     „Áno, to som ja,“ odpovedal som.
     „Musím vás oholiť,“ bez okolkov ku mne pristúpil.
     Pozeral som sa, ako mi žiletkou rutinne holí koleno. Neporezal ma, všetko bolo v poriadku a predsa nie. Zase som to cítil. To niečo, čo tu bolo s nami, hoci neviditeľné. Bolo to v izbách, na ošetrovniach, chodbách a schodoch, vo výťahoch, skrátka všade naokolo. Už-už som to skoro uchopil, keď ma ošetrovateľ prerušil:
     „Opláchnite si to vodou a poutierajte, o chvíľu príde sestrička a pichne vám náladovku.“
     Ošetrovateľ odišiel tak rýchlo, že som ani nestihol odpovedať. Mlčky som sedel na posteli. Oplachovať koleno sa mi nechcelo. Nevadilo mi, že ma to akože páli.
     „Takže o chvíľu idete?“ pokračoval znudene profesor.
     „Už aby som tam bol,“ rezignovane som sa zvalil na posteli, „toto čakanie je na nič.“
     „Viem,“ pritakal profesor, „našťastie to už mám za sebou.“
     „A čo vám robili?“ spýtal som sa, aby som aj ja zabil čas. Nestihol odpovedať.
     Do izby, zase po krátkom zaklopaní, vošla sestrička a mierila priamo ku mne: „Ideme na sál, pán Ferjanc, ležte tak ako ste, pichnem vám náladovku.“
     Znehybnel som, celý okrem tváre. Ihla nemilosrdne vnikla do sedacieho svalu a vpustila do neho obsah striekačky. Toto už pálilo, toto už hej, a moja tvár to aj primerane vyjadrovala grimasou. Vtedy mi to došlo. To neuchopiteľné, čo sa tu medzi nami plíži, som znenazdania odhalil práve teraz, keď má moja tvár účasť na utrpení môjho zadku. Záležalo jej na ňom. A ja som vedel, že aj jemu záleží na nej, aj keď ju občas privádza do rozpakov tým, že jeho zvierače neudržia prílišný tlak plynov a prdne to v nevhodnej chvíli. Táto spolupatričnosť, nemusí to byť hneď láska, stačí naozaj len spolupatričnosť, tá tu chýbala. Bol tu iba poriadok, iba systém, iba zákon, iba pravidlá, no bez toho podstatného, bez ľudskosti. Bol som vydaný do dokonalých rúk chladných profesionálov a tak som sa aj cítil. Menejcenne, niekde pod nimi a oni to vedeli. Ich tváre nereagovali ani len grimasou, keď som ja, ako presilený zvierač, prdel strachom a nervozitou.
     Ošetrovateľ už nezaklopal, vošiel rovno s ležadlom na kolieskach: „Vyzlečte sa, pán Ferjanc, a prikryte sa perinou.“
     „Do naha?“
     „Áno,“ nadvihol obočie, akoby sa čudoval, že také veci nepoznám.
     Nahý som si teda ľahol na ležadlo a prikryl som sa perinou. Chvíľu trvalo, kým som si položil aj hlavu a uvoľnil som sa. Niekde tu zaúčinkovala náladovka a ja som strach a nervozitu vyprdel už úplne. Operačná sála bola na inom poschodí, tak ma ošetrovateľ vtlačil do výťahu medzi doktorov a sestričky, ktoré sa mnou nenechali rušiť. Ani oni nerušili mňa, bez problémov som sa zviezol s nimi a hybná sila poriadku ma plynule pristavila až pred operačnú sálu, kde mi pomohli vstať, obliekli na mňa niečo sterilné a odprevadili ma k stolu.
     Ľahol som si naň. Sestrička si vypýtala ľavú ruku, tak som ju vystrel. Priviazala ju a vborila jej do žily hrubú ihlu s hadičkou. Iná sestrička si zase vypýtala pravú ruku, tak som vystrel aj tú. Priviazala ju a stlačila tlakomerom. Nejaký chlap mi zase zohol pravú nohu v kolene, zaškrtil stehno a aj ju priviazal. Všetko bez jediného slova, ale necítil som strach. Len samotu, tú náladovka vyprdieť nedokáže. Vtom sa však ku mne nahol sám chirurg. Aj cez rúško som videl, že sa usmieva.

     „Všetko v poriadku?“ spýtal sa tak vľúdne a pokojne, až som zaslzil.
     „Hľa, človek!“ zašepkal som a spokojne som zavrel oči.