Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seBolesť, ja a my
Autor
zvedavec
Na našej planéte je okrem radosti aj hodne bolesti a žiaľu. Táto skúsenosť je očividná aj z diel, ktoré my všetci (vrátane mňa) píšeme. Často sú tie diela o nás, o našich strastiach, beznádeji, nešťastí.. Je to tak, veľakrát nás traumatizuje všetko to, čo sa nám deje. Niektoré bolesti sú zdrvujúce. Dokonca aj pre čitateľa.
Mala som internetového priateľa, ktorého som spoznala, keď mu diagnostikovali v pokročilom štádiu rakovinu, a preto hľadal možnosť hovoriť pravdivo o svojich pocitoch. Najbližších zaťažovať nechcel. Dali sme sa „do reči“ a vtedy sme sa spriatelili. A nebolo to pre mňa devastujúce, ale obohacujúce. Tie jeho psychické stavy boli naozaj pestré. Od hlbokej depresie a strachu z budúcnosti až po veľkú chuť do života, úžas a nadšenie z prežívaných dní. Bol to bojovník. Vedel oceniť krásu všetkého naokolo, prírody, východ slnka, vnímať naplno každý zažitý deň.
Okrem psychického trápenia mal aj fyzické problémy. Realita sa však pre neho stala katalyzátorom tvorivosti, odvahy robiť dobré veci, vidieť novými očami. Ivan, ktorý už pred 16-stimi rokmi zomrel, prežil v tomto naladení oveľa dlhší život, ako mu lekári pôvodne predpovedali - žil 4 roky. A bol istým spôsobom živý podstatne intenzívnejšie, ako dovtedy. Za tie roky prekonával svoje depresie a chorobu a urobil pre iných i pre seba tak veľa! Stále plánoval, a tiež plány zrealizoval. Bol zručný, majstroval, trhal burinu a vylepšoval záhradu, venoval sa podnikaniu, zaúčal synov. Všetko s ochotou tvoriť a dávať. Vybudoval aj studňu.
Vyhodnotil svoj život. Úprimne. Naprával, čo mu v živote až tak nevyšlo – napr. urovnával komplikované rodinné vzťahy, a podarilo sa. Napokon všetci získali roky pekného rodinného života.
Myslím si, že to zameranie na dobro iných, či už na členov rodiny, ale aj širšieho celku, umožnilo prežiťmu napriek chorobe mnohokrát radostné a naplnené dni a čiastočne prekonať nepriazeň osudu.
Samozrejme, ani bežné problémy sa mu nevyhýbali. Spomeniem jeden: Z Levíc dochádzal pravidelne do Bratislavy na chemoterapie, vstával za tmy a potme šoféroval. Ráno býval v nemocnici. Cesta bola zlá, neopravená a plná výmoľov. Samozrejme sa jamám vyhýbal, no na jednej ceste spadol do jednej veľkej a odtrhol si na aute nápravu. Čo je veľká finančná škoda. Zavolal políciu, aby si škodu mohol u správy ciest uplatniť. Avšak dopadlo to tak, že polícia prišla a dala mu pokutu. „Neprispôsobil jazdu stavu a povahe vozovky“.
Nuž, aj horšie veci sa stávajú.
Premýšľam o bolesti. Čo s ňou? Do bolesti sa môžeme ponoriť, bolesťou nasiaknuť a to až tak, že už na nič iné neostane miesta. Bolesť sa dá aj zaprieť, avšak ona v nás aj tak pracuje. A bolesti môžeme aj pravdivo čeliť. A potom, nechať miesto aj pre svet a hlavne nezabúdať na jeho vylepšenie a na dobro celej našej ľudskej svorky a aj ostatných bytostí.
To aj nám dá pocit naplnenia.
Nie je dobré zahĺbiť len do seba a prehrabávať výlučne vo vlastnej bolesti. Jedna z možností, ako dosiahnuť šťastie je podľa mňa určite spätá s tým, že sa odpútame od vlastnej osoby a zameriame sa na dobro väčšej skupiny ľudí, ku ktorej patríme.
Pre mňa osobne bol kontakt s Ivanom darom, nie záťažou. Tak trochu som videla jeho očami, mnohé trápenia som vnímala menej dramaticky a čerpala som z jeho príkladu silu. Bol a dodnes je mi inšpiráciou.
29 názorů
Zeanddrich E.
06. 05. 2021.. .
Literárně ne moc vhodné, ale lidsky neobyčejně důležité. Může to pomoci i těm, kteří se vyrovnávají s něčím jiným než nevyléčitelnou nemocí. Evička - dobre napísané...
Iren, vďaka za Tvoju láskavosť.
Zaujímavé poznanie nám sprostredkuješ ("zo psa nebude slanina", a to ani v prípade utrpenia). A je niečo, čo človeka podľa Teba môže urobiť lepším?
Napr. ak dostáva lásku, môže ho to zmeniť k lepšiemu?
Tieto slová písala múdra žena s dobrým srdcom. Človek vydrží veľa bolesti, a keď už je neznesitelná, telo si poradí tak, že jednoducho odkvacne - človek stratí vedomie. Ja zas pridám svoje poznanie... žiadne utrpenie neurobí človeka lepším. Možno pracovitejším, možno prístupnejším, určite silnejším a úprimnejším, ale nikdy nie lepším.
Mám pocit, že je účinnejšie s úsmevom pozdraviť suseda, vyvolať úsmev v jeho očiach, ako donekonečna analyzovať samého seba, svoje nedostatky, alebo krivdy. Alebo úžasná terapia je aj s potešením súkromne nachystať svojim kolegom nejakú drobnosť do mikulášskych balíkov, ako to urobila jedna mladá dáma. Nemusia to byť veľké veci, vôbec nie.
S tím naprosto souhlasím. Asi jsem se vyjádřila nejdenoznačně, samozřejmě, že lidé jako Ivan jsou obdivuhodní. Chtěla jsem jen říct, že to nejde vždy tak snadno. Chronická bolest, psychická nebo fyzická, skutečně mění mozek, (nechci zabíhat do odborných termínů jako je amygdala nebo prefrontální kortex, jehož část je považována za jedno z center pocitu „já“), ale výsledkem je jakýsi začarovaný kruh. Překonat se to jistě dá, čehož je například Ivan důkazem, jenže je to téměř nemožné, pokud člověk nemá nějaký silnější motiv nebo životní cíl. Nebo aspoň obyčejnou lidskou podporu. Bez ní by totiž neměl důvod bojovat, nebylo by proč, pro koho. Ivan se bál zatěžovat rodinu – možná by to skutečně neunesla. Ty jsi mu tu podporu dala – a tím umožnila něco, co by jinak třeba nezvládl. A je fakt, že poskytnout smysluplnou podporu, aniž by nadělala víc škody než užitku, je svým způsobem umění. Omlouvám se i za vyjádření o přísných rodičích v miniatuře O jednej ceste „skratkou“ – neznala jsem je, nemohu a nemám právo soudit. I když si o daném systému myslím svoje. Ale o tom Tvá miniatura opravdu nebyla, vždy je třeba hledat legitimní cestu, s tím se nedá než souhlasit.
dievča z lesa
30. 12. 2019pekná úvaha o vôli žiť ... kde končí myšlienka, o ktorej si už v jej zárodku poviem, že tadiaľto cesta nevedie? ... nič nemáme zadarmo ... dobrú vôľu treba pestovať a chrániť ako vzácnu rastlinu po celý život
A čo v škole, akým právom učiteľ skúša a hodnotí žiaka, ak myšlienka nepatrí žiakovi? Podobne v zamestnaniach, v úradoch, na súdoch. Kto je potom zodpovedný?
Zodpovědní jsme my, co je císařovo… atd.
Ak bolesť nie je moja, len ju vnímam, čo sa tým zmení, ak mi niekto bude pichať špendlíky pod nechty a ja si poviem, že to nie som ja, čoho bolesť vnímam?
To je dnes velké téma, i když, uznávám, ne Tvoje téma (bezprostředně související s Tvým textem), odkazy a souvislosti tedy uvádět nebudu.
Alegna, ďakujem, že si prišla. Máš pravdu, choroba veľakrát mení aj človeka.
Phylogyny, vďaka.
Obe Vás zdravím.
Entropia, vypočula som si odkaz na Youtube - dostali sme sa trochu inde, k egu - ale nevadí
Moje srdce bije a neviem mu rozkázať (ako niektorej myšlienke), žlčník vylučuje žlč - znamená to , že nie sú mojou súčasťou? Ak bolesť nie je moja, len ju vnímam, čo sa tým zmení, ak mi niekto bude pichať špendlíky pod nechty a ja si poviem, že to nie som ja, čoho bolesť vnímam?
A čo v škole, akým právom učiteľ skúša a hodnotí žiaka, ak myšlienka nepatrí žiakovi? Podobne v zamestnaniach, v úradoch, na súdoch. Kto je potom zodpovedný?
Moja úvaha nebola o egu. Ale o obyčajnej schopnosti človeka dať svojmu životu zmysel. Tvoriť, byť spätý s inými láskou. Urobiť tak čosi dobrého pre iných a v konečnom dôsledku aj pre seba.
Možno aj o tom, že je zbytočné sa venovať donekonečna sebaskúmaniu, i keď aj ja som - zvedavec.
Mám pocit, že je účinnejšie s úsmevom pozdraviť suseda, vyvolať úsmev v jeho očiach, ako donekonečna analyzovať samého seba, svoje nedostatky, alebo krivdy. Alebo úžasná terapia je aj s potešením súkromne nachystať svojim kolegom nejakú drobnosť do mikulášskych balíkov, ako to urobila jedna mladá dáma. Nemusia to byť veľké veci, vôbec nie.
Někdy může být psychická bolest větší, jako ta fyzická, taky umí zabít.
Ráda četla, člověk se zastaví a zamyslí se...
Souhlas s Mandragorou 1. Říká se, že vnější problémy posilují, vnitřní oslabují. Jednotlivce i např. rodinu. Těžko říct, jestli rakovina je vnější nebo vnitřní problém, možná kombinace obojího, asi jak to kdo bere. Ale je to něco, co se dá zařadit, pojmenovat, definovat. Bohužel jsou problémy, které se tak snadno určit nedají.
Viz nevědomí: jen bych doplnila, že dřív než v renesanci, často vlastně dosud, se mu taky říkalo/říká „ďábelské pokušení“. Nevědomí nemá nikdo zmapované, ani ty největší kapacity typu C.G.Junga a jeho pokračovatelů. Předpokládá se, že studna nevědomí je bezedná, nemá žádné dno či hranice. Jedním z cílů lidského života je jeho postupná integrace do vědomí. S každou generací kousek. Nikdy to ale zřejmě nepůjde zcela.
Stává se ovšem, že ataky nevědomí přicházejí do vědomí v takové kvantitě (či kvalitě), že je to pro lidskou mysl neúnosné. Kdo nezažil, nepochopí. Tehdy je nabíledni otázka, co je vlastně „normalita“. Často jen konstrukt nevědomých. Ne nevědomých ve smyslu zkušenosti konfrontace s nevědomím, ale ve smyslu nezkušenosti s ním.
Ještě k tomu egu – zřejmě je to svým způsobem taky konstrukt, „pýcha, zahľadenosť do seba, domýšľavosť, narcizmus“ jsou jeho celkem legitimní produkty a projevy, něco jako látka k zpracování. O iluzi ega má celkem hezké video BeWise:
https://www.youtube.com/watch?v=ZTFEMOC2dHQ&t=118s
Tip za úvahu, která mě donutila k zamyšlení.
Mandragora1
K egu: Ako to, že je v nás príbeh, ktorý si niečo rozpráva samo sebe? má taký príbeh aj kameň? A čo je vlastne ten príbeh? Akú úlohu zohráva v nás? A pre koho je dobré, že je v nás taký príbeh?
K autobusu: súhlasím, že niekedy je dobré, ak zmeškám autobus, t.j. nedosiahnem svoje ciele. Tak som prišla k svojmu terajšiemu zamestnaniu- typu práce, s ktorým som spokojná. Nemala som o ňom ani poňatia. Avšak: cesta k tomuto zamestnaniu bola spätá s mojím neúnavným úsilím nájsť zamestnanie úplne iného druhu. Plánovaná "autobusová linka" prestala premávať, nakoniec ale prišiel úplne iný dopravný prostriedok s inou konečnou (bola to práca, o ktorú som sa vôbec neusilovala, vlastne som o nej nič nevedela). Lenže po pol roku márneho hľadania práce som mohla svoje úsilie aj vzdať. Odísť zo zastávky pri ceste, kam prišiel ten nečakaný dopravný prostriedok.
;) Ani bezdomovcom som ešte nebola. Ale ani moje (vtedy) nezaopatrené deti, nechcela som, aby zažili túto skúsenosť. Nejaký príbeh vo mne mi nahováral, že to pre ne nebude dobrá skúsenosť.
zajímavá, lidsky pojatá úvaha, dá se polemizovat, těžko se vžít do jiného člověka, zdravého či nemocného, někdo má silné ego, jiný téměř mizivé a každý má nějaké vlastnosti, jisté je, že nemoc člověka změní
Mandragora1 - napísal si "neviem si dosť dobre predstaviť skutočnú bolesť, fyzickú či psychickú, a už vôbec nie ich kombináciu, ako sa zlučujú s takým postojom a konaním, že poďme majstrovať, vylepšovať záhradu, vylepšovať vzťahy, podnikať, budovať studňu..."
keď neveríš, tak ja z vlastnej skúsenosti viem, že bolesť sa dá prekonávať tým, že zameriam pozornosť na pomoc iným, alebo aj na nejakú pre mňa zmysluplnú prácu. Samozrejme, za istých okolností - ak je bolesť na stupnici od 1 do 10 hodnotená stupňom 10, musíš sa výlučne jej venovať. Ale aj v tejto chvíli môžeš prihliadať na to, čo robíš - napr. rodička môže spolupracovať, aby neublížila dieťaťu.
Keby si mal povedzme do roka zomrieť a vedel by si o tom, nesnažil by si sa urovnať vzťahy? A nie je to dobré riešenie? Nesnažil by si si spríjemniť dni tým, že by si užitočnou prácou zaháňal myšlienky na to, čo možno nebuude príjemné?
S tým egom, tomu vôbec nerozumiem. Nemám vôbec rada slovo "ego". Pôsobí na mňa ako zaklínadlo. Aj keď možno vychádza z nejakej filozofie, ktorej stúpencom tak celkom nie som. Uprednostňujem terminológiu ako pýcha, zahľadenosť do seba, domýšľavosť, narcizmus. Ale aj schopnosť postaviť sa nepriazni osudu.
Bojovník nehádže flintu do žita. Bojovník nestrčí hlavu do piesku. Bojovník čelí reálnej situácii. Ale s nádejou a s odvahou. Mimochodom, bojovník je pripravený aj zomrieť. Viiieš, keď niekto pobehne za odchádzajúcim autobusom, má oveľa väčšiu šancu, že mu šofér zastane, ako ten, kto sa okamžite začne vyrovnávať s tým, že autobus už odchádza.
Či som Ivana stretla? No stretla som, dosť veľa krát. V nemocnici. To, o čom píšem, nie je mýtus. I keď som si všetko, o čom písal, nemala potrebu overiť fyzicky, mnoho vecí som pri tých príležitostiach videla vlastnými očami.
To, o čom som chcela písať, je to, že svojmu životu môžeme dať zmysel, a ako sprievodný jav obdržíme aj radosť, šťastie, ak sa nebudeme zameriavať len na svoje šťastie (ako na cieľ) a nebudeme sa umárať donekonečna svojím nešťastím (lebo každý máme aj väčšie či menšie trápenie). Nepíšem, že je to všeliek, lebo všetky trápenia sveta som neprežila a nemám to osobne overené, ale mám overené, že plná zameranosť na seba ku šťastiu vedie len ťažko.
Danny, Oldjerry, vďaka za spätnú väzbu. Vy dvaja ste nikdy nepôsobili na mňa ako ľuďia, ktorí by sa zaoberali výlučne tým svojím. Mám pocit, že ste podobnej filozofie a razenia, ako Ivan.
Není to jen o věku. Vím o neodvratnosti konce a se srdcem na cucky je zázrak, že tu ještě jsem a ještě leccos mohu. Z takových lidí, jako je - či byl... Ivan, se dá čerpat síla... do pokračování i do konce... ***
Díky za pěknou úvahu. Dost věcí, týkající se mojí nemoci (ta je jiná než Ivanova) mě taky zocelilo.