Tu si

Nečítaj, láska, noviny, všetko ti poviem odznova.
Z jednej nevinnej modriny stekajú kvapky olova,
jazyk mám od nich zvláštne ťažký,
keď prichádza reč na slová.
Tebe letia z úst ako vážky,
bez milosti a bez urážky.

Neuč sa, láska, žolíka, karty sú dávno rozdané.
Smrť ťa o kráľa prosíka, chce si ho schovať do dlane,
aby ním mohla prebiť dámu
pri hranej sebaobrane.
S chuťou trpkého sebaklamu
do hrobu tajne pomohla mu.

Netráp sa, láska, lejakom, prší už dobrých tridsať dní.
Prebijeme sa nejako, len si na chvíľu prisadni,
na chvíľu zažeň strach a tiene
a bez váhania poraď mi,
či sa aj napriek drzej tréme
dotýkať plachej lásky smieme.

Až keď ju schmatnem do dlaní, pevne, nech to aj zabolí,
učte sa, mladí zasrani, kým nezlomím ju napoly,
neroztrhnem ju na dva kusy
v spálni, v lese či na poli.
Ak sa v objatí nezadusí,
na konci zašepkám len „Tu si“.