Bozk neba

Ešte sú všetci v pokojnom spánku,
no úsvit je už na obzore,
prvé lúče sa nesú v teplučkom vánku,
v hmle ukryté ranné zore.

Preliezajú cez skalnaté hory,
do doliny skrz strmý spád,
vykúpu sa v červenom mori,
zlatý vodopád.

I tam pošteklia rannú rosu,
v jej odlesku sa chvejú dúhy,
nekonkuruj, človek, lesu,
slnko je liek na neduhy.

Svojím večným teplom hladí,
roztvára skrehnuté lupene,
vtáčkom hlásky nežne ladí,
kým zobudia sa úplne.

Zaplavuje oči, bozká tvár,
berte si úsmevy, nič nestoja,
berte si lásku bez obáv,
nech sa slncom každý opíja.

A ten, kto pozná túto nádheru,
keď mu do duše radosti treba,
vybehne pri úsvite hore na horu,
a dotkne sa jagavého neba.

Cukrové oblaky prejdú mu cez dlane,
cnosť neba sa k zemi priblíži,
myšlienky sa stratia v prchavom prievane,
ostane iba túžba – žiť.