Za diagnózu sa dá schovať všeličo

Prešli sme z metalickej siete na optickú. Vymenili nám router, aj magio box. Zároveň sme kúpili novú telku. Stará po pätnástich rokoch strácala obraz. Teda, skôr nachádzala, ako strácala. Ľudia mali dvoje oči, dvoje okuliare, dve kravaty...Nepotrebujeme všetko dvojmo. Po počiatočných stresoch s nainštalovaním aplikácie, nových hesiel, zorientovaní sa v programoch, sa Petra upokojila.

Včera večer hráme scrabble, ja chrbtom k telke, jej beží Vtip za stovku. Za tie vtipy by som nedala ani euro, nevadí, viem sa odstrihnúť.

Petra znervóznie, prestáva hrať. Obzriem sa, na obrazovke hlásia error, dávajú pokyny, skúste znova načítať...Vzápätí naskočí obraz aj zvuk, opakuje sa to niekoľkokrát po sebe. Petra stráca trpezlivosť, začína pátrať po chybe. Preklikáva ovládačom čoraz zúrivejšie, ja čakám.

„Ty si kľudne sedíš!“ zaútočí.

„Mám ti nejako pomôcť?“ skúšam.

„Pozri sa za telku, či všetko svieti!“ dostávam príkaz.

„Áno. Funguje router, aj magio box.“

Cez rôzne odkazy sa dostáva k radám – stiahnite si nanovo aplikáciu, zadajte heslo. Diktujem jej, pri jej motorike a zraku má problém s vyhľadávaním písmeniek a čísel na obrazovke a ich zaklikávaním, vracia sa, opravuje a hnev narastá.

Keby chvíľu počkala, mohla sa vyhnúť zbytočným komplikáciám, ale nekomentujem.

Keď sa zobrazí – pred pripojením na bezdrôtovú sieť vytiahnite sieťový kábel, je už vo vývrtke.

„Hlavne, že ty si potrebovala všetko schovať za televízor! Koľko sa tu Mišo s tým sral, aby boli káble schované! Komu vadilo, že je router na zemi?!“

„Čo mám vytiahnuť? Mám odpojiť router? Magio box? Kábel optického internetu? Ku všetkému je prístup.“

„Neviem! Ale tebe je to jedno! Ty si tu sedíš a teraz v noci už aj tak vybavíme hovno!“

Naozaj sedím a neveriacky pozerám, ako sa z mojej parťáčky na scrabble stáva fúria, ktorá na mňa útočí. Premýšľam, ak sa jej nepodarí spojazdniť televízor, ako to celé dopadne. Dohryzie sa, budem jej musieť dať tabletku...

Zrazu urobí jeden šťuk, naskočí obraz aj zvuk, Vtip za stovku pokračuje.

„Tak sorry! Kto je na rade?“

„Ty.“

Som zvyknutá na podobné správanie, ale táto situácia trvala o čosi dlhšie a nedokážem len tak striasť zo seba ten pocit, ako rýchlo ma dokázala znenávidieť.

„Čo je ti? Veď som sa ti omluvila!“

„Nič mi nie je.“

Hráme ďalej, mlčky zapisujem body.

„Je ti zle?“

„Nie je mi zle.“

Chce sa ti spať?“

„Nechce sa mi spať.“

Nedokáže pochopiť, že som stratila náladu.