Nemá, bledá luna....

Nemá, bledá luna...

vynára sa z rannej zore.

Niet slnka,

čo by žiarou nebo pohladilo.

Niet ani lúča,

čo by preniklo tmou tohto sveta.

Niet ani živej duše,

čo by vnikla v kráľovstvo chladu

roztopiac ľady

tuho v mojom srdci zabodnuté

Niet citu,

čo by pookrial moje kvety polnoci

tuhou zimou, rosou primrznutou

v mladistvom rozkvete zahubené...

Len tá chladná luna

meravo mi hľadí do tváre...

Slabým rozochvelým svetlom

rozihráva tisíce farieb vesmíru...

Polárnou žiarou rozpútava

koncert krásy v mojom srdci...

Tá vzdialená nádhera hlbokej noci,

v sprievode hviezd,

čo s detinskou radosťou

tancujú vesmírom...,

jediná teší moju dušu.

Chvejem sa v rozpuku...

každá strunka mojej bytosti...

I keď vediac, že čoskoro

krehké okvetie zahynie mrazom...

ztrúchnivie a padne popolom...

rozletiac sa ako ľadová triešť

do večnosti............................