Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Šermiar Akeshi 4.diel
datum / id16.07.2010 / 360607Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno813x
počet tipů0
v oblíbených0x
Šermiar Akeshi 4.diel

Dvaja zo zlodejov sa rozbehli k Danovi s vytasenými mečmi. Pritom zakričali:

„Teraz to schytáš, dedko!“

Dan ich meče zablokoval, vyskočil a kopol zlodejov do tváre. Potom zoskočil na zem. Tretí zlodej stál oproti nemu. Dan sa k nemu rozbehol a švihol palicou smerom k zlodejovmu bruchu. Ten vyskočil a tým sa vyhol úderu. Zasmial sa. Sekol mečom do Danovej palice, ktorá sa zlomila na dve časti. Dan začal palicami šermovať so zlodejom tak, ako keby mal dva meče. Po piatich úderoch sa zastavili a zlodej uznanlivo povedal:

„Si dosť dobrý. Ale myslíš si, že vieš bojovať proti trom?“

Zlodej stočil meč smerom dole, ale aj Dan stiahol jednu polovicu palice k svojej nohe a tak úder vybránil. Usmial sa.

„Áno, dokážem.“

V tej chvíli mu úsmev z tváre zmizol. Pocítil totiž ostrú bolesť v bruchu. Obzrel sa za seba. Zlodeji, ktorých predtým zložil teraz stáli za ním a meče mali zapichnuté v doňho. Chvíľu ostal stáť s otvorenými ústami. Dážď husto lial. Dan sa pomaly zvalil na zem. Zlodeji nad ním mlčky stáli so zachmúreným výrazom.

„Poďme už, lebo budeme meškať,“ povedal jeden z nich.

„Áno a šéf nemá rád, ak niekto mešká,“ povedal druhý.

Ich rozhovor prerušili plicajti, ktorí práve pribeli. Postavili sa do radu vedľa seba a vystreli svoje meče. Z radu vystúpil jeden policajt. Mal oblečenú tmavomodrú uniformu, ako každý z nich a na očiach okuliare v tvare obdlžníka. Povedal:

Počuli sme, že sú tu nepokoje. Vidím, že je to pravda. Chyťte ich!“

Policajti sa rozbehli k zlodejom, no oni vyskočili na strechu jedného domu a bežali opačným smerom, ako policajti, ktorí sa rýchlo otočili a hodili svoje nože smerom k zlodejom. Tí sa všetkým vyhli a pomaly mizli policajtom z dohľadu. Šéf policajtov sa za nimi hvíľu zamračene díval a potom sa otočil k Danovi. Pokrútil hlavou a zase sa otočil tým smerom, ktorým zlodeji ušli.

 

„Ten dážď snáď nikdy neprestane!“ rozhorčoval sa Hikobari.

„Nič si z toho nerob Hiko,“ takto ho nazýval Akeshi.

„V paláci je aj krytá tréningová hala. Môžeme trénovať tam.“

„No veď hej, ale ja radšej trénujem vonku.“

Zrazu sa dvere otvorili a do izby vbehol zadychčaný sluha.

„Pán Akeshi, pán Hikobari, majster Dan je mŕtvy!“

Akeshi skamenel.

„Čo...čože? Ako sa to stalo? Kedy?“

„Presnejšie informácie sa dozviete zajtra od cisára. Zatiaľ vieme len toľko.“

 

V tmavom lese sa zišlo mnoho tajomných ľudí. Všetci mali na sebe čierne rúcho. Jeden z nich si kľakol ped jednu skalu.

„Prečo ste nás znovu zvolali, pane? Naše znamenie žiarilo viac, ako predtým.“

„A žiarilo poslednýkrát,“ tento hlas patril tiež jednému mužovi v čiernom.

Muž sa objavil medzi stromami a vystúpil na skalu.

„Pred desiatimi rokmi som si vás vybral a označil znamením, ktoré zasvieti vždy, keď vás potrebujem. Vybral som si vás preto, aby ste mi pomohli splniť mi moje sny, výmenou za veľkú moc. Toto bude vrchol vašej úlohy. Položíte za zo svoj život.

„Pa..pane, to nemôžete!“ povedal trasľavým hlasom a podával mužovi vrecia s ukradnutými peniazmi.

„Takže toto ste nakradli pre mňa.“

Muž sa usmial.

„Úplatok ale nechcem!“

Teraz už kričal.

„Zomriete tak, či tak! Nadviazal som totiž spojenie s démonmi z druhého sveta. Na ich povolanie však potrebujem vaše duše. S démonmi potom zaútočím na cisárskz palác a yničím ho. Ukrýva totiž veľké bohatstvo!“

Muž vytiahol dva meče a dýku si dal do úst. Jeden poddaný vystúpil z radu. Ukázal prstom na muža.

„A kde je tá moc, čo ste nám sľúbili?“

„Hm. Boli ste nepodarenými zlodejmi, kým som vás neobjavil. Mali ste veľkú silu, no boli ste veľmi hlúpy. Preto vaše plány nikdy nevyšli. Nemali ste nič a tak ste brali čokoľvek, čo by vašu situáciu mohlo zlepšiť. Skočili ste mi aj na toto.“

Zlodeji sa tvárili zhrozene. Muž vyskočil so zdvihnutými mečmi. Vo vzduchu ticho povedal:

„Konečne!“

 

Na ďalší deň sa noví bojovníci armády zišli na námestí o desiatej ráno. Námestie ciárskeho paláca sa nachádzalo pri východnej veži. Bolo tam jedno stredne veľké pódium, ktoré obklopovali vežičky vysoké dva metre. Na pódium vyšiel veliteľ armády – Jun - a povedal:

„Keďže už bývate v tomto paláci dosť dlho, je načase vám ukázať našu najmocnejšiu zbraň. Poďte za mnou!“

Štyria bojovníci išli za ním. Vedúci armády bol pomerne nízky. Bol holohlavý. Nosil vždy šedé brnenie. Viedol ich do severnej veže. Keď tam dorazili, zišli schodami do suterénu. Ako celý palác, aj suterén osvetľovali fakle, ktoré boli pripevnené na stenu železným držiakom. Akeshi započul zvuk podobný revu leva. Žiaci a Jun zastali. Pred nimi bol jeden veľký tieň. Akeshi začal spoznávať obrysy toho, čo pred ním stálo. Bolo to niečo, ako obrovské zviera. Jun zobral jednu fakľu zo steny a namieril ňou na tajomného tvora. Zviera malo červenú, miestami zelenú pokožku. Malo veľké rohy, ako byvol a na štyoch nohách obrovské pazúry. Od hlavy až po predné nohy sa mu tiahla tenká zelená blana. Malo aj chvost, takže najviac pripomínalo býka.

„Toto zviera sem prišlo spolu s prvým cisárom. Hovorí sa, že je to jeho nevlastný brat!“ povedal Jun.

Chlapci zhíkli.

„Toto zviera ochraňovalo našu krajinu vo viacerých bitkách. Volá sa Torik. Bude lepšie, ak s ním budete za dobre.“

Akeshi svižným krokom vykročil ku Torikovi. Zamával mu.

„Ahoj. Ja som Akeshi.“

Načiahol sa, aby Torika pohladkal. On však zdvihol hlavu a zareval. Jun skríkol:

„Akeshi, ihneď sa vráť! S Torikom sa nedá len tak zoznamovať! Zoznámiť sa musíte krôčik po krôčiku. Takže......ááá!“

Jun sa chytil za brucho.

„Pokračovať budeme zajtra. Choďte von! Rýchlo!“ zakričal.

Chlapci vybehli hore po schodoch. Ako kráčali k severnej veži, pribehol k nim jeden sluha.

„Už vieme ďalšie podrobnosti o Danovej smrti.“




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.