Nový svet 11.diel

Sid, veľký, silný muž, rázne kráčal ku dverám pán Liqenjiho. Podlaha sa otriasala pod jeho svalnatými nohami. Buchol do dverí a spustil:

„Volali ste ma, pán Liqenji, preto som tu, no upozorňujem vás, nie som veľmi prívetivý kvôli smrti istej osoby, takže ak odo mňa niečo žiadate, nie je isté...“

Pán Liqenji zdvihol ruku a zničene sa pozrel na Sida. Pod očami mal tmavé kruhy, ktoré svedčili o tom, že už niekoľko dní nespal.

„Nechcem ťa o nič požiadať. Je to rozkaz! Hneď teraz si zbalíš pár šiat a vyrazíš k východným hraniciam Wendor Tōsenu. Tam sa pripojíš k armáde a budeš s nimi bojovať až do odvolania. Jasné?“

Sidovi klesla hlava.

„Keď je to rozkaz...tak asi áno.“

„Teší ma,“ usmial sa pán Liqenji.

Sid sa uklonil a vyšiel z miestnosti. O pol hodinu sa s ostatnými stretol pri východe z mesta. Na chrbát mal priviazaný batoh a bol oblečený v červenom rúchu, ktorý nosili všetci bojovníci.

„To nie je možné! Aj ty odídeš?“ vykrikoval Will.

Sid pokrčil plecami.

„Je to rozkaz. A onedlho sa vrátim.“

„V to dúfajme,“ odvetil Iúven.

„Tak sa teda maj. A zastav  tých nepriateľov!“ rozlúčila sa Sora a usmiala sa.

Všetci mu zamávali, keď vykročil na slnkom zaliate pole, za ktorým nasledoval Wendor Tōsen, modrý les.

 

            Kasen skúmavo hľadel na stopy koňa, ktoré boli popretkávané senom na lesnej cestičke. Kasen vstal a vzhliadol k obzoru. Nachádzal sa v hustom lese a niekde pred ním ležalo mesto, cez ktoré trebalo prejsť, ak by sa chcel dostať bližšie ku hraniciam. Keď na zemi zbadal stopy a slamu, domyslel si, že na cestičke išiel kôň s vozom, ktorý niesol slamu do mesta. A tak pomaly – nespúšťajúc oči zo stôp – išiel ďalej. Praskajúci zvuk vyschnutého a popadaného lístia mu dráždil uši a preto na upokojenie strhol z najbližšieho kríka jednu černicu. Vystrúhal nepeknú grimasu, keď mu trpká chuť práve zjedeného ovocia zaplavila ústa.

Cesta začala mierne stúpať a medzi zeminou sa začali objavovať čoraz väčšie kamene. Kasen stúpal čoraz vyššie, až kým sa cesta opäť nenarovnala a stromy začali rednúť. So stromami mizla aj zemina a nahradili ju kamene. Kasen zastal a vzdychol si.

„Teraz mi zmizli stopy. Čo budem robiť?“ zamrmlal.

„Čo sa deje, pane? Zablúdili ste?“ skríkol niekto.

Kasen sa zvrtol a napravo od neho prichádzal muž s bradou siahajúcou až po hrudník, oblečený v potrhanom sivom rúchu.

„Stojte!“ vykríkol Kasen a zdvihol ruku. „Kto ste?“

„Ja som... bezdomovec. Žijem tu na okraji mesta.“

Kasen sa zlomyselne usmial a bezdomovcove nohy sa zdvihli zo zeme, následne ku nemu priletel. Bezdomovec sa zatváril vystrašene.

„Čo chcete?“ vykríkol.

„Prepáč, že ťa využívam, ale ty nemáš domov, takže môžeš ísť, kam chceš. Teraz k veci: vieš, kde sa nachádza mesto Eéow?“

Bezdomovec náhle prikývol.

„Výborne, tak ma tam zaveď!“ prikázal Kasen a bezdomovec pristál na zemi.

Začal viesť Kasena po kamenistej pustatine, kde na obzore nebolo vidieť vôbec nič. Kasen sa prekvapil, keď cesta začala strmo klesať a pred ním sa rozprestrelo mesto Eéow.

 

            Will a Iúven stáli na vyhliadkovom strome v lese Wendor Tōsen a sledovali vojakov presúvajúcich sa na východ. Niekde tam, v tom hustom lese medzi modrými stromami sa nachádzal aj Sid a prekonával veľké vzdialenosti medzi hlavným mestom a východnými hranicami.

„Už to začalo. Konečný boj o svet,“ zaznelo spoza nich.

Obaja sa obzreli a zbadali pána Liqenjiho vo svojom tradičnom modrom háve. Vykročil k nim a medzitým hovoril:

„Preto som prišiel vykonať niekoľko zmien.“

Pán Liqenji podišiel ku zábradliu z dreva na okraji koruny stromu a zahľadel sa na les.

„Sore som nariadil, aby bojovala medzi lukostrelcami tu v našej armáde. A ty Will...viem, že si nato malý, no pre prípad, že by sa nepriateľ dostal do mesta, to musím urobiť. Ty budeš bojovať s ostatnými v armáde,“ vyhlásil pán Liqenji.

„Čože?“ neveriacky vykríkol Iúven.

„Iúven, vieš, že to zvládne,“ odpovedal pán Liqenji a pozrel sa na starca. „Týmto sa dostávame k tomu, čo budeš robiť ty. Povedieš so mnou krajinu. Si silný a skúsený a ja to sám možno nezvládnem. Preto som si ťa vybral.“

Pán Liqenji sa otočil a začal kráčať dole.

„Ešte dnes, Will sa ukážeš v hrade a ty, Iúven, čakám ťa vo svojom sídle, tiež ešte dnes,“ rozkázal za pochodu vládca elfov.

 

            V ten večer Sid prvýkrát zbadal tábor východnej jednotky. Boli to zelené stany postavené do radov. V strede toho všetkého viala vlajka pána Liqenjiho – dve modré čiary: ( ), prečiarknuté sivou: ––.

Sid si utrel pot z čela a opäť vykročil.

„Už som skoro tam,“ pomyslel si.

Bol na smrť unavený, pretože celou cestou si urobil iba dve prestávky. Jeho hrdosť mu nedovolila viac. Ako kráčal, stany sa približovali a od nich ho delilo iba sto metrov, koľko Sid prekonal za minútu. Sid vstúpil do tábora a strážcovia ho odprevadili do veliteľského stanu. Cestou si všímal tábor, v ktorom sotva zbadal ľudí.

„Tých teda museli riadne spustošiť,“ pomyslel si Sid, no už vchádzal do veliteľského stanu.

Jeho pohľad spočinul na nízkom elfovi. Stráže opustili stan a Sid ostal s nízkym elfom sám.

„Tak teda, ja som prišiel na rozkaz pána Liqenjiho. Mohol by som hovoriť s vaším veliteľom?“ opýtal sa Sid.

„Ja som veliteľ,“ precedil cez zuby elf a zúžili sa mu oči.

„Áááh, prepáčte, samozrejme, ja som...“ vysvetľoval Sid, pričom divoko gestikuloval.

„To stačí. Váš stan je hneď oproti môjmu. Zaručene ho nájdete.“

„Iste, pane...“

„Im. Volám sa Im.“

„Ešte aj meno má divné,“ povedal Sid sám pre seba.

Im sa naňho nenávistne zahľadel a zreval:

„Von!!!“

---