Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Nový svet 13.diel

25. 09. 2010
0
0
1062
Autor
Ninja Peti

„Vikengovia sú silný. Nesmieme ich nechať v lese dlho, lebo ho zničia!“ pán Liqenji hodil zvitok vedľa seba a vyšiel zo svojej sieňe s Iúvenom v pätách.

„Mio Rúsau...čo to má znamenať?“ lamentoval starec.

Po chodbe z mramorových stien sa ozývali náhliace sa kroky a Iúven nedostal odpoveď. Náhlili sa k pevnosti...

Willa našli v knižnici, kde upratoval za trest. Nešťastnou náhodou totiž zhodil jeden regál s knihami. Iúven sa pridusene zasmila a Wil sa nadýchol, aby mu odvetil. Pán liqenji ho zastavil zdvihnutím ruky.

„Pred necelou hodinou napadli východné jednotky Vikengovia. Sú to húževnatí bojovníci, ktorí žijú na mori v obrovských lodiach. Polovica ich armády sa rozprchla do Wendor Tōsenu. Jeden z nich sa však presunul do Mesta duchov.“

„To sú tie ruiny?“ prerušil ho Will a spýtavo sa pozrel na Iúvena.

Spomenul si, že keď bol na túre s Iúvenom, zbadal akési ruiny.

„Áno, Mio Rúsau,“ odvetil mu starec.

„Povedal si, že tam mi nesmieme...“

„Ale ty tam pôjdeš!“ vykríkol pán Liqenji.

„Čože? Veď som ešte dieťa!“

„Práve preto! Dospelých si duchovia všímajú a napadajú časťejšie, pretože majú väčšiu silu. Takže: hneď teraz sa premiesniš do Mio Rúsau a pozorne si to tam prehliadneš. Potom s vrátiš a podáš mi hlásenie,“ povedal pán Liqenji a usmial sa.

Iúven vybral z vrecka malé slúchadlo. Podal ho Willovi.

„Daj si to do ucha. Cez to sa môžeme kontaktovať. A teraz, milý Will, veľa sťastia a dávaj pozor.“

Will si dal slúchadlo do ucha a začal mávať rukami.

„Čože? Počkajte...!“ nestihol dopovedať, lebo Iúven mu chytil čelo a zamrmlal „Mio Rúsau“, načo sa pred Willom zatmelo.

Keď sa znovu objavilo svetlo, letel prázdnotou...

Sivou, bezvýraznou prázdnotou...

Zdalo sa, akoby letel nekonečne dlho... Necítil ruky, nohy, ani telo... Čo sa to s ním deje?

Z monotónneho vznášania sa Willa vytrhlo to, že pod nohami má niečo tvrdé. Bol to tvrdý kameň, ktorý tvoril zem. Sivú farbu vystriedalo šero. Napriek tomu, že bolo skoré popoludnie a na nebi nebol ani mráčik, nesvietilo slnko. Willa obkolesoval Wendor Tōsen a za ním sa nachádzali ruiny z kameňa – boli to vysoké balvany poskladané do všelijakých tvarov. Will stál pred Mestom duchov. V tej chvíli začul skríknutie a následne buchnutie. Otočil sa a uvidel fvoch elfov v hnedých uniformách ležiacich na zemi. Jeden z nich vstal a ozval sa:

„Zdravím, Will. Pán liqenji nás poslal pomôcť ti. Sme tu.“

„No...ďíky...“ odpovedal dezorientovaný Will.

„Takže, máme preskúmať Mio Rúsau. Poďme nato!“ povedal elf a vykročil k balvanom.

Will išiel za ním, druhý elf vstal a bežal za nimi.

 

Skupina elfov sa zakrádala medzi stromami modrého lesu a hľadala nepriateľov – Vikengov. Sora bola tiež medzi nimi. Nariadil im to pán Liqenji, aby išli loviť Vikengov, ktorí ušli.

Skupina sa rozdelila. Šuchtavo postupovali hlbšie do tichého lesa. Napätie sa dalo krájať. Sorine oči skákali po okolí. Stromy hustli a konáre trhali jej oblečenie. Ona ale išla ďalej. Nad hlavou jej preletela Vtákopica a v tom istom momente pred ňu skočil Vikeng s veľkou sekerou v ruke. Sora zvrieskla a uskočila dozadu. Bleskurýchlo vystrelila šíp, ktorý zasiahol Vikengovu hruď aj napriek jeho brneniu. Vikeng zakričal a zahnal sa na Soru, vyhol sa ďalšiemu šípu a švihol sekerou. Sora zdvihla ruku na obranu a prevalila oči. Celým jej telom prebehla mučivá bolesť, lebo Vikeng ju zasiahol. Spadla na chrbát. Vikeng na ňu namieril sekerou a hlbokým hlasom sa jej opýtal:

„Si v službách elfov?“ jeho hlas sa ozýval, ako keby boli v tuneli.

„Nič ti nepoviem!“ vykríkla Sora, prekrútila sa a vyskočila na nohy.

Neváhala ani sekundu, nasadila do luku ďalší šíp a znova vystrelila. Trafila Vikengovo plece.

„Akože mu nič nie je?“ premýšľala Sora. „Dýcha plynule...“

Luk si potom uviazala na chrbát, no začala utekaťm, lebo Vikeng znova zaútočil. Počas behu sa niekoľkokrát obzrela a vytiahla dýku. Preskočila hrubý koreň a prudko zabrzdila. Čakala, až ju Vikeng dobehne. Za sekundu bol pri nej a prirčila sa. Dýka zasvietila modrým svetlom a Sora ju zabodla do Vikengovej hrude. Ten zreval a uprel čierne oči na Soru, potom sa zvalil na zem. Sora dychčala a zastrčila dýku späť do puzdra, ktorý jej visel na nohe. Bez jediného pohľadu na Vikenga išla ďalej.

 

Kasen kráčal po lúke vedľa vyšliapanej cesty. Počas chôdze sa opieral o palicu.  Bolo teplo, vo vzduchu sa hmýrili drobné mušky. Kasen stále premýšľal nad oznámením v jednom meste. Písalo sa v ňom:

 

Ako iste viete, neznámy páchatel spôsobil mnohé ekologick katastrofy v susednej krajine. Zlou správou je, že páchatel sa teraz zameral na nás. Už niekoľko dní je v ohrození Wendor Tōsen – modrý les. „Robíme všetko preto, aby sme nepriateľa zadržali. Vyslali sme jednotky na východ, na juh a do samotného lesa. Uisťujeme vás, že máme všetko pod kontrolou,“ povedal Iúven, asistent pána Liqenjiho, keď sme sa ho opýtali na terajšiu situáciu.

 

„A ja si tu len pokojne kráčam,“ pomyslel si Kasen. „A Iúven je asistent pána Liqenjiho? To sú mi veci. Som zvedavý, ako sa majú ostatní. Will, Sora, Sid...“ Kasen sklopil oči a išiel ďalej. 

Na obzore sa objavovali stromy, ktoré značili hranice. Za nimi sa nachádzal Kasenov cieľ.

 

Will s dvoma elfmi skúmal Mesto duchov u skoro deň, no nič neobjavili.

„Iba holé skaly. Nie je tu nič!“ hundral jeden z elfov.

Sadli si na zem a vybrali z vakov jedlo. Will sa oprel na skalu a zavrel oči. Necítil sa dobre. V hlave mu znelo čudné, tlmené bubnovanie.

„Na,“ podal mu elf chlieb.

Bol plnený mäsom Vtákopice. Bolo to to najlepšie, čo elfovia mali. Mäso bolo chutné a šťavnaté a Willovi to zdvihlo náladu.

„Tak, do kedy tu ešte budeme blúdiť. Je to tu väčšie, než sa zdalo,“ skonštatoval elf menom Sedre.

Druhý elf, ktorý sa volal Reda naňho vrhol vražedný pohľad.

„Budeme tu, kým všetko nepreskúmame, chápeš? Si bojovník, tak sa vzchop!“ odsekol.

Sedre zdvihol ruky na obranu.

„Dobre, dobre. Nemusíš sa hneď rozčuľovať.“

Sedre vytiahol chlieb a termosku a začal jesť. Reda robil to isté. Po jedle vstali.

„Môžeme ísť, Will?“ opýtal sa Sedre.

Will neodpovedal. Stále bol opretý  kameň so zavretými očami.

„Will!“ zašepkal Sedre a potriasol ním, načo Will otvoril oči a zachmúrene sa obzeral po ponurej krajine.

„Will, si poriadku?“ opýtal sa Sedre.

Will prikývol a vstal. Vo vzduchu bolo niečo zlé, ktoré mu robilo zle. Možno to boli duchovia...

Skupinka išla ďalej a zašla do každého kúta, no nič neobjavili. Kráčali, kým sa Willovi nezakrútila hlava a spadol na jeden balvan, ktorý začal praskať a s rachotom sa začali gúľať dole kamene. Willovi spoločníci to zbadali a Reda len-len že zachránil chlapca spod ťažkým kameňov.

„Pôsobí naňho prítomnosť duchov. Nám nič nie je, pretože elfovia sú voči tomu imunný,“ skonštatoval Sedre.

Reda pustil Willa (ktorému už bolo lepšie) a pozrel sa do diaľky.

„To áno. Ale duchovia nás počuli. Prezradili sme sa, Sedre a prídu si po nás,“ povedal s obavami v hlase.

Sedre mlčal, potom zavelil:

„Poď!“ a rozbehol sa.

Reda schmatol Willa a bežal za ním. Bežali pomedzi skaly, preskakovali balvany na ceste. Vietor im vial do tváre piesok, ktorý pokrýval zem, no nespomaľovali. Will teraz skutočne spoznal elfskú rýchlosť. Napriek tomu spomedzi balvanov vyleteli priehľadné stvorenia. Nepodobali sa ani na ľudí, ani na zvieratá. Boli to duchovia. Elfovia sa vyhli jednému, ktorí sa im postavil do cesty a bežali ďalej, ignorujúc hrôzostrašné bytosti. Keďže duchov mali v pätách, Willa začala bolieť hlava ešte viac, no spýtal sa:

„Prečo nás renasledujú?“

„Pretože duchovia nenávidia elfov. Bol to náš prevý vládcam, ktorý preklial ľudí žijúcich v tomto meste.“

„Preklial? Prečo to urobil?“

„Títo ľudia často napadali našu krajinu. Náš vládca to chcel rázne ukončiť, a tak to spravil. Terza nemôžu vyjsť s tohto mesta, no využiu každú príležitosť...“

„...aby sme vás zabili!“ doplnil ho priškrtený hlas.

Bol to duch, ktorý letel vedľa nich. Will sa mykol a Reda hodil do ducha dýku, ktorá trafila duchovu hlavu a duch sa rozplynul.

„Musíš im zasiahnuť hlavu, aby zmizli,“ povedal Reda.

Okolo nich sa zoskupovalo čoraz viac duchov a celé mesto hučalo. Bubnovanie vo Willovej hlave silnelo...


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru