Nastal cas vysvetliť, kto bol maliar-amatér, ktorý mi po vernisáži

venoval pozornosť.

Najskôr uvediem, čo nebol - nebol môj typ.

Nespĺňal zásadné podmienky:  výškovú, dlhovlasú, gitarovú a rozochvievajúcu.

Upresním - výška minimálne 190 cm, vlasy aspoň po plecia, chvenie, motýle v bruchu, rozklepané kolená...

Jeho blízkosť, o vzdialenosti ani nevravím, so mnou nerobila vôbec ale vôbec nič z hore uvedeného, naopak, často som sa pri ňom strááášne nudila.

(Moja posledná 198 cm láska hrala na gitaru -Jindru Šťáhlavského, Kryla a rozochvievala ma priam neskutočne. Škoda, že sa z nej stal minulý čas.)

Pišta mal sotva 180 cm, na hlave riedky porast, ktorý síce umne začesával, no vlasy vejúce  vo vetre to rozhodne neboli.

Na gitare nehral a ďalšia neodpustiteľná vec - nenosil džínsy!!!

Neznášala som  tesiláky, ktoré poniektorí mládenci a Pišta nosili, moje oko potešil mladý muž v tričku a džínsach a...načo to stále opakovať, však?

Pišta sa napriek počiatočnému vysoko mínusovému skóre nevzdával.

K  MDŽ  mi poslal do práce zásielku - kytičku zviazanú zo stovky klincov. (klince - hřebíky, aspoň myslím...proste  to, po čom mlátite kladivom, väčšinou sa to ohne a aj Vaše prsty dostanú svoje.)

Do vázy som ich radšej nedala,  mohli by zhrdzavieť.

O hodinu dorazila ďalšia zásielka - obrovská kytica  živých klincov.

(klince - karafiáty...alebo nie?

Pre pamätníkov - proste to, čo za socíka vládlo v kvetinových obchodoch)

Pišta bol horlivý sväzák, mal všade známosti, inak by nezohnal ani zlomenú kvetinku, nieto ešte červený pugét priamo na Deň žien.

Za odmenu som mu dovolila chodiť so mnou na kontroly do kultúrnych ustanovizní, aspoň som  nemusela odolávať náporu nápadníkov (Haha...)

On odo mňa nechcel nič, chvalabohu.

A teraz to pride...(ON)

Bol 14. marec (březen), krásny,  slnečný deň a my s Pištom  sme vykračovali k ďalšiemu kultúrnemu stánku. Zrazu sa  pred nami zjavila vysoká, štíhla postava  s dlhými, rozviatymi vlasmi a v džínsach!

Snažila som sa čo najviac zaostriť  krátkozrakými očami, blížiace sa stvorenie  bolo pre mňa viac ako zaujímavé.  

A k tomu Pišta zavolal -  Braňóó, kam ideš?

Pišta  ho  poznal ,JEHO!

O čom  hovorili si nepamätám, že  som bola happy, to si pamätám.

Neviem, či mám prezrádzať, že to happy vydržalo nejaký čas, potom prešlo do unhappy a...o tom neskôr... možno.

Podstatné je, že od tohto osudového stretnutia  sme začali chodiť v trojici. Na tú dobu to bolo trošku nezvyklé, na doplnenie stavu som zavolala  kamarátku Sidku.

Ospevovala  som jej Pištu, Pištovi Sidku, vymýšľala som, ako sa jeden druhému páčia, len  sa to boja  povedať, priznávam, tkala som pavučiny a tkala, až...