Poleno

Mama už čaká, oči jej svietia, keď otvára. Minule som jej iba vyložila nákup, nebol čas porozprávať sa, potrebovala som stihnúť posledný autobus. To sa jej nerátalo.

Sadáme si v obývačke, na stole má kalendár s fotkami rodiny, čo dostala k Vianociam od vnučky.

„Kde sme toto? Betka sa pýtala a ja som nevedela. Aké ste tam všetky rozosmiate.“

„Veď v Nemšovej. Vonku na terase. Nepamätáš sa? Už bola tma, možno preto to nespoznávaš.“

„Aj Peťka sa tam smeje! Betka si pozerala celý kalendár, voľačo si pritom vyprávala, ale nerozumela som jej. Ona takto mrmoce, ani neotvára pritom hubu,“ predvádza mama. „Čo sa bude namáhať. Ale nech si šemotí, mňa to aj tak nezaujíma. Keby som ju nepotrebovala, už dávno by som sa s ňou nekamarátila. Tak mi leze na nervy tá jej povaha. Poleno, poleno. Ju nič nerozhádže. Som jej povedala - Betka, keby tebe padla tehla na hlavu, tak si to ani nevšimneš. Ale jej našťastie môžem povedať bárčo, ona sa neurazí.“

„No, možno aj jej niečo vadí na tebe, ale povznesie sa nad to.“

„A Eva!“

Na radu prišla ďalšia kamarátka. Nechám ju, nech si uľaví, sem tam jemne naznačím, že každý sme iný, mali by sme mať pre seba pochopenie a začnem ja:

„Ráno Petra krájala žemľu. Dostala to za úlohu v centre, tam jej to nejde. Hovorím jej, daj si ju kolmo a krájaj zhora dole, ak to inak nevieš. Už je to, hlási, ale vyzerá to jak u debilov. Tak potom je tu doma, hovorím jej. Petra pochopila a rozosmiala sa.“

Mama sa smeje, až jej tečú slzy, takéto má rada.

„Minule prišla Monka s malou na rukách za mnou do kuchyne, keď som umývala riad. Hovorí jej – pozri, takto sa to robilo v minulom storočí! Toto je to, čo doma ukladáme do tej veľkej skrine.“

Ďalší záchvat smiechu.

Vo dverách objímem usmiatu malú strapatú mamu a bežím na autobus.