Vedieť byť sama

Kontrola u psychiatričky. Objednaní sme medzi jedenástou a dvanástou. Úzka čakáreň obsadená, ľudia postávajú aj vonku. O dvanástej sedí v čakárni pani, ktorá mala prísť medzi desiatou a jedenástou. Konečne prídeme na rad : „No poďte, Peťa!“

Doktorka urobí miesto pre vozíček, usadia sa oproti sebe.

„Ako sa máte?“

„Zložito.“

„Čo konkrétne máte na mysli?“

Vedela som. Začne rozoberať vzťah s Ondrom. Vonku plná čakáreň a ona tu bude riešiť detinské naťahovačky s kamarátom. Lenže pre ňu je to dôležité. Našťastie je pochopená, dostáva priestor, nikto ju nesúri.

„Ondra. Asi sme sa rozišli.“ Popisuje čo on, čo ona, čo mama.

„Peťa, vy dokážete byť sama?“

„Aj áno, ale vtedy musím o to viac robiť. Maľovať, lúštiť, cvičiť, stále niečo, aby som na to nemyslela, až som z toho unavená.“

„Toto by ste sa mali naučiť. Vy nemôžete pozerať na partnera spôsobom, že tento nie je až taký zlý, budem sa ho držať. Vy nemáte sebaúctu. Točíte sa v kruhu. Takýto vzťah vás ťahá skôr dole. Neprospieva vám.“

„My sme sa aj so sestrou rozprávali, že ja natrafím vždy na takého, čo nevie, čo chce, aj môj bývalý bol taký.“

„Peťa, ale to nie je o tom, že natrafíte. Vy neviete, čo chcete a potom takých ľudí priťahujete.“

„To ste počas tohto krátkeho rozhovoru spoznali, že ja neviem, čo chcem?“ ohradí sa Petra.

„Vy si sama seba nevážite. Celý rok ste sa o Ondra snažila, ďalší rok to bolo z jeho strany áno, nie a vy to nedokážete utnúť. Stále tomu dávate šancu.“

„Ak môžem vstúpiť, ja to vidím takto. Petra nevie byť sama. Ona potrebuje status zadaná. V prostredí, kde sa nachádza, vyhodnotí, tento jediný z nich prichádza do úvahy a ide za ním. Peťa, priznaj si, keby v septembri nenastúpilo devätnásťročné chlapča, ale o pár rokov starší chalan, Ondro by išiel bokom a usilovala by si o neho.“

„Peťa, takto to nefunguje. Život máte pred sebou, príležitosti budú. Len sa naučte byť spokojná aj sama. Vzťah musí byť obojstranný, láska sa nedá vynútiť. Vy si zaslúžite viac. Vy máte byť na čo hrdá. Vy sa posúvate. Ako dobre sa s vami rozpráva. Ešte pred rokom by som si veľa vecí ani netrúfla vám povedať. Čo hovorí mamina?“ obráti sa na mňa.

„Ja som veľmi spokojná. Sme kamarátky. Dá sa s ňou rozprávať, zasmiať. Je šikovná. V centre vyšíva, na desiatu prekrojila sedemnásť rožkov! To ja si radšej fláknem maslo na celý rožok, nechce sa mi prekrajovať,“ smejem sa.

„Poďme od vzťahu. Ako spíte?“

„Dobre.“

„Čo vaša neter?“

„Minule som sa s ňou hrala, spievala som jej, ona sa otočila na bok a zaspinkala. Je zlatá, usmieva sa na mňa.“

„Vidíte, tento vzťah si budujete. Láska ak má prísť príde, šance budú. Mám z vás radosť, Peťa. Uvidíme sa o tri mesiace, v prípade potreby aj skôr. Držte sa!“ podáva jej ruku.

Vonku. „Keď sa ma pýtala, ako spím, mala som chuť povedať jej, že ty si najlepšie uspávadlo, ale hanbila som sa.“

„Myslím, že by to pochopila. Nevysmievala by sa ti, iba usmievala. Mám pocit, že sme jej to hovorili už minule. Ako ma po chvíli posielaš preč so slovami  - asi ťa prepustím. Lepšia mama v posteli ako lieky na spanie.“