Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Medard Draškovič - Čas je hriech

10. 02. 2020
1
3
401

Čas je hriech: Denník kompulzívneho obsedanta

 

Medard Draškovič

2018 – 2020

    Mne len nalievajte. Nič viac. Keď neslopem, nie som to ja. Iba s alkoholom sa dokážem Uvoľniť. Vtedy až Ožívam. Inak cítim to sústavné napätie seba samého....

 

    Základ je čeliť všetkému, čo príde. Keďže však celý svoj život trpím znôškou niekoľkých komplexov a som už úplne zotročený poruchou, ktorá sa volá OCD, dovolím si tvrdiť, že sa môžem zaradiť medzi tých ľudí, ktorí to mali v živote ťažšie. I keď nie najťažšie.

 

    Celý život som prežil v akejsi klamnej tŕpnucej póze, vždy som si podvedome nasadil nejakú masku a šiel som... Občas mi ten pocit dvíhal ego, no z tej druhej časti – a tá poslednú dobu silno prevažovala – som sa za to nenávidel...

 

    Ostatný čas sa nejak sám od seba začínam do seba uzatvárať, sčasti mi to vyhovuje a z druhej strany (ďalší neklamný znak mojej večne rozpornej a rozpoltenej osobnosti...) sa za to tristne neznášam. Tieto dni úmorne pociťujem, že mi odišla zásadná časť životaschopnej energie a zároveň ako mi útrpne chýba spoločenský rozptyl – jedna z mojich vášní a emočných drog, z ktorých získava moje ego pokrm.

 

    Prevažnú väčšinu života, ak sa dobre pamätám, sa nenávidím a poslednú dobu sa tento pocit exponuje. Ak to mám odhadom spočítať, za život som na vlastnú smrť pomyslel „miliónkrát“ a koketujem s myšlienkami na ňu aj v súčasnosti. Len tak, prečo nie, pripadá mi zaujímavejšia, mystickejšia, fascinujúcejšia ako život. Často prosievam „boha“, aby si ma Povolal. Prvýkrát som chcel zomrieť trinásťročný, keď mi partia spolužiakov napičovala na matku, okydali ju predo mnou nadávkami v jej neprítomnosti... už som bol rozhodnutý, vystúpil som si doma na parapet, okno bolo otvorené, no nedokázal som to. Tak ako som to nedokázal ani ďalšie desiatky krát v priebehu života. Pritom smrť je iba číslo, položka v zozname. S pocitom kontinuálne sa stupňujúcej nenávisti k sebe samému bojujem celý život. Som presvedčený o sebe – áno takú mám o sebe mienku – že som kompletne odpudivá a škaredózna hračka prírody – fyzicky i mentálne...a nebudem to rozvádzať. Ja len že som v minulosti zažil nespočetne krát výsmech za to ako vyzerám, a poviem vám – nie je to príjemné. Tie následky už ostali bez ohľadu na to, že v nasledovných rokoch sa mi čiastočne podarilo s nimi vyrovnať.

 

    Bolestné je poznanie, že v kľúčových momentoch svojho detstva a dospievania som nedostal od mojich rodičov podporu. Matke som nikdy nerozumel a otec, aj keď sa náš vzťah za ostatné roky utužil a zvrel (ale nutno povedať, že čiastočne aj môj vzťah s mamou), mi v tomto období zakaždým odmerane prízvukoval, že za všetky krivdy a neprávosti, ktoré sa mi dejú, mám hľadať chybu v sebe. Nemysliteľné. To by som voči vlastným deťom NIKDY nedopustil. Čo za odpornú dobu sme to žili, keď toto dopustili naši rodičia na nás.

 

    Za tých 30 rokov sa zo mňa citeľne a bytostne sformovalo kolosálne, duševne rozhárané a ideologicky rozryté monštrum. Tak sa totiž cítim sám v sebe a neviem s tým nič urobiť. Už to trvá príliš dlho. Už aj v tom je známka mojej nekonečnej rozpornosti, ktorá sa dá ukázať na desiatkach príkladov, že v zásade nájdem niekoľko dôvodov byť šťastným. Mám zopár priateľov, požívam umenie, bez ktorého by som už dávno nevedel existovať, mám ženu, s ktorou sa ľúbime, na ktorú nedám dopustiť a na ktorú keby niekto krivé slovo povedal, odprevadím ho do Krematória a poviem mu: vieš čo ostaň si pekne tu a rovno ťa naložíme...

 

    Pravé vnútorné dôvody mohutnej existenciálnej trýzne a bytostného úpadku, ktoré to dovŕšili až do tohto stavu v sebe cítim veľmi konzistentne a prozreteľne, i keď na povrchu by sa asi javili zastreto, nesúrodo a rovnako rozpačito by sa aj zdeľovali ďalej, ale v princípe spočívajú v pocite, že sa nachádzam v priestore, kde v neznesiteľnom presýtení láskyplným šťastím žíznim po vášni, ktorá by zasiahla moje telo a nahltila jeho schnúcu nádobu.

 

    A chcem ešte povedať, pre všetkých nevercov a pochybovačov, prosím, verte tomu, že OCD je krutá a ťažká, nevyliečiteľná choroba, môj úhlavný démon, s ktorým už mnoho rokov zvádzam najurputnejší zápas, gniavi ma, pritláča k zemi ako vysoká čižma, hrdúsi a poslednú dobu nado mnou aj víťazí, ale verte mi, je to čestný boj, a aj keď to tak možno nikdy nevyzeralo, na tohto sotva opísateľného spoločníka sa – so všetkou snahou počestnosti a poctivosti, s akou svoj život žijem a rozvíjam (samozrejme v limitoch vlastnej osoby) - nevyhováram a ani sa zaň neskrývam. Alebo áno? Ak máte ten pocit, vedzte, že kto touto poruchou netrpel, nikdy nedokáže pochopiť o čom je, akým neskutočným a obludným spôsobom zväzuje nielen ruky, ale aj kompletnú osobnosť a k akým pohnútkam a motívom svojho hostiteľa vedie... Možno až moja obeta vnesie viacej svetla a pochopenia do toho, čím som žil, čím som si prechádzal a o čo som sa usiloval...

 

    A prosím vás, nikdy, naozaj nikdy nehuckajte a nepoštvávajte deti a ani dospelých proti niekomu inému. Ja si bytostne pamätám, kto všetko z mojej rodiny a v akom období môjho života (bolo ich viac) to robil a naozaj to už nebudem rozmazávať. A takisto nedovoľte, aby Vám niekto ubližoval a nikdy nedopustite, aby niekto ubližoval druhému. Učiňte spravodlivosti zadosť, teda tak veľmi, ako len môžete. Počúvajte pozorne, keď sa Vám niekto zdôverí, alebo Vám vyleje svoje srdce. Môžete totiž absorbovať kľúčové informácie k vyriešeniu záhady stroskotaného života.

 

    Ja som totiž práve prišiel na to, že som celý život až doteraz nevedel, ako sa mám vysporiadať so zásadnou životnou krivdou, ktorá sa mi udiala v šiestich rokoch (a možno už okamihom môjho narodenia, pretože ja viem, že som sa nemal narodiť na tento svet, aspoň nie do tejto doby, o tom som presvedčený....) a možno tu práve treba hľadať kľúč k príčine toho, že žijem a ako som svoj doterajší život strávil... Pretože prvá vec, na ktorú si spomeniem čo som sa naučil, je strach. A naučila ma ju základná škola (dajte svoje deti len do dobrých škôl a k dobrým, slušným učiteľom – preverte si ich predtým než Vaše dieťa strčíte do niektorej z edukačných ustanovizní!). Strach z autorít, strach zo žien, strach z ľudí, strach z matky. Napokon aj tomuto strachu ma naučila škola. Pani učiteľka Zoja Rezeduchová...toľkokrát som si myslel, že som jej už odpustil, ale prichádzam na to, že som to vlastne nedokázal... Nech tá fašistická suka zhnije v pekle!!!!!!! Jedna mafia s vtedajšou riaditeľkou to bola!! NIKDY NEZABUDNEM na ten deň, kedy ma na prvej hodine výtvarnej výchovy vysmiala pred celou triedou z nepodareného obrázka. NIKDY NEZABUDNEM na ten deň, keď ma na inej hodine výtvarnej výchovy vysmiala opäť pred celou triedou za to, že som nevedel navliecť niť cez ihlu a ako správna učiteľka mi s tým mala pomôcť a neurobila to!! NIKDY NEZABUDNEM na ten pocit aké to je keď si autorita zasadne na malom bezbrannom chlapcovi na dva roky a celý čas mu dáva pocítiť svoju predzvratkovú nenávisť ledva zadržiavajúcu všetok šliam, čo v sebe kvôli mne držala a my veľmi dobre vieme, kedy to zaujatie na moju osobu u nej začalo (ale za to moja matka naozaj nemôže, to bola chyba Rezeduchovej!!! mama nemohla predvídať ako na takú normálnu vec môže zareagovať jedna nevyspytateľná učiteľská zruda).

 

    NIKDY NEZABUDNEM na to, ako aj vďaka tomu, že s riaditeľkou táto piča tvorila jednu bandu, som si zlizol smotanu následkov toho osudného dňa, keď si ma v jednom z prvých dní v škole odchytila riaditeľka v jedálni, maličkého, nič netušiaceho, bezbranného a vyhrážala sa mi, že čo to má znamenať ako som jej škaredo papuľoval deň predtým na nádvorí školy, že nech sa ešte raz neopovážim to spraviť, lebo uvidím, a ja som nechápal čo sa deje a to bolo prvýkrát ako som v meravom a tŕpnom šoku pocítil ako sa mi rúti celý svet, pretože sa mi snažila infikovať svedomie totálnym omylom, nakoľko dotyčného žiaka, ktorý sa k nej v inkriminovaný deň drzo choval, si splietla s mojou osobou, lebo bol tiež blondiak a výzorom sa na mňa ponášal.

 

    Jeden by možno žasol, ako si to všetko môžem po toľkých rokoch pamätať, no prečo asi? Intenzita týchto zážitkov bola kruto silná a pre môj ďalší život, moju pamäť, mentálny i citový vývoj znamenala významný medzník. Nikdy na to nezabudnem a nikdy sa z toho nespamätám. Mám 31 rokov, takže inak by som sa už z toho dostal. Otec vtedy napísal vysvetľujúci list adresovaný myslím pani riaditeľke, neviem či sa dostal aj k Rezeduchovej a už vôbec neviem, akú to malo dohru, či sa incident vysvetlil, možno aj áno, v každom prípade to len evidentne podkopalo nenávisť a zasadnutie tej zrudy voči mne.

 

    Doteraz som precitlivený na to, keď niekto druhého oslovuje priezviskom, pretože Rezeduchová žiakov, ktorých nemala rada, oslovovala priezviskami a zvlášť mňa – NIKDY mi nepovedala menom. Preto odvtedy neznášam svoje priezvisko a zakaždým citlivo zareagujem, keď sa v akejkoľvek súvislosti vysloví alebo spomenie.

 

    NIKDY NEZABUDNEM na to, ako mi v jednom zo svojich hysterických amokov vyšmarila všetky veci z lavice. Jedinému z triedy. Ako sa mi posmievala, keď som si s roztrasenými rukami v strachu z nej nedokázal vytiahnuť veci z tašky: „Ľudia moji, čo ten robí??“ Ako sa pohoršovala nad dotazom môjho otca v zošitku adresovanom jej. Ako sa raz na mňa s výrazom najvyššieho odporu a predzvratkového negustiózneho znechutenia pozrela a hlasom najväčšej strigy z pekla utrúsila: „Draaaškoviiiiiiiič.“ Ako som sa posieral na jej hodinách. Ako som sa raz na hodine s gestom zamysleného šúchania a držania brady zahral na dospeláka (nevraviac nič, len ticho sediac), ona to zbadala a zahriakla ma s totálne vydareným zrušením osobnosti na niekoľko rokov dopredu: „Draškovič, ak si múdry, tak choď domov.“ Moju osobnosť sa jej impozantne podarilo zrušiť zarátajúc aj všetko ostatné, čoho sa voči mne dopustila.

 

    To utrpenie následkom týchto vecí v prvých dvoch rokoch strávených na ZŠ sa začalo rodiť až neskôr... Viem, že to postupne intoxikovalo a patologizovalo moju osobnosť. Postupom rokov sa môj chronický stav psyché rozrástol do monštruóznych rozmerov.

 

    Nezabudnem ani na to, ako som sa jedno ráno cez vyučovanie zahľadel do okna, niečo ma upútalo. Ušla mi pozornosť a tak som prepočul s „uletenými včelami“, ako ma Rezeduchová zjavne viackrát – keďže som nereagoval - oslovila (samozrejme po priezvisku) kvôli vyvolaniu a prebralo ma až kriklúnske, polku Petržalky ohlušujúce zrevanie „DRAŠKOVIIIIIIIČ!!!!!“, nasledované schmatnutím za odev, vyvlečením zo stoličky, povláčením po dlážke až pred tabuľu a po krátkom prefackaní po hlave mi vrazila kriedu do malých prstov. Do toho hrobového ticha. Mal som riešiť príklad. No popravde som netušil, čo sa deje.

 

    Farbičky sme museli mať vytiahnuté z peračníka a zvlášť umiestnené na laviciach, kde sa okrem nich nesmelo nachádzať nič iné. Keďže lavice boli rozkývané, stále odtiaľ padali. Museli byť zoradené podľa odtieňa v poradí čierna, hnedá, zelená, modrá, fialová, červená, oranžová, žltá. Desiatovať a olovrantovať sme smeli len nad obrúskom. Chrbty sme museli mať povystierané, nohy spojené, ruky za chrbátom. Na telesnú výchovu si museli nosiť červené trenky chlapci a modré trenky dievčatá a nijako inak. „Pochodooooom vchod! Raz, dva, raz, dva, raz, dva, raz, dva. Čelooooom vzad! Raz, dva, raz, dva, raz, dva, raz, dva, zastaviť stáááááááť, RAZ, DVA!“ ...

 

    „Pani učiteľka, prepáčte, ale ja som si dnes zabudol modrú farbičku.“ „MŇA TO NEZAUJÍMA!!! POVEDALA SOM, ŽE MÁTE MAŤ VŠETKY FARBIČKY!!“...

 

    Raz strašne silno buchla ukazovátkom po katedre. Samozrejme kvôli mne. Hrozne som sa zľakol. A to pravdaže nielen pri tejto situácii. Medzi niektorými známymi som povestný tým, že sa exponovane preľaknem pri náhlom a nečakanom zvukovom vzruchu od určitej intenzity. Tak už viete z koho to mám ...

 

    Z tejto doživotnej traumy som sa ako jediný z triedy nedostal ja – Medard Draškovič. Vyhlásili ma za najhoršieho v školskej družine a mamička ma za to pravdaže vytrestala nehoráznym hysterickým vreskotom a možno aj bitkou. Doma. Počkala si pekne, kým sme sa s Aurelom hrali s mončičákom, aby to bolo prekvapenie. A vtedy udrela. Vo vytržení najväčšieho smiechu, jasotu, šašovstva, bratského šialenstva (bože, ako som Ťa Aurel MILOVAL už od plenatého drobizgovstva, nikdy si ma nesklamal!!!), ktoré trvá doteraz a záchvatu hry ma z nej odrazu vytrhla ako keď sa sliepke odoberie vajce hneď po vyvrhnutí a odvliekla si ma z obývačky do detskej, kde mi to nezabudla statočne zrátať. Navždy to budem mať pred očami.

 

    Nehovoriac o tom keď asi o 6 rokov neskôr v podobne nepríčetnom a hysterickom amoku začala mnou, 12ročným deťúriskom neschopným sa ubrániť, celá akoby zmyslov zbavená triasť so slovami „ČO LEN Z TEBA BUDEEEEE??!“ (Tak vidíš mamička čo sa zo mňa za labilné hovno stalo, čím sa živím, čo sa ti podarilo dosiahnuť a čím som.) Práve som sa chystal prezliecť do pyžama, pamätám si celkom jasne, ako by to bolo včera, že som mal na sebe biele tielko a po tomto výstupe, zásadnom zahriaknutí, ktoré ma taktiež poznamenalo na zvyšok života, som prvýkrát ucítil na tele vlhký chlad studeného potu. Chvíľu som nedokázal nič povedať, zvieralo mi hrdlo od toho šoku, nechápal som vôbec o čo ide, stál som tam zmrštený na najmalučkejší atómik. Potom z toho strachu vypadlo zo mňa prvé čo ma napadlo a aj keď to pravdaže bola úplná blbosť, mamička mi to nezabudla v pokračujúcom výpade vyhovoriť....

 

    Toto boli ďalšie dva kľúčové životné momenty, ktoré ma naučili báť sa vlastnej matky (našťastie jedného dňa uzrel konečne svetlo sveta čas, kedy som tento život formujúci strach prekonal). Ktoré ešte viacej zahriakli, zakríkli moju osobnosť a znemožnili jej mentálne produktívny vývoj a zdravý smer. Bravo, mamička, svoje patologické duševné poryvy života si úspešne premietla na mňa. Vyšlo to...

 

    Pocítiť deprimujúci, paralyzujúci a mrazivý strach, ktorý celého človeka uvrhne do čiernej priepasti, vákua, zlovestne ho uzamkne do ničoty neschopnosti čokoľvek vykonať a významne ovplyvní jeho život v celom rozsahu, ma naučili tri kľúčové ženy môjho života: Rezeduchová, moja matka a ešte jedna žena, ale tej vďačím za veľa... Stihli toho na mňa povyvrieskavať až toľko, že mi do dnešného dňa zviera pľúca zo sebemenšieho kriku žien, kriku ľudí... 

 

    Pamätám si veľmi dobre, ako sudička Rezeduchová NATRVALO spečatila môj osud, keď ma s DEFINITÍVNOU platnosťou oštítkovala etiketou „problémový žiak“. Mala pravdu. Pretože vďaka tomu, čo mi postvárala, som sa už zakrátko takým žiakom aj naozaj stal. Preplo mi. Preplo mi viackrát v živote. Komu by z toho nepreplo.... Označila ma tak vtedy, keď triede predstavovala na konci vyučovania pridelenú vychovávateľku zo školskej družiny, mohlo to byť už vôbec prvý deň strávený v škole. Neviem, čím som sa stihol za prvý deň prejaviť, aby ma takto zatriedila. Leda ak svojou plachosťou zo zmeny prostredia. Škôlka bola lahoda a ako najstarší z triedy som to v nej dával na veľkého kápa s kapucňou na hlave, aj prvú detskú lásku som tam stretol, ničoho som sa nebál, rovnocenných kamošov tam mal, s ktorými sme sa priúčali vzájomnému rešpektu, sociálnej a vzťahovej hierarchii...všetok ten zdravý detský progres plný nádeje na normálny životný vývin v úspešnom osobnom domčeku, ktorý si každé dieťa začína v tomto veku stavať, ak má na to vytvorené vhodné predpoklady, zahlušila, udupala a spolu s celým detstvom zrovnala so zemou pani Zoja. Z domnelej plachosti mohla vyplynúť určitá miera nemotornosti, nešikovnosť a nepraktickosť, ktorou som povestný, bola mi asi daná do vienka, takže ma sprevádzala už od mojich začiatkov a v osudný deň ju pani triedna učiteľka odmietla podchytiť (čo bolo ako edukačnej mentorke prváčikov jej povinnosťou!) a nechala ju napospas, čo napokon rozhodlo, aby dotyčnej vychovávateľke povedala: „Trieda je v poriadku, deti milé, len tento je trošku problémový.“

 

    A takto na mňa v šiestich rokoch prvý raz ktosi ukázal prstom ako na menejcennú položku, kus nezaradeného jedinca. Spomínanú nešikovnosť a strach niečo skúsiť, čo je nevyhnutným kritériom dosiahnutia ďalšieho stupienka osobnej evolúcie, určite podkula aj – opäť – matka, keď mi jedného ďalšieho inkriminovaného dňa spôsobila doživotný odpor ku kuchyni a k pokusom niečo ukuchtiť. Z nezvládnutej jednoduchej prípravy predchystaného pokrmu spravila taký prepálený rambajz, že stačilo málo, aby som sa jej tam rovno posral. Pre posratý neúspech v kuchyni, rozumiete. Ďakujem Ti, mamička, za všetok tvoj hlúpy a ručavý krik. Nezvládla si sama seba, nemohla si zvládnuť ani mňa...

 

    V podstate obaja rodičia akcentovali často moju nemotornosť, aký som tuleň, s grambľavými rúčkami, dežko čo väčšinou všetko dobabre. Ústami babky Edity – aj keď to nesmerovala na mňa – Čo chytí do ruky to posere... Ale základ je nádych...

 

    A tak ma tu máte – v trochu nahlúplom, nepragmatickom stave akom sa nachádzam vo svojich 31 rokoch. Je to aj Vaša zásluha, ale nehovorím, že len Vaša.

 

    Ale späť k učiteľstvu, ktoré som vo vzťahu k mojim živototvorným koreňom ešte nevypovedal celé a ako už viete, stalo sa, trochu paradoxne, osudným aj pre môj profesný život. Je strašné pomyslieť, akých učiteľov mala táto krajina v prvých rokoch jej samostatnej histórie, keď sme podaktorí tieto hrôzy prežívali aj v jasliach a škôlke. Súdružky učiteľky v bielych plášťoch, tak sme ich museli oslovovať. Až kým nepadol režim. To bolo ešte v jasliach. Mal som dva roky aj 8 mesiacov, keď prišla Zamatová. To som už asi aj vedel hovoriť. Spievať určite. V každom prípade sa pamätám, ako tie súdružky nepríčetne okrikovali mojich spolužiakov, keď sa vypýtali na záchod: „PADAJ ŠŤAŤ!“ Myslím, že jedného pritom aj postrčila, kým si rýchlo nevytiahol pinďura nad misu. Stál vedľa mňa. Vtedy som zrejme prvý raz pocítil strach....

 

    To bola chorá doba aj s tým postsocializmom v podobe mečiarizmu, ktorý sa usadil na Slovensko a postupom desaťročí sa rozrástol do obludného gaunerského ficoizmu, ktorý prežívame dnes...

 

    V škôlke sa nám zasa učiteľka vyhrážala, že nás obleje horúcim kakaom, keď nezaspíme. Pekný strach som vtedy dostal. Strach, strach a opäť len strach. Jemu ma naučil život v tejto zasratej zatotáčenej krajine... Keď som ako tretiak v škôlke chcel zapôsobiť dobrým skutkom a v prezliekarni som zatlačil nohou chumáče papiera v koši, aby sa doňho vmestilo viac smetí, teta Žiarana Jozefádová mi uštedrila tupý buchnát do chrbta. Ja som bol vždy taká vďačná, škaredózna a gašparkovská postavička na oplieskavanie a ofackávanie, ktorá si takéto zaobchádzanie odjakživa pýtala....

 

    Každopádne to ľudské monštrum Rezeduchová, s ktorou som dnes volal spôsobila, že si v živote pamätám nepomerne viac toho zlého, než dobrého. A že paradoxne zlé veci predstavujú pre mňa adrenalínové vzrušenie, ktoré ma už neraz posunulo vpred a dobré veci ma často uložia v nudnú, uzívanú rutinu, kde sa vlastne nič nedeje, lebo všetko je dobré, správne priemerné, šťastne normálne a v poriadku. Mám úplne prevrátené zmýšľanie a cítenie, dnes už to viem, a je ľahké na niekoho hodiť vinu, ale koniec koncov ma takto intoxikovala rezeduchovosť a jej časy, veď aha koľko si toho z týchto dôb pamätám, takže čo iné by takým zásadným spôsobom predurčilo môj život?? Veď tá ľudská chudera spravila zo mňa trosku, ktorá sa napokon musela zviechať na psychiatrickej klinike. Ona a moji cez peklo sa rozvádzajúci rodičia v súčinnosti s babkou Editou. Ale to už je iný príbeh...

 

    Dnes sa už asi nechcem zabiť (v tomto veku také trápne?). Chcem len zomrieť. Pokojne. Čiže bez bolesti. To asi nepôjde...

 

    Obrovskú, osudovú chybu som MOŽNO učinil na jeseň toho - po istých turbulenciách, ktoré sa urovnali - rozžiareného, uvoľneného, oddýchnutého, zvedavého, životne najsviežejšieho a najvydarenejšieho roku 2016, na ktorý nikdy nezabudnem a za ktorým doteraz prežívam neutíšiteľnú a asi aj nezmieriteľnú nostalgiu. To nevadí.... Katka mi chýba a všetko to krásne, čo sme prežívali. Trvalo to síce záchvevom kratučkosti, no som za to bohu veľkolepo vďačný, aj keď som ono Opravdivé Šťastie zažil len druhý raz v živote (po Desane v našich začiatkoch r.p. 2015) a potom už nie. No túto Blaženú Kapitolu som si zo svojho dojebkaného života vyťal len ja sám. Volajte ma pán Kokot. Dodnes to horko ľutujem a nedokážem sa s tým uzmieriť. Nedokážem sa uzmieriť sám so sebou... V srdci sa mi uhniezdila odvrhnutá, hladná, tíško sa krčiaca Bolesť.

 

    No a takto som sa nejako stal pytľom ufňukaných sračiek, ktorým som VŽDY bol, od narodenia, a ktorý sa NIKDY nezbavil svojich obrích komplexov (nebudem ich pitvať).

 

    Rody mojich rodičov sa NIKDY nemali spájať, pretože sú markantne a nezmieriteľne rozdielne. Osudovo rozdielne. A vieme v čom. Toto poznanie je kľúčové...

 

    Moje volanie a túžba spoznať onen svet ma odjakživa zomkýnajú vzrušujúcou, príťažlivou ťažobou, pretože som NIKDY nerozumel nášmu pozemskému priestoru. Zdá sa mi zbedačený, zdegenerovaný, úpadkový, fungujúci „na hlavu“ a postavený na zvrátených zákonitostiach, ktoré človek ako ja nemá šancu uchopiť. Nepochopil som o čom to tu vlastne celé je, o čo tu kráča, nepochopil som princípy, na akých svet, ktorý sme vytvorili, stojí a prečo fungujú tak ako fungujú, nedokážem proste žiť riadne podľa nich, zaradiť sa, zapadnúť do mechanického prakolesa Systému a nezračí sa mi ani žiadne alternatívne východisko...

 

    A čo je v tomto príbehu azda najdôležitejšie, nerozumiem ani sebe. Už od počiatku. Ja neviem kto som a nenávidím sa za to. Bije sa vo mne odjakživa množstvo osobností, identít. Ja som zosobnením, metaforou Rozkolu. Kus cudzorodej hmoty, ktorá sa snaží rozlúsknuť prečo si uvedomuje samu seba.... Tak prečo, načo vlastne si uvedomujem seba samého?

 

    A dlhšie mám zároveň aj pocit, že prestávam rozumieť ľuďom. Možno keby som tušil u každého jedného, z čoho vyviera ich podstata... Zápasím s tým od narodenia...

 

    Ostatný mesiac sa zhrýzam ťažko znesiteľným pocitom osamotenosti, aj keď nie som sám a viem, že všetky voľby zámerov a výber skutkov uskutočňujeme sami. Rozdiel oproti minulosti je ten, že už som s tým zmierený, nevyvoláva to viac vo mne vnútorný tras a nepokojné pnutie, len akúsi zmierlivú, nehnevavú bázeň...

 

    A ešte vždy sa nájdu nejaké rezervy vo vysporiadanosti vzťahu s matkou, popravde, nikdy som ju nepochopil a nevedel som čo sa skrýva za jej myšlienkami a pocitmi, možno ma ako jej syna bolelo viac to, že to nevie ani ona sama. Tak ako manipulovali v čase jej dospievania ju, tak počas môjho detstva a dozrievania manipulovala ona mňa. Ale v čase kľúčovej krízy mojich sploditeľov, ktorá urodila svoje najbujnejšie plody od sklonku roka 2007 až po zhruba prelom rokov 2008 a 2009 mnou hrubo manipulovali obaja, poštvávali ma v spolupráci s babkou Editou proti sebe, OBAJA naznačovali, že som hlupák ak nedokážem pochopiť „pravdu“ (doteraz ju neviem objektívne vyhodnotiť, no prepáčte mi, kokotovi nevydarenému a neschopnému, ktorému to odjakživa poriadne nedopína!!...), nesmierne tým rozvyklali a NAVŽDY rozfragmentovali moju osobnosť, čo ma poznačilo TRVALE a už nikdy som sa z toho celkom nezmontoval, pretože tým úlomkovitým dozvukom musím zavše naslúchať doteraz a zakaždým to nepekne zaškádli.

 

    Následkom ich infekčného medzipersonálneho požiaru som sa – bez toho že by si to kurevsky všimli a pripustili – na totálku zosypal: prvý raz v rozpätí rokov 2007 a 2008 v podobe rezania dlaní, narastenia vlasovej hune, zanedbaného zovňajška a neprimeraného kostýmového ustrojenia, pričom som chcel strašne zomrieť (občas aj žiť), pumpoval som do uší tragicko-zádušné pesničky, matka nevedela DLHÉ ROKY prehrýzť moje rozhodnutie, že sa v tomto čase vypuknutia ich vzťahového rozuzlenia nenasťahujem k nej (ale chápem, musela to brať ako osobnú prehru) a navyše som sa musel vysporadúvať s pocitom, že za všetko obviňujú mňa; druhýkrát v roku 2010 – oholil som si obočie, dvakrát som si sprznil vlasy nezodpovedajúcim sfarbením a konečne som sa rozhodol podstúpiť odbornú liečbu v dennom psychiatrickom stacionári, kde som prvýkrát nahliadol do skrytých útrob stroskotanej ľudskej človečiny, čo trvalo zadefinovalo moje nasledovné životné Hľadanie; a napokon tretíkrát – v roku 2012, keď som sa nechal zatvoriť na 2 mesiace do Pinelky....

 

    Nezabudnem ani na tie roky detstva a ranejšieho dospievania, ktoré boli až po okraj naplnené šikanou či už rovesníkov alebo aj staršieho dorastu z rôznych strán a životných pôsobísk. Môj nechutný patologický ksycht, ktorý mi ostal, čudácka povaha (tá mi asi tiež ostala?) a celkový odpudivý zjav si to však pýtal, takže to nebola ich vina.

 

    Zarezonujúcou psychickou ujmou bolo aj akési viacnásobné nepochopiteľné podrytie či nebodaj výsmešne podvratný atak zo strany matky, ktorý raz – už v období keď šikana konečne ustala – vznikol zo spochybnenia a následného prekrútenia neškodnej provokácie akýchsi odo mňa mladších šarvancov zo školy, ktorých som poznal, na poznamenanie, za ktorým si striktne stála a neodbytne na ňom trvala, považujúce vo svojej utkvelej predstave aj tento banálny, smiešny  výjav za šikanu voči mne. Vymaneniu z jej utvrdenia nepomohlo ani moje úporne vysvetľujúce ohradzovanie sa, že to tak nie je. Akoby verila tomu, že šikana má spečatiť môj život naveky, nikdy sa jej nevyhnem, bude mi už osudnou a nebodaj si ju aj zaslúžim, lebo ma sprevádzala temer od kolísky... Darmo raz, stvorili ste sračku.

 

    Za všetko ostatné, čo sa už urodilo na brehu najvyššej pozitivity, láskavosti, človečiny a obetavej odovzdanosti druhých pre mňa ďakujem spomedzi najbližšej rodiny a nepokrvných najbližších z celého srdca každému, kto sa akýmkoľvek podielom pričinil o to, aby mi pomohol a učinil voči mne Dobro.

 

    Matka mala často prejavy nedôvery vo mňa. Trvalo ma to poznačilo ako jedna z najsilnejších životných vecí, ale uznávam, že sračka akú sa jej podarilo s otcom vytvoriť, spätne poznačila aj ju a určite aj otca. Viem, že som im urval kusisko z ich životnej trate. Mám si to vyčítať?

 

    Matko, niekedy si uprdla tak zlé veci, schované síce v skrýši nevyrieknutej a asi aj potlačovanej zákernosti, zato hmatateľné, ktoré mnou otriasli aj keď som to nedal poznať a najhoršie je, že si o nich nevedela, že sú zlé. Pre mňa. Babka Edita tiež za tie desaťročia vytrúsila fúru postrkujúcich a vyrypovačských somarín, čo fakt zasvrbeli, a iba nimi posilňovala chaos môjho rozorvaného riečišťa, ale nechápem, ako je možné, že od nej to neberiem za tak mocnú ujmu. Vari je to tým, že mi je obgeneračnou mamou. A prisilnou autoritou. U otca detto. Ako to, že neberiem ako trvalú krivdu, keď aj on v určitej dobe, bolo to dávno, sa párkrát s titanskou oplzlosťou vyjadril na svoju manželku (.....!!!!!.....) a zaškrelo to nenormálne... Chytal návaly zlosti a čírej despotickej nenávisti, aj keď si to nepamätá a vždy bude tvrdiť, že tieto pocity v sebe nikdy nedržal. Je to absurdné. Ale nechajme to. Pomohol mi VŽDY ochotne. A pomohol mi aj vtedy, keď to matka nedokázala, nemohla, alebo nechcela, ja už neviem. Od nej som málokedy pýtal pomoc, keďže som dobre vedel s čím by sa to stretlo a keďže som si vždy viac rozumel s tatkom, obracal som sa naňho, ľudsky, morálne, duševne, mal som vždy k nemu bližšie. No nikdy nezabudnem na to, s akým nechutenstvom, rozhorčenosťou prirovnateľnou k hnusu keď stúpiš do hovna, vyzúreným a vyčudovaným nepochopením sa na mňa vlastná mater osopila, keď sa jej jediný syn na ňu dvakrát(!) – viem to presne – v živote obrátil s prosbou o malú výpožičnú záplatku. Raz to bolo 10 eur, druhý raz 20 eur. Zakaždým odvrkla niečo v tom duchu, že prečo by to mala byť ona, prečo si myslím, že toľko má, či som spadol z višne, že tomu nerozumie, mám ísť za otcom. Zas aby som bol spravodlivý, v mojich 31 rokoch, na konci roka keď som sa ocitol v sociálnej mizérii, o ktorej všetci vedia, mi pomohla naozaj ochotne, no nedalo jej – o hodinu neskôr MUSELA(!) – v adekvátnom súlade s jej vlastnou podstatou – podrývačne a pokrytecky, s typickým materským budaváriovským úškľabkom, ktorý si ani tentokrát rada neodpustila, zlomiť nado mnou palicu ako nad nevydarenou čivavou chrstnutím pripomienky s tou horkavou príchuťou blenu, ktorá má moc rozleptať v človeku aj posledné zbytky chrabrosti. Naznačila, chytajúc sa v zúfalom geste za čelo, že to moja snúbenka vydrží so mnou ťahať najviac dva roky, keď som takýto nezodpovedný šupák bez groša. Chápete ako pevne verí svojmu synovi vlastná mater?

 

    Matko, schytávam od teba len samé rany...

 

    Vždy som bol a budem viac Draškovič ako Budavári, pochop to teraz a už navždy. S mojim moravskoslováckym genofondom proste súzniem. Je to vôňa lekvárových vdolečkov, Dvořákových kvartet, babičkinej varešky stratenej v pare horúceho plechového hrnca. Dych jej vrások čo nasiakli cukrom z kysnutých buchiet. Pokľudnosť detstva čo rozpukáva pod jarmom tetinej staročeskej zástery a jej citrónovo žufaňových paží. Cirkuluje mnou viacej vavranickovských krviniek a som na to hrdý. Mám ťa rád, bil by som sa za teba, ale tatkovské plemeno mám radšej. To znamená, nemám ťa rád dostatočne, ale mám na to svoje dôvody. Musíš to len prijať. Ty máš na to tiež svoje dôvody a nebudem ti ich brať. Vy viete kto je skutočnou, milovaniahodnou autoritou vášho rodokmeňa. Vieme to všetci, je to babka Edita. Ju ako jedinú Budaváričku milujem a to špecifickým spôsobom, vychádzajúcim z historických a rodových súvislostí. Do jej vitalitného despotizmu sa prevteľujem s heroickou blaženosťou, prekonávajúcou ľudský rozmer, a skazonosnou pýchou na túto vášnivú tyraniu, čo zalieva moje vnútornosti ako vo vyhni dávnych titanov. Nik nemá na túto markízu krutej milosrdnosti medzi súčasníkmi. Každá rodina má svojho mečiara.

 

    Jasné mama, že pre teba je Laura vysneným miláčikovským potomkom v porovnaní so mnou, pretože sa v nej vidíš, nachádzaš v nej uplatnenie všetkého čo si sama nemohla dosiahnuť, nosíš v nej vlastnú gloriolu a pochodeň úspechu svojho rodu, zatiaľ čo ja preň predstavujem nepodarok zatratenia (podobne ako malý Andrej, však?). Matúš a Laura sú predsa z najmladšej generácie rodiny najúspešnejší, zatiaľ čo my s Andrejom prvorodení sme sa akosi nepodarili. Babka Edita mi však dokázala za život prejaviť viac citu, empatie, pochopenia, prajnosti, neprestajného dúfania a nezlomnej viery vo mňa než ty, nikdy neprestala, nikdy nado mnou nezlomila palicu, kdežto ty už dávno, dávno si to so mnou vzdala, dávno sa už nado mnou opúšťavo chytáš za hlavu, pretože si ma NIKDY nepochopila, a to že sa za ňu chytáš viem tak silno ako máloktorý iný pocit čo z teba pochádza pre mňa, pretože jedno ti poviem, dostatok lásky si mi nedala a z toho som sa stal doživotnou obeťou, rozvyklaným mentálnym mrzákom a kripľom, ktorý nevie čo je zač. Cítim, že tvoj vybudovaný vnútorný postoj ku mne sa zhoduje s tým, čo bolo Andrejovi kedysi vyjadrené zjavne otvorene, bez obalu: odpisujúc ťa tu ukazujem na teba prstom, lebo si rodinný vyvrheľ, čierna ovca, nevydarené dieťa, ktorým treba opovrhovať, problémový syn... A on tomu takto uveril, čím sa ním stal – obeťou hrôzy druhých... Takto so mnou vo vlastnom postoji naložiť bolo jednoduchšie aj pre teba... Rezignácia, či skôr – momenty rezignácie matky nad vlastným synom, jeho časté odbíjanie či popieranie jeho myšlienok a vyjadrení keď sa borí v kaluži ťažkostí, ale aj mimo toho, bolí. Cítil som to počas celého života.

 

    Môj kripľovský, škaredosmiešny výzor z detstva a mladosti len odrážal rozvíjajúcu sa mentálnu poruchovosť.

 

    Uviazol som medzi životom a smrťou. A to definuje môj život.

 

    Verím, že mi raz dá kozmická energia toľko sily, aby som svoju odvekú túžbu odísť z tohto skurveného, nezmyselného a úmorného sveta dokázal dokonať až do zdarného konca. Možno sa to podarí cez privolanie nejakého nádoru na mozgu alebo si uženiem rakovinu. Alebo zošaliem. Často som sa pohyboval na veľmi tenkej hranici, ktorá ma delila od pádu do totálneho šialenstva. Keď je utrpenie dlhodobé a nedohliadnuteľné, postráda zmysel, aby pokračovalo. Dnes už viem, že na tomto všetkom má aspoň polovičný podiel to zasraté OCD, najiracionálnejšia, najirelevantnejšia a najnevysvetliteľnejšia porucha a duševná dysfunkcia (sotva choroba!) v histórii ľudskej mentality, ktorá ma viac ako desaťročie drží za krk a KAŽDÚ schopnosť mojej aktivity, vôle, činorodosti, konania či záujmových vášní okresáva v nebývalom rozmedzí.

 

    Kto sa preráta je hlupák. A kto urobil najväčšiu hlúposť v živote, ako nedávno ja, tak mu treba, aby na ňu fatálne doplácal. Znova som padol na mentálne dno. A vlastne aj sociálne... To už je také typicky draškovičovské, môže sa tomu ešte niekto čudovať, keď padaním na dno som vždy najpovestnejší? Mňa už ani nebaví byť triezvym, žiť za triezva, vtedy to fakt nie som ja, kto pozná moju človečenskú štedrosť a prajnosť, pozná to skrz opojenie alkoholom. V triezvosti je život šedý, ponurý, fádny, bez energie. Chcel by som sa uchľastať v triumfálnom výbuchu orgazmického šťastia k smrti.

 

    Rezeduchová niečo vtedy vo mne zabila. Zlomila ma. A potom si začal zo mňa každodenný život užierať po kúskoch. Prežívam (osobnú) éru úzkosti, depresie a smútku, ktorý sa mi natľapil na hlavu ako ťažká mokrá rohožka.

 

    Kľúčom k môjmu pochopeniu je veľmi častá ambivalentnosť pocitov, ktorú v nich cítim. Zatiaľ čo je mnoho mojich vnútorných komnát zaliatych až po okraj spokojnosťou, zadosťučinením, blahom, dôstojníckou, roduvernou vztýčenosťou, tie ostatné rozomlieva...presný opak. Nekonečná prázdnota.

 

    Za svoj život som rôznym  ľuďom popísal množstvo kravín, ale niekedy ich aj nechtiac vyriekol, čo si mohli nanešťastie úplne zle vysvetliť. Veľmi ma to mrzí.

 

    Nenávidím sa za všetky otrasné fotografické nepodarky s mojim ohyzďáckym ksychtom už od detských čias, ktoré som musel zničiť, ako aj za všetky staršie rodinné a školské videá, kde som zachytený a na ktorých vyzerám vždy ako nechutný, ksychtovo odporný škareďák...

 

    Nenávisť k sebe samému sa vyostruje a začína ma to mierne desiť. Nie, tieto časy proste nepatria citlivým dušiam, sú nevhodné pre krehké, citovo labilné bytosti, dzingľavé stvorenia, čo si všetko pripúšťajú. Je neúnosné bezmocne sa prizerať tomu ČO dnes vládne svetom. Svetom ponúkajúcim úspech iba silným, sparťanským jedincom, čo sa po všetkom len oprášia, zatiaľ čo my sme tí kripli, ktorých hodili do jamy... V sparťanskej dobe neľútostného kapitalizmu, v ktorej nám ako jediné ostáva stať sa Sparťanmi, napokon tento skurvený a prašivý systém s tebou vyjebe. Ako sa mi bridí! Absurdná mašinéria súčasného kapitalistického korporativizmu je postavená na utlčení a zničení veľkomestského otroka. Mňa už dostala.

 

    To, čo ma najviac nivočí a spôsobuje OCD-rituály, ktoré za posledný rok nadobudli megalomanské rozmery, je zjavne strach zo zlyhania.

 

    Nič nie je neznesiteľnejšie ako pocit prehry. Môj život je mohutnou reťazou potkýnavých záverov, fatálnych omylov, svetskej naivity a prudkých zlyhaní, ktorá ma už načisto pokorila. Akoby bol tento stály boj, unavujúci svojou bedárskou večnosťou, márny. Možno len nemám dostatok energie aby som ho vládal viesť so cťou ako iní, pretože som už príliš rozčarovaný z jeho bezhraničnej, krutej urputnosti. Ako len nenávidím Vianoce... Ako nenávidím a v bedlivej zadúšavosti sa zlostím na vymastených darebákov z hradného kopca ako zbedačili a spustošili túto zem, zotročili ju a zostrojili v nej otrokársku, bezcitnú spoločnosť, existenciálne nestráviteľnú pre citlivé žalúdky, ako vedome dopustili podvýživenie a vykoristenie verejného sektora, z ľudí ako učitelia, zdravotné sestry, či iných vyhladovelých profesií urobili žobrákov, chudákov a vyhnancov vo vlastnej krajine, prečo asi tak rádovo stúpa spotreba psychofarmatík a ľudia sa hádžu pod vlaky?

 

    Veď túto ohyzdnú, štvavú éru prachov, ktoré sa stali predpísaným meritom šťastia, život v záhubnej agónii môžu bez vedľajších účinkov prežiť len otrlí cynici, aroganti bez chrbtovej kosti, politickí bastardi, bezcitné krysy, hyeny v ľudskej koži, oligarchovia a gauneri, morálne kurvy, vlezoprdné bezcharaktery, oportunistickí prezliekači kabátov, podnikatelia a živnostníci odrbávajúci systém všemožne dosiahnuteľnými prostriedkami, chladnokrvné svine, bohatí synáčikovia a dediči, nezastaviteľní karieristi, šľachta, studenonosí manipulátori a štváči, flegmatickí letargici, ktorí sa naučili zostať pokojní v každej situácii.

 

    ZABITE MA, PEKNE PROSÍM!!!!!!!! Môj život je nezmyselná prekážka v ceste kozmu.

 

    Neustále sa konfrontujem s nespočetnými vesmírmi ľudskej rozmanitosti a po celý ten čas ma to značne dezorientuje.

 

    Skaličil som si život svojím hlupáctvom a krátkozrakosťou. A nikdy som poriadne nevedel, kam vlastne patrím. Robím chybu za chybou... Bohužiaľ toto ma sprevádza od narodenia, a nedokážem to zatiaľ zmeniť, akokoľvek sa snažím v intenciách miery, ktorá je pre mňa únosná.

 

    Prečo keď v detstve rodičia videli, že zrazu z veselého, jašivého, spontánneho a odvážneho chlapca v škôlke, ktorý bol suverén, veril si a stváral všelijaké loptošiny, sa stal behom pár rokov v škole zakríknutý dorastenec s občasnými návalmi zlosti a detského šialenstva, ktorý má evidentne so sebou problémy, náhle stratil sebadôveru, prestal odrazu spievať, nechcel sa veľmi prejavovať, bol častejšie tichý a čoraz hanblivejší, najmä keď prišla návšteva do domácnosti, nedokázali prejaviť dostatok rodičovskej intuície, triezveho úsudku a empatie a sami v sebe zhodnotiť, že niečo s ich synom nie je v poriadku a neposlali ho k detskému psychológovi? Veď vtedy už existovali, aj keď ešte nebol internet s jeho nespočetnými životnými radami a sociálnymi sieťami masovo rozšírený a dostupný pre bežné domácnosti, veď na to sa ani nedá vyhovoriť. Nechápem to doteraz. Keď to nevedeli oni rozšifrovať, že moja prudká zmena na plaché dieťa bez sebavedomia, zdravej detskej odvahy, kamarátov a so zhoršeným prospechom v škole signalizuje zárodky nejakých patologických zmien, ako mohol v sebe tieto indície rozpoznať Medard - vtedy neplnoletý jedinec v štádiu dorasteneckého vývoja ďaleko pred osemnástkou? Ale rovnako toto zamyslenie sedí aj na obdobie adolescentné a najmä postadolescentné (18-22...kým som naozaj dozrel aj 23 a pravdaže ďalej...až povedzme v 27-ich som už začal byť zrelým - ...), kedy pozvoľna začali tieto všemožné patologické symptómy od OCD, cez čoraz častejšie úzkosti, splíny, melanchólie, depresie až po sociálnu fóbiu a rôzne mánie bujnieť, silnieť, narastať, zhoršovať sa, nabaľovať sa jeden na druhý, až to konečne vyústilo do návštevy psychiatrickej ambulancie a nebudem zvlášť a do všetkých drobností rozoberať túto časovú kapitolu, o ktorej každý vie a každý na ňu dobre pamätá, že bola zložitá (vlasy, móda, rozvod našich atď. – všetko so všetkým súviselo...). Žil som si svoj vlastný svet a žijem ho vlastne až doteraz. Len dnes je to už viac v poriadku. Alebo?

 

    To vtedy musel prísť až Krištof, aby vytušil, že už je so mnou fakt zle a poslal ma k doktorovi? Z určitého zásadného uhla pohľadu ma pozná oveľa dokonalejšie ako vlastní rodičia, lebo v opačnom prípade by tak zakročili oni. Ako to, že im po celú tú dobu netrklo, že niečo so mnou chronicky nie je v poriadku a nenapadlo ich urobiť to, čo bolo treba? Nedokázali vyzistiť, zanalyzovať (v celom veľkom období, ktoré opisujem) z môjho častého skrúšeného ksychtenia sa, vykazujúceho známky vnútorného zápasu, že sa so mnou niečo deje? Spätne sa im za to čudujem. Ale tu samozrejme nie je čo odpúšťať, iba na to poukazujem. Za všetko priaznivé, osožné a nápomocné pre môj život, vďaka čomu sa mohol rozvíjať, zlepšovať, zaznamenať úspech a napredovať tam kde to bolo možné, som mojim stvoriteľom vďačný, zaviazaný a že toho nebolo málo som si vedomý, napriek tomu si však myslím, že dať život človeku - androidovi so softvérovo-technickou dysfunkciou, jedincovi zrovna môjho rangu bolo nesmiernym a zásadným omylom a najväčšou chybou, ktorú mohli urobiť. Pretože pre túto planétu a ľudí kráčajúcich po nej nepredstavujem žiaden prínos, vklad ani osoh, skôr oštaru...

 

    AKO SA ODPÚŠŤA?

 

    Zrejme ešte nedokážem odpustiť mame.... A vraj je správne skúsiť odpustiť aj sebe (?). Ale ja neviem čo znamená „odpustiť sebe“.

 

    Svoju obetu zasväcujem pre transparentnejšiu politickú reprezentáciu a spravodlivejšiu správu vecí verejných.

 

    Vášeň, či stabilita? To je otázka.

 

    Dni tých časov v nás zakopnú o srdce, skĺznu po jeho vratkom ľade až pod nimi sa zláme. Záchvevy aj trasenia prežil si všade, no výdych k snáď večnému jasotu, čo vyniesol ťa za bájny Monolit, svedomie zavše zlomené myje a duše blaží do vlákien, kam vpletať a strácať sa do seba milujeme. Čo je život? Pohľad z okna rinčiaceho vlaku. Všetko ti uteká a míňa sa pred očami, čo tiež s úmorom bežia za tým. Panoptikum kratochvíľ, po ktorých prahneme túžbou návratu alebo večného zatratenia.

 

    Je utorok, 29. 1. 2019 večer a práve som si uvedomil, že sa nachádzam v životnom bode zlomu, alebo aj – polčase rozpadu, vzhľadom na všetky prežité, nahustené, intenzívne a temer každodenné osudové súvislosti, ktoré sa udiali od novembra predošlého roku, kedy som dostal – žiaľ- či chvalabohu výpoveď z krematória. Modlím sa, aby som nedospel do štádia, kedy si budem musieť definitívne povedať, s realistickým videním a bez ružových brýl, že som už prepásol všetky dobré šance, ktoré mi život poskytol... Je to teraz veľmi, veľmi nahnuté, a pri každom neúspechu vrátane tých kde o nič až tak nejde hneď myslím na fatálne somariny, veď viete. Ale ako hovorí Krištof – a že vraví veľmi múdro! – aj tak odtiaľto nevyviazneme živí (a svet k tomu pridáva, že vek je iba číslo, vraj)! Mal by som si dokázať zobrať z toho ponaučenie.

 

    Pohľad na krásu mladosti ma zabíja. Ale zároveň poháňa. Mladosť je svojou sviežosťou tým najsilnejším inšpiračným poháňadlom, najväčšou životnou mocou. Krása je blaženosť smrti.

 

    Je nemysliteľné, aby učiteľ, navyše v hlavnom meste, ktorého ceny sa hrajú na Paríž, pritom platy štátnej správy má ako v Uzbekistane, zarábal 550 eur v čistom!! To už do akého toxického bodu sme ako spoločnosť museli dospieť, keď si šíriteľov osvety(!) dokáže oceniť na úroveň ALMUŽNY, DO PIČI!!!!!!!! Kde sme????!!!! Nenávidím túto hnusnú, všivavú a sprasenú krajinu. Nenávidím Slovensko z celej hĺbky duše!

 

    Život si treba zaslúžiť. Kto narobí fúru nezmyslov a hlúpostí jak ja, musí si svoj život vybojovať späť. Ako Mikey Douglas vo Fincherovej Hre. Lebo život je hra.

 

    Niekedy si myslím, že cena významu môjho života môže stúpnuť iba tým, že zomriem.

 

    Ja život ako taký nemám rád. Rád mám iba za hrsť jeho aspektov a sociálnych momentiek. Pramení to z vlastnej vnútornej podstaty, ktorú – ako už viete – z duše nenávidím, lebo neviem kto vlastne som a za 32 rokov som to nezistil, takže si nemyslím, že sa to ešte zmení, keď som to doteraz nedokázal zvrátiť. To len alkohol ma má presviedčať, že sa môžem mať aspoň trochu rád. Vďaka zaň. Keď ktokoľvek do mňa hustil a tlačil nejaké nápady, návrhy, tipy, rady, podnety, čo by som mal urobiť na sanáciu svojho ja opakovane, prípadne desiatky rokov, tak sa mi to znechutilo na úroveň ohučanosti, že tým šanca na ich realizáciu bola priamo úmerne mizivejšia. Ja som už taký... Aj pre toto ma prostredie Smrti v krematóriu fascinovalo. Cítil som to Volanie. Prišlo mi omnoho zaujímavejšie ako život. Boh vedel, prečo ma zaviedol na potulkách životom práve tam. Aby mi ukázal ako je tá Hranica tenká. A dal mi nádej, v ktorej by som mohol upriamiť, vzhliadnuť svojou vierou k perspektíve, že život večný vo vesmírnej Blaženosti prinesie Spásu mojej duše a Vykúpenie z púte pozemskej, ktorá až taká pohostinná a milosrdná zďaleka nie je. Vedel to už Mahler, ktorý o tom písal symfónie a texty. Vďaka mu. Všetok ten potlačovaný stres, hnev, zúfalstvo, beznádej a srdnatosť vrství vo mne toxické naplaveniny v robustnom kale mentálnych usadenín. Jeden z mojich základných vnútorných konfliktov spočíva aj v neznesiteľnom pocite, že celý život, vrátane toho môjho, sa točí okolo peňazí, ich nedostatku, honby za nimi a mojej patologickej neschopnosti ich zohnať. Že hodnotu človeka väčšina meria aj tak podľa ich obnosu. Kvalitne mi už z toho preskočilo. A aby toho nebolo málo, viem že aj informatizácia je značným faktorom šialenosti, ktorá sa stala mojim zabijakom.

 

    Kto žije pre prítomnosť a nebojí sa čo bude nad životom VYHRAL. (Obdivujem v tomto Krištofa...) Kto žije v permanentnom strese čo ho čaká o 20 rokov, 10 rokov, 5 rokov, rok, polroka, dva mesiace, či mesiac, a stálom hmotnom nedostatku ako taký prašivý pes, ktorý si nemôže dovoliť požívať primerané, vôbec nie okázalé či mamonárske hodnoty, len trochu občasnej svetskej zážitkovosti typu výlet / víkendový wellness pobyt / dovolenka / svadba atď., je iba strastiplnou bábkou visiacou na šnúrkach skurveného osudu a každodenným otrokom šeredného života. Môj prípad. Prečo jeden učiteľ a slušný človek, ktorý chodí poctivo do práce ako ostatní a vykonáva zodpovednú, dokonca aj záslužnú činnosť ako iní kultúrni ľudia má od spoločnosti odoprený nárok na dôstojný život a žije z ruky do huby ako taký plesnivý žobrák??? Vyzývam našu smutnú a už dlho ubíjanú spoločnosť, politikov, verejných i zákonodarných činiteľov tu na Slovensku, aby po mojej smrti viac nedopustili pre učiteľov, bez ktorých by nebola rovnako ako jej budúcnosť ničím, takéto neprístojné postavenie. Nech je môj život obetou pre vykúpenie z ich neprípustnej situácie.

 

    13. 4. 2019. Definitívne som si o sebe utvrdil mienku, že som aj v 32 rokoch jeden ustráchaný, neodvážny zbabelec. Je to pre mňa hrozne zložité a fatálne som tým uškodil vlastnému životu. Kdesi v sebe viem, že natrvalo. Je viacero rovín vo mne, s ktorými som sa nevysporiadal a veľmi ťažko sa mi samému o nich uvažuje. Pevné a nemenné je aj poznanie – a prijal som ho v neutrálnej väzbe voči mne, ktorú skrátka nie som schopný ďalej spracovať a rozvádzať – že ak som tento a mnoho iných individuálnych rozmerov nebol schopný v sebe rozhrešiť do tridsiatky, nemyslím, že sa to ešte niekedy zmení. Je toho ešte veľa, čo by som chcel povedať a s čím by možno bolo jednoduchšie sa vyrovnať, keby som sa mohol o to podeliť so svetom, ale je to natoľko náročné na vlastné vnútorné spracovanie, rozsúdenie, vykúpenie a napokon i odpustenie, že je veľmi ťažké a vzhľadom na rozsiahlosť tohto sebarozporného balíka aj nemožné o tom hovoriť... Schytalo to odo mňa množstvo nevinných ľudí. Niektorí ani o tom nevedia...

 

    Ak sa mám zastaviť pri tej zbabelosti, že v čom spočíva: ešte donedávna ma môj rozum klamne presviedčal o tom, že mi nezáleží na tom, keď od niekoho cítim, že som mu nesympatický, odpudivý, nemá ma rád, stráni sa ma, bočí odo mňa, či cíti voči mne averziu. V skutočnosti som si tento pocit iba vsugeroval a túžbu, ktorej pravdivé a úprimné vyjavenie hovorí o tom (hrozne sa za ňu hanbím, lebo mi príde trápna), že mi záleží, aby ma mal každý rád, som alibisticky potlačil. Že som tento mentálny proces kedysi v sebe uskutočnil som si uvedomil dnes a je to strašne trpké poznanie, niečo čo ma vo vzťahu k sebe samému po dlhom čase temer neznesiteľne ovalilo, som zas plný nechápavých otázok ohľadom toho. Vždy keď som toho svedkom, cítim, že som sa ocitol v diskomfortnej zóne bezbrannosti a neviem čo mám robiť. Pritom dotyční sú v tom nevinne, sám dobre viem, že nie je v NIKOHO moci aby mal rád každého, samozrejme ani ja nie som výnimkou a ak som občas bol niekomu bútľavou vŕbkou, sám som mu toto trefné posolstvo šíril ďalej. Takže je vlastne všetko v poriadku, keďže tieto pocity sú recipročné, vzájomne sa prepletajú, nakoľko ich jeden vycíti z druhého a naopak. Ako je potom možné, že je to ťažké uniesť? Dobre, nechajme tak... Pritom by isto stačilo, keby som ja k takému človeku možno podišiel, nevtieravo pristúpil a spontánne nahodil nejakú témičku alebo nôtu nenúteného dialógu a možno by napokon vysvitlo, že to nie je také vypuklé ako som to sám nafúkol. A v tom spočíva moja zadubená zbabelosť, že toto práve nedokážem a hrozne ma to sere. „Na všetkom sa dá popracovať“, blá blá blá.

 

    Zapudil som v sebe človeka, zabil som sa v sebe, vnútorne skapal, potlačil lovecko-sexuálny inštinkt prazákladnej biologickej hry, ktorá v našom DNA koluje od prapredkov, oklamal som sa a všetkých naokolo, stal som sa odľudom, nečlovekom, živým nemŕtvym, hyenou a zmijou, vedome som zacielil proti vlastnej podstate, rezignoval som na samého seba, ukradol som sa, je STRAŠNÉ toto o sebe spoznať, nikto mi to nemusel povedať, odoprel som si najcitlivejšie elementárne túžby a potreby, sňal som si z tváre mejkap ľudskosti, na ktorú som mal nárok, ale po tomto všetkom už nie. A to všetko iba preto, že v tej zbabelosti a vlastne vo všetkých atribútoch konfrontácie mojej osoby so životom vôkol mňa nedokážem čeliť sebe samému, čo je najstrašnejšia vec na svete. Taký život je úplne márny a preto postráda nárok na zastúpenie medzi živými. Bože, ja som sa vlastne vedome obral o životaschopnú energiu, o to sršivé bujnenie vnútorných štiav obyčajnej radosti, rozmarný šelest adrenalínu, cítim ako mi padajú viečka, ako vädnem, blednem a starnem, rozpadá sa a tvrdne mi koža, sypú sa zo mňa šupiny, prestávam byť schopný sa bezprostredne tešiť, smiať sa, vnímať a zdieľať srandistickú vlnu na rozjarenej detsko-živočíšnej úrovni prostého a neškodného šialenstva. Avšak utopiť priaznivý a perspektívny vzťah kvôli sebeckej potrebe naplniť – až po samý okraj – svoje štedré libido inde sa mi zdá ako nezmysel.

 

    Jeden známy nedávno vyjadril veľmi vecnú pripomienku ohľadne platového postavenia učiteľov v kontexte regionálneho zohľadnenia. Je predsa nonsens, aby pedagóg zarábal tu, kde je úplne všetko neľudsky drahé rovnako ako v Gorazdoviciach, kde sa žije neporovnateľne lacnejšie. Tento sociálny nepomer, ktorého nespravodlivosť bije do očí, ma/nás do nepríčetnosti vytáča a je nešťastnou, zlovestnou vizitkou pre všetky doterajšie vládne garnitúry v našej krajine, ktoré s tým nič nespravili.

 

    Najväčším nezmyslom a nešťastným prekliatím Bytia je nemožnosť zachytiť pomíjivý okamžik do Večnosti. Čas je Hriech.

 

    Cítim sa ako Kirsten Dunst v Trierovej Melanchólii, ten film nadobúda v týchto chvíľach posolstvo aktuálnosti. Vždy som bol tiež akoby prepojený s tušením príchodu konca našej civilizácie, očakávaním svetovej katastrofy, ktorá postihne naše generácie, vždy som o tom rozmýšľal, od detstva som uvažoval viac o smrti ako o živote a myslím, že aj preto som celkovo úzkostný, melancholický človek a návštevy odborníkov mali svoje opodstatnenie. Akurát na koniec sveta neexistuje liek. Život je choroba, smrť je ten liek, je vykúpením. Keď už bude zánik civilizácie nezvratný, mala by byť legislatívne celoplošne prístupná eutanázna pilulka s okamžitým účinkom smrti bez sprievodných rizík bolesti a utrpenia pri jej užití, pretože ja sa neobávam ani tak Konečnej apokalypsy (tú si pre ľudstvo v zásade želám, pretože ľudstvo je rakovina), ako skôr fyzicky neuveriteľného trpenia bolesťou z pomalého umierania, ktoré ju môže a dozaista bude sprevádzať: umieranie hladom, popáleninami, zraneniami z trosiek zo zemetrasení, horením zaživa keď bude blízko inferno plameňov mi spávať nedajú, nie smrť samotná. Bolesť naháňa väčší strach ako zubatá. Nikto sa dneska neunúva počúvať tieto správy, ale to je zlé, lebo globálne mortem je blízko a tne sa naozaj do tuhého. Bracho trefne poznamenal, že k psychiatrovi by mali chodiť ľudia s dobrou náladou, ktorí sú veselí, pretože na to nie je dôvod.

 

    Smrť je pilulka, no väčšinou jej príchod si vyberá obrovskú daň. Úvahy a metafyzika smrti ma odjakživa viac fascinovali než život samotný. Ten je len takým toxickým, neprehľadným labyrintom. Dodnes netuším, o čom to tu celé je. V podstate som na pocit byť živým, existovať a rozlúskavať jeho záhady znudene rezignoval.

 

    Som presvedčený, že keby som ešte dnes nemal ten vnútorný blok, ktorý mi zabrzdil prakticky celý život, tak v súčasnosti by som už bol niekde úplne inde z hľadiska lepšieho uplatnenia sa v pracovných príležitostiach, ako i pevnejšieho pozičného ukotvenia v živote ako takom. Vôbec netuším, či mám tomu nechať voľný vývin, alebo niečo vedomo mentálne a proaktívne pre to spraviť, aby sa konečne postavil do môjho života ten povestný, základný humánny "zázrak", ktorý ma učiní VYROVNANÝM jedincom, zmiereným so sebou samým. Bez toho sa pochopiteľne nikto nepohne ďalej. Zatiaľ to tak ale nie je, a to už mám 32 rokov. Čím som starší, tým zo mňa viac ubúda nádeje, že sa to ešte otočí. Ešte vždy len otročím OCD-čku a neviem sa stááááále zbaviť tých ujm a rán z detstva, kedy nespočetne krát utrpelo moje doteraz krehké ego nevhodnými, zle formovanými, slepo mierenými a nesprávne koncipovanými "zdrbávkami" rodičov za síce oprávnene trestané či napomínané detské prehrešky, vylomeniny, vyparateniny, či výstrelky, ale namiesto vhodne zvoleného výchovného usmernenia sa mi dostalo britkého verbálneho "sundania" jak cigánskej hračky. Zažrávalo sa to veľmi hlboko. O tom, že to na mne zanechalo badateľné, trvácne a nezmazateľné stopy svedčí už len to, že si na to aj po rokoch horko spomínam, no predovšetkým skutočnosť, že moja osobnostná i umelecká sebadôvera a sebavedomie sa ešte celkom nepozbierali. Niet iných možností ako tých, že keď raz budem otcom, tak buď budem tieto chyby voči svojmu potomstvu podvedome opakovať a chráňpánboh ešte násobiť, alebo sa im intuitívne úplne vyhnem.

 

    To čo ma drží pri živote je Hudba. Celá tá nedozerná ametystová pokladnica veľdiel, ktorým tak bonvivánsky holdujem, ako i najslastnejšia príležitosť života, že môžem spievať... Je mojou spásou.

 

    Divné čo na sebe nechápem je aj to, že si stále musím pripomínať svoju hodnotu keď už mi ju Blízki pripomenuli miliónkrát. Prečo som stále závislý na tom pocite pripomenutia vlastnej hodnoty?

 

    Zlými, ošklivými, bridiacimi sa, či (seba)škaredóznymi spomienkami žijem každodenne. Skoro každá životná okolnosť, obrázok Pominuteľna každodenného života, ktorý sa predo mnou mihne, mi pripomína niečo z dávnejšej minulosti - niečo toxické. Každý môj deň je výkrikom tmy do svetla dní. Ja som Stratený...ale "naučil" som sa s tým žiť...je to pre mňa vždy, každý deň, nové dobrodružstvo na mape krajín, ktoré sú vo mne...iní cestujú do Iránu a Indie, ja cestujem do seba a zakaždým ma niečo udiví.... len neviem zmazať minulosť...prítomnosť sa mi s ňou až príliš tesne spája... Keby som si mohol dať vymazať časť hlavy, vybral by som si roky 1987-2017, pokým som nestretol moju Sabinu. Sabina je môj strážny anjel a záchranca pred samozničením neriadeným hedonizmom. Sabina za nič nemôže. Len ma hrozne unavuje, znechucuje, niekedy rozčuľuje a hlavne vyčerpáva, že temer 80 percent z toho čo hovorí nepočujem na prvýkrát.

 

    Aké by to bolo zomrieť a potom tú smrť prežiť? Prizeral by som sa zhora na všetkých zasiahnutých, aké postoje by zaujímali k životnej stope, ktorú som zanechal. Nie žeby som po tom túžil vedome, na zacielenej racionálnej úrovni, ale kdesi v najhlbších útrobách duše je toto semienko túžby spontánne zasiate. Načo mi je taký polohnilý, dusný, porozpadávaný, protiviaci sa život v neurotickom a apokalyptickom svete, ktorý stráca cenu a padá nám na hlavu?...

 

    Uvedomil som si, že v mojom živote vlastne nerozumiem mužom a až na ozaj pár výnimiek ich nemám rád. Preto mám omnoho viac priateliek než priateľov. A tak sa mi to páči, tak mi to sedí a tak to na mojom živote najviac obdivujem. Tie Bytosti, s ktorými najväčšmi energeticky súzniem a nachádzam najväčšie zdieľané porozumenie, sú ženy, som za to hrozne vďačný, i keď je to paradoxné, nakoľko ony sú zároveň tie, ktorých sa najviac bojím (čo vyplýva z prežitých skúseností...).... Ak by si niekto pomyslel, či nie som latentný gay, veľmi ľahko a ochotne mu vysvetlím, že 90 percent mojich kamošiek by som neváhal prefiknúť. A nechodím s nimi na nákupy.

 

    18. 6. 2019.    Je rozdiel „len“ milovať a byť zamilovaný. Ten druhý pocit mi pálčivo chýba, tak dlho som ho už nezakúsil, že je to na zbláznenie. Žíznim. Mám sa príliš rád na to aby som sa zmárnil a príliš sa nenávidím aby som ostal nažive. Vzájomne sa so Sabinou ľúbime vo vytvarovanom spoločnom šťastí, ktoré si našlo svoje princípy, radostnú rutinu pravidiel i hry, ale neskoro som zistil, že to nepostačuje aby som pociťoval aj svoje individuálne šťastie v celej jeho hĺbke a celistvosti. Chcel som si ešte trochu v živote proste iba užívať. Miesto toho som sa zaživa pochoval. Doprial som si v ňom ešte pramálo fyzického hedonizmu a bakchanalických požitkov so ženami. Potlačenie – a čo je najhoršie že vedomé – tohto fyzického bakchanalizmu nevyhnutného pre zdravý, vitálny rast chlapa má za následok, že to vyústilo cez celý terajší vývoj – ako inak – do tohto katastrofálneho stavu muža menom Ktojeto (či skôr Čojeto), ktorému sa rozpolťuje osobnosť a rozpadá osobná integrita. Alebo naopak – až príliš dobre vie kým je???? Našili sme si spolu závažné, razantné záväzky v podobe rezolútnych, veľkolepých a životne zásadných rozhodnutí ako je hypotéka a svadba a ja som rozmýšľal, prečo a ako som podstúpil a nakoniec privolil na tieto očakávania: Bol to život čo mi ich kládol? To sotva, mám v paži ak pristať na tieto míľniky očakáva od muža samotný život – opatriť si vlastný byt a oženiť sa. Bola to Sabina, čo nás ako prvotný iniciátor postavil pred tieto očakávania, lenže ona mi za to stála a stojí mi za to aj dnes! – tým aká je a aká je aj ku mne. Predtým som mal dlhodobejšie vzťahy len s netolerantnými stíhačkami, od ktorých som sa nechal prirodzene natolerovať na ich bytostné podstaty, ale ktoré už odmietali akceptovať moju osobnosť a moje zložité vnútro. Nezazlievam im to - veľa som sa naučil. Absolvovať to všetko so Sabinou bolo silnejšie ako moje pokušenie čeliť bytostnej túžbe nažívať si ešte v slobodnom užívaní si, zakúsiť teplo voňavý rozpuk oblo driečnej mladi, kým toho nebude dosť. Lenže to by znamenalo rozpustiť zväzok a vzdať sa všetkého čo sme tak úpenlivo vybudovali len pre dúšok ukojenia sebeckého chtíču, tak netrpezlivého a nevydržateľného, chtíču plamennej vášne a rozkoše, ktoré som poznal už tak dávno! Ľudia, Bože, mňa to zabíja! Zaživa ma to rozožiera!!! Nikdy som nebol tak nepokojný, individuálne nešťastný a zúfalý. Matko Hudba, keby si nebola, už by som zošalel a skántril sa!!! ... Trochu sa bojím svadby, ale hlavne čo príde bezprostredne potom, čo to môže so mnou vo vzťahu k Sabine postvárať vzhľadom na všetko čo som až doteraz prežíval vo vnútri svojho mentálneho priestoru.

 

    Každý deň žijem v permanentnom strachu, strese, obavách, neistote. Ja už ďalej nemôžem. Už mi z toho hrabe. Nažobre sa od života človek dostatočne, aby si zaslúžil chvílinku kľudu, ničneriešenia, pohody a pritom si zachoval sociálne postačujúcu úroveň? Za mňa, za môj fach a za môj rokmi vyheganý mentálny stav vravím: Nie. Asi každý túži po svätom pokoji. Niekto viac, iný menej, ktosi možno až fatálne. A tam patrím ja. Svätý Pokoj mne prináša buď len Hudba alebo vidina Smrti. Mám rád smrť napriek tomu, že som si s jej kosou ešte nepodal ruku. Celý môj život je omyl. Výpočtová chyba v softvérovom programe.

 

    7.7. 2019. Blíži sa mi svadba, prichádzam o Slobodu v tom najhlbšom a zároveň najhedonistickejšom zmysle akom ju milujem, rútim sa do pekelnej záhuby popretia a potlačenia samého seba! Hrozne sa obávam čo to spraví s mojim mentálnym obrazom po uzavretí manželského stavu. Spomínam spontánne v tieto dni na svoje detstvo a rané dospievanie v akosi častejších pamäťových impulzoch, ktoré vychrľujú v hustých rojoch podoby a podobenstvá rozličných krívd, ktoré na mne zanechali nederatizovateľné škvrny..... Celú doterajšiu odyseu som strávil vlastne iba úmorným bojom o svoje pevné miesto v spoločnosti, o prežitie mojej sociálnej dôstojnosti a taktiež vysiľujúcou snahou o zachovanie svojej humanity, svojej tváre, čo nie vždy vyšlo. V mojom živote som doplatil najviac na to, že som nedokázal byť dostatočne odvážny a čím viac mi chýbala odvaha, tým som bol zbabelejší... Považujem preto za úplne zbytočné až spoločensky nežiadúce, aby takáto "bytosť" zastávala svoju prítomnosť v ľudskom genofonde...

 

    Pomoc.

 

    Horkýže pomoc. Od istého momentu nikomu niet pomoci. Pretože od istého momentu už držíme svoj život pevne (resp. labilne) vo svojich rukách a o všetkých zásadných veciach by sme mali dokázať rozhodovať sami. Kiežby bolo dané každému jedincovi pod slnkom, aby neboli tieto formulky ako pre mnohých Neskúsených - medzi nimi aj mňa - iba vatou.

 

    9. júla 2019

 

    Zrodený som k Obdivovaniu.

 

    Láska k človeku, ktorého milujem, nie je dostatočne silná na to aby som pociťoval v našom tandeme aj úprimnú individuálnu radosť, rozlet, chuť plánovať, vymýšľať, snívať, tvoriť, či tancovať. Je to pocitový alarm vesmírnych rozmerov čo ma znútra rozleptáva ako hnis a spôsobuje mŕtvolný kŕč. Boh stvoril človeka, aby dosiahol extázu, nie agóniu. Mám obrovský strach z toho čo Bude...

 

    Neúplná pravda je klamstvo. A preto vás všetkých blízkych prosím aby ste mi odpustili, že som vám na sklonku života nevyložil na stôl čisté karty, ak ma vôbec aspoň trochu môže ospravedlniť skutočnosť, že som k tomu nenabral dostatok odvahy. A preto teraz, v štádiu duševných príprav na svoje Vykúpenie, vraciam svoje najjasnejšie karty. Vďaka bože za všetku Hudbu, ktorú mi bolo dovolené absorbovať. Obávam sa však, že v nadchádzajúcej životnej kapitole, ktorú som si zariadil, by sa pre jej ďalšie Prijímanie (pričom nemám na mysli interpretačné Spolutvorenie) nenašlo miesto. Hudobník, ktorý nemá čas Počúvať Hudbu, nemôže žiť. A ja som žil predovšetkým pre toto.

 

    Považujem sa za obeť rodičovskej zlúčeniny dvoch ideologických extrémov - otcovho bigotného katolicizmu, ktorý mi bol vtĺkaný do makovice od narodenia až po dospelosť aj s chorým učením o tom, že keď ti druhí ubližujú máš hľadať chyby v sebe (šikana) a prísnej socialistickej výchovy, ktorá matke odopierala pestovanie názorov.

 

    Dal by som na oltár všetky svoje túžby po požívačníctve, hedonizme, zvrhlosti a promiskuite výmenou za Spásu do večných lovísk.

 

    Za ostatné dva roky som sa začal čoraz hlbšie prepadávať do útrob vnútornej hniloby a ľudského rozvratu. Obaja máme hypochondrické, neprestajné chorobné problémy 70-ročných ľudí miesto toho aby sme boli poslednýkrát mladí a poriadne si to užili. Mám pocit, že sa po tejto zemi pohybujem ako plazivý tieň, ktorý premrhal všetky svoje dostupné šance byt šťastným. Som ten, čo premárnil sám seba. NIKDY si to neodpustím. Pretože čas hrá proti nám všetkým. Začína byť neskoro. Neskoro na druhé šance. Neskoro na normálny život.

 

    18.7.2019. Asi som sa zamiloval. Do čašníčky z Luxury Toilet Baru. Mám sa z toho viniť? Keďže teraz ide nasledovať to všetko k čomu sme smerovali, k čomu sa pripravujeme a o čom sme rozhodli? Tri týždne pred svadbou a jednoducho prišlo Okúzlenie, o ktorom som si nemyslel, úplne vážne, že ešte niekedy príde. Ja za to nemôžem, nedá mi to spávať. A aj tak viem, že nič veľké ani filmové sa stať nemôže, pretože ty cítiš, že tú Neznámu si tak vážiš, že jej nechceš ublížiť. Nedá mi to pokoja. Jej krásna usmiata tvár a odovzdané oči. Nemá to racionálne vysvetlenie, je to číre bláznovstvo (a uvedomujem si to), lebo ani neviem ako sa volá... Chcem sa ale aspoň odhodlať na ten Odkaz a poňať to ako dobrý skutok. Chcem robiť ľuďom radosť, dať im pocítiť, že sú akceptovaní, vážení, ľúbení, že sa človek cíti v ich prítomnosti dobre a robia jeho život, jeho malé chvíľočky žitia o niečo lepšími. Zvlášť to chcem dávať najavo takým, ktorí si to zaslúžia už len tým ako sa tvária, ako sa k ľuďom správajú, už len preto že sú a ani o tom nevedia a potrebujú poznať, že to vie za nich niekto druhý a že stojí za to aby verili, že majú veľkú hodnotu, sú takými malými zrkadielkami životnej Krásy, jej malými úlomkami, ktoré dohromady tvoria Mozaiku toho čo je na živote Nádherné, a za čo stojí občas, resp. stále aj trpieť.... O toto mi ide. Nechcem aby bola nešťastná, lebo ak by som sa s ňou aj náhodou stretol (pretože by nám obom bolo jasné, že si len potvrdzujeme, že tá iskra niekoľkokrát skutočne preskočila), tak o čom by to bolo? Sympatie sú, ok a čo ďalej? Vieš čo, ja sa budem ženiť. Mhm, ok, fasa, to malé chúďatko, čo teraz? Čo s tým.. Len sa raní. Ja by som dokonca teraz vymenil jednu končatinu za poznanie, či je zadaná, s úprimným želaním toho aby BOLA, s niekým čistým, normálnym, usporiadaným, a tak by to bolo dobré pre oboch... Napriek poznaniu týchto racionálnych odôvodnení a predpokladov ma to dráždi. Jej oči a úsmev sú niečo čo ma už dlho neodzbrojilo. Čo by som za to dal len takouto troškou dobre a úprimne mienených, vlastne neškodných slov jej spôsobiť (a som si Istý, že by sa tak stalo, lebo ľudia sú radi ľúbení, radi počujú pochvalu a pocit, že sú Prijímaní) pozdvihnutie ducha, osobnosti, dať jej pocítiť, že je dobrý, príjemný, nevšedne sympatický človek, ktorý svojou prekrásne striedmou prirodzenosťou a charizmou spôsobuje ľuďom radosť, šťastie, očarenie, príjemné pocity, a ani to netuší... Kiež by MALA frajera, aj by som sa trosku čudoval keby nie... No zároveň možno nečudoval, lebo taký človek si zaslúži niekoho metadobrého ako je ona a takých nie je veľa a ja viem, že je to iracionálne, lebo ju nepoznám, no napriek tomu som si ISTÝ, aj z toho mála čo som ju videl, že takým človekom je - tým čo vyžaruje, výpovedná informácia humánneho prazákladu toho vyžarovania NEMÔŽE byť mylná. Ak sa mýlim, nech umriem ako najnaivnejší človek na svete. Kiež by ma pred 2.8. "kleplo", kiež... Lebo nás vzťah stojí na vzájomnej potrebe toho druhého. V našich životoch je toľko pre takýto relatívne vyrovnaný vzťah podmienených vecí, ktoré sa napokon pre jeho udržateľnosť stali kompromismi, a to je to mazivo našich mantinelov, ktoré nás držia pohromade... Totiž obaja sme ustráchaní, životom rôzne ranení a zrazení, neodvážni a v niečom dosť zakomplexovaní, že sa "len" potrebujeme a pre túto udržateľnosť sme obetovali vzplanutie, pocit rozmarnej a zbujdošenej mladíckej zamilovanosti, vášne a rozkoše, nehľadiacej na rácio, aké MUSÍ v prvých fázach vzťahu prežiť doprkna KAŽDÝ pár... Okrem nás... Takto ako my sa berú šesťdesiatnici pre novú šancu po fúre osobných prehier a my sme len mladí a na začiatku, a náš vzťah stojí na ľútosti a súcite s druhým... A čašníčka? Áno, je to tenký ľad, ale ja mám dobrý človečenský pocit keď môžem konať podľa srdca a nielen humánnych kompromisov. Normálne mi to dodáva také šťastie a chuť, a to som ešte nič nespravil. Tá jej usmievavá krehkosť, ktorá si neuvedomuje seba samu, je čosi úžasné. Byť opantaný je dobrý pocit, lebo neprichádza tak často, keď už nemáš 20, dokonca ani neveríš, že by ešte prišlo, dodáva novú chuť, nádej, zasieva kúzlo do života. Piči, tie motýle... To je sila... Naposledy som ich cítil pri... nechajme tak... - som idiot lebo Tamare som ešte nedokázal odpustiť, ale neživím k nej nenávisť... Pri plnom vedomí, že jej nemám čo odpúšťať jej odpustím - a tým vlastne hlavne sebe - keď budem Šťastný (nepozastavujte sa prosím nad týmto slovom, len skutočne zopár ľudí chápe čo znamená v mojom kontexte), čo možno nikdy pri mojom živote. Ale znamenalo by to v ňom dôležité Odblokovanie... Kľúčové by som povedal... Neverím, že ešte na to príde, som príliš slaboch a ani to neočakávam od sv. Methaphysiky, lebo v živote som mal toľko šťastia v "nesnázích" čo málokto... Bol by to už prílišný luxus vzhľadom na mňa. Nemožno chcieť všetko, keď som dostal tak veľa. Ale ktovie, možno motyka vystrelí... Bol by som rád... Roky bežia a čas hrá vždy proti nám, to je najhoršie. A ja nenávidím čas. A viem, že táto nenávisť k času sa otočí na lásku k nemu vtedy, keď sám pocítim pravú, mladú, zo začiatkov ešte ničím nepodmienenú vzájomnú lásku. Lebo ona je tým hlavným dôvodom, prečo tu sakra máme ľudia žiť.

 

    Napokon je to tak, že moje predstavy, nekontrolovaná, unáhlená a zblúdilá snovosť ma predstihujú...

 

    Najhoršia vec, ktorá sa môže človeku stať je, keď nedokáže rozhodovať sám o svojom živote (lebo dovolil ním zo seba urobiť posera) a namiesto toho dobrovoľne dopustí, aby to zaňho urobil niekto iný. Akokoľvek, obaja znútra vyhnívame, kvasíme a zdravotne sa rozpadáme ako dve prezreté jablká napadnuté plesňou. Máme 34 a 32, ale vykrývame život trpiacich sedemdesiatnikov. Bože daj aby som sa nedožil toho Dňa, ktorý si po nás zanedlho príde. Ja nedokážem byť dlho fyzicky sám (mentálne aj áno), vždy som sa bál, že si už nikoho nenájdem, azda preto som v určitých kľúčových životných bodoch unáhlil niektoré kritické rozhodnutia. Tu je zrejme vklinený môj hlavný rozpor, moje prekliatie. Dnes si však viem predstaviť, že by som bol znova aspoň na chvíľu sám a troška sa prečistil, regeneroval, osviežil a detoxikoval... Vždy však budem prízvukovať a žiadať túto mienku aj od ostatných, že Sabinka je Dobrá žena, akých je málo... No vnútorné kompromisy majú neskutočnú moc človeka zničiť. Ak tomu podľahne, je to jeho najväčšia prehra, no zároveň jeho vlastná zodpovednosť, ktorú nemôže prenášať na nikoho iného. Preto ani z môjho marazmu uspokojenia sa s niektorými vecami, ktorým som sa nechal udupať, neviním nikoho okrem mňa. Svojho života som sa ešte nedožil, pretože je Labyrintom a ja stále hľadám východ. V každom prípade som hlboko rád, že mi Osudom nebolo nadelené dačo ďaleko horšie než je OCD.

 

    Niekedy neviem hovoreným slovom vyjadriť obyčajné veci, ktoré chcem povedať a to dosť frustruje. To bude asi tým že málo čítam...

 

    V jednej, vlastne dvoch veciach ma tlačí taký pocit viny, neviem sa ho zbaviť... Je už tomu síce 10 a viac rokov, ale pripadám si za to sprosto, vyčítam si to a hanbím sa za to aj dnes, lebo aj vtedy som bol už dospelý, aj keď ešte taký post-adolescent, ktorý mal ešte ďaleko od poctivého a nepriestrelného dospeláckeho dozrevu, čo ma však nijako neospravedlňuje... Bolo to ešte na konzervatóriu a robil som tú chybu konštantne počas niekoľkých rokov, aj keď som si ju neuvedomoval. Odohrávalo sa to viac v mojom vnútri, ale niekedy aj navonok. V každom prípade šlo o to, že som zaujímal chtiac-nechtiac voči druhým povýšenecké postoje, pritom nebolo z čoho – vždy som patril a aj patrím k priemeru, ba povedal by som až k podpriemeru (z akých dôvodov, to radšej nechajme tak...). Kiežby som to vedel už vtedy, že taký som a že sa také postoje vo mne rodia, isto by som ich vedel v zárodku zapudiť, pretože by som dospel k poznaniu, že nie sú správne a ušetril by som toho seba i druhých. A keď si vezmem, kde sú dnes títo ľudia a kde som ja, tak si myslím, že karma voči mne zakročila s celkom spravodlivou razanciou. Tak mi to po rokoch prepáčte chlapci (Vadim G., Kamil K., Ctirad K.), choval som sa ako kokot. Nikto iný v mojom okolí sa takto nesprával, dnes to viem, škoda že až dnes... Prepáčte za všetko to spochybňovanie, podceňovanie, či nedocenenie talentu, napomínanie a poučovanie od človeka ako som zrovna „ja“, profesné pohŕdanie a posmievanie. Ale chlapci, vidíte, všetko sa mi vrátilo. Vrátilo sa mi aj to, že som ešte na základnej škole zopár spolužiakom prial veľmi nepekné veci, voči jednému vo svojom amoku otrasných vyjadrení aj tie najhoršie aké môžu byť, a to Smrť... Pritom mi zle nerobil. To ja som tiež zle robil druhým – svojimi slovami... Dámy a páni, Spravodlivosť však zasiahla. Skôr či neskôr zasiahne vždy. Každého. Nie som žiadne Neviniatko.

 

    Poslednú dobu ma pocitovo značne zaráža jedno mentálne sebaodhalenie: na pamäťových záznamoch ako sú fotky a videá pôsobím inak ako chcem pôsobiť; inak ako si za bežného dňa, počas bežnej chôdze, cestovania, bežného bytia v mysli projektujem, že pôsobím do vonka. Označil by som to za vedomú schizofréniu. A verte mi – realita je o dosť horšia ako predstavy....

 

    Zrkadlám neverím.

 

    Mám čoraz väčšie problémy so schopnosťou pozorne a pritom pokojne vnímať a prirodzene sa sústrediť na to čo hovorí druhý.

 

    V 2008-om som si zopárkrát rezal dlane (nikto si to nevšimol až na Prokopa), z neschopnosti bazálne poskladať svoju osobnosť, ako aj kvôli tomu, že nemám dievča, ale hlavne odvahu na to aby som ho mal a vôbec ho oslovil, taktiež že ma nechcela žiadna z tých, u ktorých som sa o niečo pokúšal (no bodaj by aj hej keď som vyzeral ako idiot), a napokon aj z celkového Zúfalstva.

 

    V skutočnosti existujú iba dve najhoršie veci: vnútorný kompromis a nádej. To prvé môže zvolenú cestu predurčiť v tom najtemnejšom smere po zvyšok života. To druhé je tak plané a zradné vo svojej kladnej konotácii, až to človeka napokon rozleptá na kosť.

 

    Bojím sa priznať, že nedokážem byť k sebe dostatočne úprimný. Ťaží ma veľmi toto bremeno. Je to moja najväčšia slabosť.

 

    Ten toxický pocit sociálnej nespravodlivosti v tejto krajine ma zožiera zaživa. Súčasný svet naordinovaných pomerov zaprdených do nášho štátu, je určený pre tých čo majú obe ruky pravé, vedia robiť manuálne, sú zručnými remeselníkmi, ktorí ani nemusia mať VŠ a bežne zarobia od 1500 eur vyššie v čistom a stačí im na to JEDEN pracovný úväzok, však ja im doprajem, ale v čom som menej ja, že sa nemôžem dožiť slušného života, čo nemám ani podnikateľského ducha, ani živnostenské schopnosti a odvahu, nieto ešte fyzicky zručného talentu, zato sa musím drať a so mnou ďalšie zástupy na dva plné denné záťahy, odchádzam do práce ráno aby som sa z druhej vrátil v noci a zarobím ledva liter, a to som ešte bezdetný. Niekto taký režim fyzicky i duševne dáva s prehľadom, no ja sa nedokážem, jednoducho nedokážem ubrániť tomu aby to na mne nezanechávalo celkovú ujmu, všetci tlačíme na doraz svojich možností, ale človek čo sa vidí ako-tak zdravý aj do niekoľkoročnej perspektívy predsa vie, že ak už to na ňom zanecháva viditeľné a najmä citeľné stopy, musí ubrať, pokiaľ si chce túto stabilnú kondíciu zachovať bez výraznejšej ujmy aj v budúcnosti a nechce tie zarobené šušne oplieskavať doktorkom o hlavu a proste MUSÍ niečo vypustiť a na tomto prahu som sa ocitol, lenže to zároveň znamená čiastočný výpadok príjmu, ktorý nevyhnutne človek potrebuje, takže nemá vlastne na výber a stále sa plahočí v začarovanom kruhu, ktorý ho bičuje ako novodobého kapitalistického gladiátora, zápasiaceho v jednej aréne s gorilami práva, ktorého sa dovolajú len vyvolení, dovedna so šelmami podvyživenej štátnej správy, korporátnej arogancie a spoločenského nihilizmu, kde si nárok na dôstojný život vydobyjú len otrlí sparťania, bezchrbtoví nadradenci alebo dlholaktí. S tým sa MUSÍ niečo spraviť, inak čaká túto spoločnosť, skôr či neskôr, nevyhnutné vypuknutie strašného chaosu a tých čo sú krivo porobení, zahrdúsi od bezmocnej, bezvýchodiskovej zlosti z tej nevyrieknuteľnej skrivodlivosti, ktorá tu gniavi pracujúcu triedu. Slovensko, zmrdácky kompost vytrtkaný a dokurvený od zločincov, zlodejov a mafiánov, páľ do .... materinej!!!! Zabíja ma a zabíja nás život na tvojom území, my ktorých sa to týka už takto nechceme žiť! Vy politická čvarga, čo ste za túto sociálno marazmickú pliagu na ľuďoch zodpovední, mizajte do ....,

 

Október MMXIX

 

    Prosím Vás, nebavme sa o šťastí. To je veľmi filozofický, navyše subjektívny koncept...

 

    Sex je archanjel s démonickými krídlami, pretože dokáže vyniesť do mrákotných výšok, no rovnako utopiť v najhlbších prepadliskách...

 

    Dívam sa na vonkajší i svoj svet cez zdymené šedé súkno. Na depresie mi už nezvýšilo energie, ostal iba otupený zvyk z každodennej životnej šedi. Premárniť mladosť a potom sa pristihnúť v stave štverania sa ku štyridsiatke by bolo neodpustiteľným hriechom, takže ak by sa ma to malo týkať, určite budem vtedy uvažovať o skoncovaní so svojím ničomným plnoprázdnym životom. Najhoršie sú spomienky na samého seba. Som také pseudobardovské prakokotisko čo si po celý čas nacvičoval úsmevy. Strašné!!! Možnože ma tá nenávisť k sebe vlastne aj poháňa, sťa dvojsečná zbraň, lebo život prináša a zároveň vyháňa do Záhuby.

 

    Božedobrý, čo som to len Vykonal, dopustil na sebe, ja darebák? Neuveriteľne trpím každým dňom čoraz viac z toho zbabelého Klamstva, ktoré som do poslednej chvíle spochybňoval (veď predsa som si všímal aj veľa svetla a zároveň pravdy, doteraz prítomných, verte mi!), no napokon som ho – plný nádeje že to čo sa môže napraviť sa časom naozaj dokrášli manželským samovývinom – spečatil onoho augustového dňa 2019. Zavrel som sám seba do situačného psychosociálneho žalára, ktorý som si vlastnoručne postavil. Keby som bol schopný samovraždy, ihneď ju podniknem; jediné čo ma drží nad vodou je strach, túžba po hudbe a naplnení predstavy, že sa z toho ešte dáko vykliesnim a užijem si to všetko tak ako sa má... Opäť sa blížia Zimné sviatky mnou tak pokorne znenávidené, čo majú umelo navodiť radosť, v nepravosti ktorej sa potláčajú všetky cez rok nazhromaždené sužoby a peripetie akoby ani neexistovali, čím Vianoce len umocňujú ľudskú bezmocnosť... Vždy nám tak doterne pripomínajú dôvody, ktoré ľutujeme.

 

    Celý život zápasím s pocitom, že mi chýba polka mozgu.

 

    Ja som vo svojom živote uvažoval nad všelijakými „kariérami“, napr. že skúsim byť sólový populárny spevák stredného kantilénového prúdu (ako by povedal Peťko Stašák), ale nie, na to proste nemám „gule“, som si povedal, nemám na to, lebo ja som sa... STÁLE NEVYHRABAL ZO SVOJHO DETSKÉHO SAJRAJTU a ani sa nevyhrabem, a tam to celé väzí, chápete?... Výhovorka, čo? V 32 rokoch, kedy by som mal už svoj život ovládať po všetkých úrovniach. Nezaslúžim si byť šťastný. Za to všetko čo som v živote popáchal, ale aj nevykonal. Šťastie vnímam ako luxus, ktorý si osobne nemôžem dovoliť, nemám naň nárok. A to z dvoch dôvodov: jednak tých zopár kratochvíľ, v ktorých som ho ucítil, bolo tvrdo, Osudne a bolestne prebitých a vypomstených ťažkým trestom za moju pochabosť a márnomyseľnosť, duševnú ziskuchtivosť a všetečnosť v podobe neobstátia v určitých životných skúškach a po druhé, pred desiatimi rokmi, v čase už fatalizovaného zrodu mojej vnútornej krízy, ktorá, ako je známe, dostatočne vyskakovala aj navonok, sa ma raz tatko v jednom z našich rozhovorov spýtal, že „tak vlastne čo potom od života chceš??“ a ja som na to zahabkal „ja neviem, šak, proste chcel by som byť šťastný“, čo vzápätí s trochu nablatneným, komisným a vyčítavým sarkazmom sebevlastným kolosálne spochybnil a tým vlastne vysmial v neveriacej fúge slov, duplikujúcich zvuk najvznešenejšieho psychofilozofického významu. Tak rád by som veril myšlienke, že šťastie je schopnosť zvyknúť si na to, keď chýba... Ale isté vnútorné kompromisy a znížené nároky časom človeka dobehnú, i keď sa spočiatku môžu javiť ako výhra nad sebou samým.

 

18.11. 2019

 

    Skrútil som sa do nepredstaviteľného kŕču vnútorného šialenstva, zvíjajúcom sa v strašnom mentálnom utrpení, duševných suchotách a biede, v napoly zblúznenom kvílivom volaní rozpoloženia mysle, ktorej opona sa zatiahla do bezodného temna. Čoraz viac sa vo mne spolu s vyplavovaním všetkých jej toxických manierov z minulosti rozkladá pocit neznesiteľnej viny, že s okamihom onoho vnútorného kompromisu, kľúčového pre môj súčasný životný marazmus, ktorý som v sebe VTEDY uskutočnil, luhám každým dňom Sabine, sebe i všetkým navôkol... Hanbím sa zaň, nenávidím zároveň a túžim byť preň surovo vytrestaný, sotený na zem a potom tlčený kopancami a buchnátmi do rebier hlava-nehlava, aby som sa PREBRAL, spamätal k životu. Koroduje vo mne ako nevyhubiteľný vírus. Akceptoval som vzájomnú nekompatibilitu našich tiel a takto sa mi to vypomstilo. Takisto sa nevypláca ani presvedčenie o vlastnej dôležitosti v súbežnom zaznávaní kvalít druhého na základe predsudkov a povýšenectva (napr. v umení), pretože je zhubné, v rámci sebareflexie mylné, dokonca aj fatálne a v konečnom dôsledku sa rovnako ničivo môže vypomstiť. Sám to dnes vidím kde sú tí, na ktorých som takto vzhliadal a kde (plus v čom) plávam ja. Dobre sa to vyrovnalo.

 

28.11. 2019

 

    OCD je teraz najhoršie za celý život. OCD zdržuje život. Zbabelec ako ja sa nedokáže z tohto vzťahového a osobného marazmu odstrihnúť ako odvážny človek, ale prosí sv. Methaphysiku aby mu pomohla vyžrať si to celé, vylízať si misku vlastnej úbohosti a viny až k úplnému zošaleniu Smrti. Poskytujem svetu len paródiu na seba samého, som unikát Temna. „Posledný Súd“ sme my sami!! Lebo na samom konci pozemskej prechádzky to budeme len my čo vyriekneme nad sebou konečný ortieľ, keď sa ohliadneme za celým harlekýnskym defilé, či za to stálo. Nech sa o nás osud všetkých postará... Jeden deň za druhým to so mnou ide dolu z kopca... Cítim to. Už som ako taký zombie. No tak by som všetkým nádherným ženám sveta vydal svoje hnáty obdivu a žičlivosti, hlbiny milovania aj s tými nepoznanými, i keď sa vo vnútri cítim ako tuchnúci umrlec. Môj život ženie zmýlená, zmätená sústava protichodných konaní. Už ktorýsi z protagonistov kultovej snímky Vykúpenie z väznice Shawshank proklamoval, že najhoršia vec na svete je NÁDEJ a treba na ňu radšej zabudnúť lebo ťa zožerie. Vedome sa v sebe snažím zapudzovať jej živenie, no je to veľmi ťažké. Veľa vecí v živote som uhnal, lebo som sa bál, že šedivieť budem v osamelosti. No jedno som sa naučil – pamätne, tvrdo a trvalo: akákoľvek miera neistoty a váhania v otázkach zotrvania vo vzťahovom pute znamená vždy NIE, že v skutočnosti takýto vzťah nechceš. Blahoslavení buďte samovrahovia. Mňa už z tejto zbedačenej, ubitej mizérie nevie dostať ani alkohol. Musím ho piť asi viac.

 

4.12. 2019

 

    Toto mesto začne byť čochvíľa neobývateľné pre strednú vrstvu a ľudí čo robia v štátnej správe. Aj s požehnaním biznismena Nyunyugváru, bábky slúžiacej korporátnym záujmom kde sa točia majlandy a jeho lokajskej vernosti svojim biznis-fotrovcom I&S a Virginia Scuti Corp., ktoré ho odchovali, sa zakrátko staneme - my nemajetní, ekonomicky "neperspektívni", vyhnancami z nášho rodiska a toto onedlho mrakodrapové mesto ostane určené prakticky len pre pupkatých zbohatlíkov, podnikateľov a biznismenov s namastenými bruchami, čo sa budú vo svojich luxusných limuzínach vyvážať do svojich megafiriem alebo za strkaním sa do prdelí svojim politickým mecenášom, ktorí uniesli tento štát. Z ľudí ako ja, keď sa naserú, lebo sa tu už nebude dať existovať - a k tomuto to smeruje, sa stanú ekonomickí migranti, buď do satelitov alebo nejakých bukolických zapadákovov kde skapal pes, kde rezignujú na život v meste a učinia tým v sebe nevyhnutný vnútorný kompromis - uskromnia sa a vzdajú všetkej urbánnej bonity a metropolitných benefitov, lebo inej cesty nebude. Prečo? Veď bohatí majitelia miest sa už hotujú s mefistovskou bezočivosťou dvihnúť mestské dane, o sakramentských 100 percent, niekde o 150, kurvy, a prakticky ľudia v štátnej správe ostanú na tých istých žobračenkách, de facto sa im platy znížia lebo ich avizované "zvýšenie" nezohľadní a nepokryje zvýšené náklady na život, ktoré sa na nás idú hrozivo zosypať. Čo ostane tu? Len bizniscentrá, mrakodrapy a slušným ľudom otročiacim pre štát, bez ktorých by boli veľkopodnikatelia a zbohatlícki kravaťáci veľké hovno, len holá rit a nutnosť utiecť, lebo pre nich sa toto zvlčilé mesto, ktoré ide poctivú pracujúcu chudobu oholiť na kosť, stane pravdepodobne neobývateľným. Ale sme to dopadli, bravo kričím nad tým ako nás tu tieto zbohatlícke kurvy s monopolom na riadenie mestských podnikov a nadvládu nad celým mestom idu všetkých ožobráčiť... Nikdy to týmto sviniam, ktoré dlhodobo robia toto dekadentnejúce mesto neprístupným a nepoužiteľným pre bežný, slušný, nenáročný a uskromnený život obyčajných ľudí makajúcich pre školstvo/zdravotníctvo/atď., neodpustím. Vďaka vám, vy hyeny, že sa zakrátko stamodtiaľ budeme musieť zrejme podieť preč! Vy si tu zatiaľ úspešne budujte megaaglomeráciu a superakropolis pre zbohatlíkov, ktorým nie je nič sväté, lebo ľudí ako sme my považujete zaisto za špinavé a nepotrebné, zavadzajúce krysy, ktoré nemajú čo obsmŕdať v tomto VAŠOM meste!

 

    Od určitej doby (alebo konkrétneho momentu, či po sérii špecifických momentov?) som prestal žiť. Život ma už dlhšiu chvíľu nenapĺňa a v zajatí svojich démonov ma začal aj nudiť. Asi to fakt už aj u mňa smeruje k tomu, že sa odtiaľto so Sabinou odtrepeme (i keď vnútorne s tým ABSOLÚTNE NIE SOM stotožnený!....), keď už toto mesto začne byť pre ľudí ako sme my - obyčajných, nenáročných a poctivo skromných - neobývateľné skrz všetky tie zvyšované dane a nekresťanské sumy a uskromníme sa v nejakej rustikálnej diere, kde v sebe učiním ďalší zo svojich vnútorných kompromisov, veď na tie som životný expert predsa, takže si zvyknem opäť, zadusím v sebe a vzdám sa aj tých posledných zvyškov toho, čo som mal ešte rád, lebo inej cesty nebude a potom snáď, už úplne porazený a oholený svojím pustým a bezočivým životom, keď mi už nezostane absolútne nič, zdochnem prehraný a pokorený ako taký hnilobný skunk, psychicky zodratý a kompletne zoschnutý, údelom zošedivelý, zovšednený ako ma už nič nebude baviť, dorasaný a znivočený od všetkej tej absurdnosti života, ktorá mu ešte týmto konečným, k totálnosti sebaopúšťajúcim rozhodnutím nasadí konečnú korunu. A stane sa to buď vlastným pričinením, keď k tomu snáď konečne nadobudnem odvahy, alebo ma proste porazí, lebo sa z toho všetkého už úplne zbláznim. Rok 2016 Rozhodol. Život je šašo. Škodoradostne ješitný, úskočne mstivý, ľstivo falošný, rafinovaný.

 

    Psychicky sa cítim tak, že som už úplne pokorený sám sebou. Zvykol som si už na to. Naučil som sa časom takto fungovať. Moje pôsobenie na tejto zemeguli ukázalo, že na živote som mal najradšej smrť. Kto chce kam, pomôžme mu tam... O všetkom kľúčovom, čím človek je, sa rozhodne v prvých rokoch detstva. Naozaj o všetkom. Som presvedčený, že na to čo sa ukuchtí v kuchyni prvotného vývoja ľudského jedinca nemá z jeho nasledovného životného priebehu zásadný vplyv nič. Veď to všetci dobre vieme: guľu detstva si už povláčime až do skonania. Pamätám sa ako som si v tomto ranom a dospievajúcom období, pokým som ako-tak nepozbieral svoj zovňajšok do civilizačne prípustného štandardu, s každým pohľadom do zrkadla povedal: bože, aký si hnusný, odporný a škaredý ksycht, nemôžem sa na teba ani pozrieť, nikto nikdy ťa v živote nebude chcieť, zabudni! Verte mi, mal som na to tie najobjektívnejšie dôvody (...)! Už vtedy som sa surovo a oplzlo nenávidel a teraz, po rokoch, sa to s plnou paľbou vrátilo.

 

    Môj Vzťah (alebo ak chcete Viera) k Metafyzičnu bol odjakživa veľmi zložitý, nie celkom jasný, často rozporný, neúplný, pochybný vo svojom Odovzdaní a neraz i v samej prítomnosti v mojom duchu, zato však vždycky najúprimnejší vo svojom Hľadaní, ktoré stále pretrváva a podľa mňa nie je dôležité, že som ešte Nenašiel, domnievam sa že v tejto Sfére to ani nie je úplne možné, ale smerodajné je samotné Hľadanie, neprestajné, úpenlivé, svedomité a titánovo odhodlané; Ono je tou VIEROU, lebo vás to učí a zároveň drží, aby ste dodržiavali to najpodstatnejšie, čo sa síce navonok javí ako niečo najjednoduchšie a najsamozrejmejšie, avšak ono to také vôbec nie je - byť k ľuďom vľúdny a poctivý, ale verte mi, sám v tom mám doposiaľ hlboké medzery a často sa preto trápim, aby som v tom mohol byť proste lepší... Verím v "Svätú Methu", je to niečo na štýl sekty, haha, ale keby vás to mohlo upokojiť, tak jej členmi sú len dve persóny: Krištof a ja, chacha...

 

    Objavuje sa to počas ostatných dvoch rokov, no najnovšie obdobie mi to sprítomňuje v o čosi dravšej sile: mávam otravné nutkavé predstavy o utrpení nášho sveta v budúcnosti ako i svojich najbližších, ktoré sa však neprelínajú s mojou vôľou, čiže sa s nimi vôbec nestotožňujem, čo žiaľ nedokáže priviesť až takú spásonosnú útechu. Ide o vízie postapokalyptického sveta s rozbitými oknami v torzách budov trčiacich zo zeme, obklopených sutinami a poslednými zbytkami ľudského osadenstva, čo sa zbavené svojho domova bezprizorne potĺka ulicami vrakov a roztlčeného asfaltu, na ktoré v strašnej pomalosti sadá zdymený prach, aby sa medzi sebou zvlčilo priečili o posledné zvyšky potravinových zásob, v horšom prípade ponechaní napospas temnote kútov v mučivej pliage chorôb ohlodávajúce posledné dni ich života, kam žiadna pomoc už nemôže prísť... Vidím ako sa suchými pieskami kde kedysi stáli ich domovy ponevierajú v šialenom zúfalstve moji najdrahší, ako v samote bez budúcnosti a v odlúčení od všetkých ostatných pomaly umierajú a nik im nemôže prísť na pomoc. Tieto šialené a evidentne mučivé vízie denného bdenia nepoberajú len temný svet, aký ešte nepoznáme, ale tiež - a to je možno ešte horšie - ten náš súčasný, žitý a poznaný. Aj v ňom figurujú najbližší členovia mojej pokrvnej rodiny, trpia na uliciach, niekto im strašne ublíži, spôsobmi, ktoré si nechcem pripomínať, volajú o pomoc v tmách schovaných zákutí, uličiek a lesov mesta, napadnutí agresorom, no nikto ich nepočuje, okolím drkotá chladná noc a tak pomaly mrú ako poslední psi pohodení do zimy, zmierujúci sa so svojou končiacou samotou... Vidím takto aj našu mačičku, ako sa chúďatko stratí, zabehne od ľaku dakde ďaleko od dosahu civilizácie či iných zvierat, túla sa tmavými kroviami a pichliačmi, v panike opustená a samučká boľavo mňauká a celá uzimená sa chveje... Tieto predstavy ma skľučujú a začínajú aj hrozne bolieť, neviem odkiaľ sa berú a prečo mi klopú jak tvrdé a ťažké cencúle na hlavu, ale viem, že ma podchvíľou opäť vedú k prepadliskám duševného temna, umocňujúcich pocit mojej zbytočnosti a beznádejnej sebatrýzne, až som začal opäť po rokoch uvažovať o nasadení farmakoliečby...

 

    To čo ma deklasuje z nároku na zaujatie životnej pozície na tejto planéte a robí mdlým nemŕtvym tvorom je skutočnosť, že naprieč celou svojou cestou som vlastne nemal žiaden sen, za ktorým by som šiel.... Teraz som si to plne uvedomil. Pamätám sa, že vpred ma vždy hnal aspoň banálny pocit zamilovanosti, tak sladko neohrabaný, dojčensky obnaživý, uložený v správnom priečinku chtivosti svedčiacej o mužskej sile, ten evolučný koktejl čo do nás vdychuje Dych a z našich bytostí zhadzuje okovy aj za triezva. Ako dlho som sa ho už nenapil... Ako dlho mi chýba...

 

    Som vajcotvarná pridrbaná šišatá gebuľa, ktorú pri živote drží mimoiného aj prachobyčajná egocentrická hrdosť, že po mojom sebaskántrení by som sa nemohol prizerať tomu, kto všetko by prišiel na môj pohreb, kto všetko a ako veľmi by ma oplakával a aké nekrológy by sa čítali o mojej prípadnej pozemskej významnosti. Mojim rodičom neviem odpustiť prakticky iba jednu vec: že mi dali život.

 

    Ja nie som maniak ani úchyl. To mám v sebe len enormné množstvo nevyužitej lásky na rozdávanie všetkým pôvabným dievčinám a krásnym princeznám sveta. Moja duša blúdi akoby mimo môjho tela a uviazla dakde medzi neodbytnou minulosťou, nezrozumiteľnou prítomnosťou a dystopickou budúcnosťou.

 

    Pochádza pocit existenciálnej zblúdenosti a životnej krivdy mojej duše, ktorej chrbát sa celý čas zohýnal, z presvedčenia, že ma vlastná mamka nikdy nemala dostatočne rada??(?) Vlastná babka, ktorá mi bude po smrti zrejme omnoho úpornejšie chýbať, ma NIKDY NEPODCEŇOVALA A NELÁMALA NADO MNOU PALICU, ZAKAŽDÝM VO MŇA LÁSKAVO A BEZOZBYTKU VERILA, PUMPOVALA DO MŇA DÁVKY MORÁLNEJ PODPORY a spontánne, nenútene, s bezprostredným vrúcnom mi dokázala prejavovať citovú náklonnosť, čo pre mňa celý život strašne VEĽA ZNAMENALO, len nechápem prečo to nevedela naučiť moju matku, lebo ona toto NEDOKÁZALA, jednoducho som to od nej nepociťoval, alebo tomu chýbala obyčajná, "babkovská" úprimnosť, lebo moja matka vo všetkej tej svojej strnulosti nevie byť úprimná, žije v nejakej vlastnej bubline, nosí pred sebou stenu, za ktorú nevidíš, za každý môj pád, neúspech, poklesok, zlyhanie sa mi akoby vysmievala, prevaľovala očami, chytala sa za čelo v upadaní pomaly celého tela do objemných cynických gest, v hlase tón, ktorý ma vtedy opúšťal, ktorý sa ma zriekal, nepriznával sa za mňa a cez ktorý som sa naučil neláske a nenávisti k sebe samému, ktoré museli priamo vyvrieť z pocitu nechápajúcej a udivenej... ani neviem čo to je... k matke. V momentoch kedy som to potreboval najviac sa mi od nej slov podpory, povzbudenia a dôvery vo mňa ako to vedela babka proste nedostalo... Doteraz mi v hlave ohlušujúco škrípe jej viackrát použitá ponižujúca, potupná a možno aj posmešná veta neviem z kedy, ale bývalo to dávno, ktorú vytiahla zakaždým čo ma potrebovala spoľahlivo zrušiť: "Ty nemáš vlastný názor." (...a takto sa matkou vychováva zdravý, sebavedomý, súci jedinec, životaschopný synak!) Iróniou jej myšlienky je však pointa, že ona svoj názor narozdiel od nás nemala zjavne nikdy... ale to nechajme tak... Takýto mentálne nevyzretý, neduživý a citovo nevýživný vzťah matky k synovi bol horší ako tisíc bitiek, ach, mala si ma radšej pravidelne trieskať, to by sa mi v živote asi zišlo oveľa viac a možno by aj niečo zo mňa bolo.

 

    Už mám každý deň úplne rovnaký. Cvokatiem z toho. Život s OCD je nádherný...

 

Ako som sa stal nemehlom bez štipky sebavedomia (dnes mám aspoň tú štipku), či presnejšie - ako Niekto Druhý ROZHODOL o tom, že ním budem a že sa NAVŽDY stanem Ničím

 

    Rok 1993, základná škola Lancelota Mészárosa (9 rokov hrôzy, desu, sračiek, špiny, komunistického antičara, zlého jedla, strachu, vulgarity, šikanistického zastrašovania, posmeškov za môj výzor (to jediné viem pochopiť, nakoľko som bol objektívne strašne škaredým, neduživým, okypteným, zbradavicovaným torzom chlapca ponášajúcim sa skôr na opičiaka a kto si to chce vyhodiť z hlavy tak je nevýslovne naivný...) a posledných 5 rokov aj pracovnej prítomnosti mojej matky, čo bola jedna z najstrašnejších vecí zásadne definujúcich môj vývoj, aká sa mohla môjmu životu prihodiť a ja som presvedčený a dnes už z pozície skúseného človeka naozaj môžem bohorovne vyhlásiť, že prvých 6 rokov človeka rozhoduje CELÝ ŽIVOT!), 1.B, prvá hodina výtvarnej výchovy, úloha znela pomerne jednoducho (ako pre koho) - na základe pokynov Pani Piče Rezeduchovej sme mali správnym spôsobom zoradiť nami estetizované základné geometrické útvary na výkrese. Uznávam, že je tak trochu na zasmiatie, keď jediný z triedy čo triviálne zadanie nekorunoval úspechom som bol ja, ale to nacistické monštrum ma namiesto zvolenia citlivého prístupu a prejavenia empatie, čo odjakživa vyplýva z náplne a poslania učiteľského povolania, s otupujúcim ponížením vysmiala pred celou triedou a rozhodla o tom, že môj výkres, nespĺňajúci normy netušenej logiky, sa ako jediný nepripne k ostatným prácam triednej nástenky. Vybavené. Vtedy som asi prvýkrát pocítil, že som a je mi súdené byť kusom zbytočného teľaťa.

 

    Detstvo sa mi samovoľne spája so samými sračkami a to metaforicky aj doslovne. Vidím mamu ako mi zakaždým podáva Smectu (čo jej pravdaže slúžilo ku cti), ten príšerný prípravok na zmiernenie hnačkových príznakov, na čo sa samozrejme ako ďalší chod podával diétny suchárik. Niet sa preto čomu čudovať, že som z tých nespočetných stresových podnetov bol až do 23. roku života (kedy už museli zasiahnuť psychiatri, ktorí, keď už nič iné, aspoň nasadili farmakoterapiu, o vedľajších účinkoch ktorej sa rozpisovať nebudem, ale prinajmenšom podporila zvýšenú chuť do jedla a ja som začal konečne priberať) jak vyziabnutá vyžla, ktorej sa dalo vybrnkávať na rebrá. Roky hnačiek - ako by som túto vleklú periódu mohol výstižne pokrstiť - boli prirodzene poznačené mojimi tvoriteľmi NEODHALENÝMI úzkostnými stavmi (A TU STOJÍME PRI KĽÚČOVEJ PODSTATE!!) zo školy, zboru, všemožných šikanistov a napokon aj z nich samých, pričom je, uznajte, objektívne zarážajúce, že keď videli, že som vychrdlý ako z Osvienčimu, nič s tým nepodnikli a nenapadlo ich, prizerajúc sa v oslepnutej nevedomosti celkovému zdravotnému stavu ich vlastného syna, ktorý mal miesto tráviaceho traktu sračkomet a nedokázal prestať obkusovať si kožu a nechty z prstov (od ôsmich rokov doteraz), teda stavu, ktorý logicky zrkadlil známky toxického štádia osobnosti, zájsť so mnou, čo mali brať ako samozrejmosť a rodičovskú povinnosť, k detskému psychológovi, či zmeniť snáď metodiku výchovného prístupu z ustavičného huckania, VYVOLÁVANIA STRACHU a vytvárania toxického napätia z neprestajného dodžubávania, ale nie, vy ste ma radšej zjebávali za pičoviny a toť výsledok: stvorili ste jedno chromé, nepoužiteľné HOVNO, každý to vie, len to z úcty ku mne nahlas nevysloví, tu ma máte, TOTO sa zo mňa stalo - kopa nevyvetrateľných sračiek, z ktorých som sa doteraz nevyhrabal, takže zrejme nevyvstáva reálny predpoklad, že sa to podarí v budúcnosti, naučili ste ma poznať a vyznať sa hlavne v tom čo je NELÁSKA, pretože ste sa večne hašterili, prskali na seba a keď ste si aj pred nami prejavili zriedkakedy niečo pekné, spravilo sa mi zle, s odporom som odvrátil zrak, lebo som tomu neveril - bral som to ako neúprimnú pózu, múzickú paródiu na náklonnosť predstieranú pre nás. Takto som sa vďaka vám naučil hľadieť na lásku podozrievavo a veriť skôr vo víťazný večný návrat zla, sváru a neporozumenia než v ňu. Je to neskutočné ako to tá babka Edita vedela, ale je to pozoruhodné: keď ma cepovala či nejako INAK (a o to práve ide - VEDELA to INAK!, i keď AKO - to už neviem) dojebkávala, od nej som to nepociťoval ako traumu, ale skôr nutnú výbavu, ktorú potrebujem do života, ona totiž vo mňa NIKDY neprestala veriť...., prepáčte, že sa o tom zmieňujem už po niekoľkýkrát, ale ide o iný kontext.

 

    Ocitám sa v bezstarostnej ohrade, na črepine času čo sa aspoň matným zábleskom stal odpočinkom. Bol ňou biely prímorský balkón z pálených tehál, s primknutým výhľadom na slané vlny. To Zabudnutie, pošepkávajúce si v prívetivom vetre, dáva preniknúť všetkým. Deň vlečúci sa leptavosťou, ešte pred hodinou tavený magmou Júla, čo vyvrela z tohto neznámeho raja, sa ohol pred kradmým velením večera, zmalátneného šerom. Je niečo pred deviatou. Žiadnemu z tunajších milencov nezáležalo na tom, či sa zbieha k tomu, čo býva vyžiadané pravidelným úporným horkom času teplých driekov a činzánovej vône kožných záhybov. Útroby duší, čo sa ocitli v tomto odľahlom paradíziu, sa totiž s blížiacim prísľubom noci, čoskoro zrosenej dužinou tiel, potopili do opojného mieru, zároveň neznesiteľného vo svojej konečnosti. V slanom večernom povievaní, plazivom pote rybaciny a lenivejúcich reflexov z tlmeného dunenia mulatiek v kluboch bral sparne so sebou všetky organické vrstevnice tohto letoviska, na ktoré kedysi dávno vylial bájny Džin všetok zemský piesok. Ostrá čepeľ slnka začala váhať, až celý obzor vo všemocnej šírke zoranžovel v žuvačkovo teplých odtieňoch. V ležérne roztvorených prstoch obchytkávam pohár bieleho vína, ktorého nahorklá sladkosť začne po trpkých troškách bezstarostne mazať zákopy predošlých existencii. Lajtka, okrajom prislintaná na spodnú peru vo frajerskom pohupe rozpľúvala voňavý čiernobiely mak k morským penám. S lakťami mačovsky vyloženými na zábradlie prižmurujem do ešte oslepujúcich diaľok nasiaknutých soľou a pomaly chladnúcim večerným vánkom. Nepriznane som sa potešil, že som odetý do rýdzobiela - v ľanových nohaviciach a naškrobenej halene s duchoňovským límcom. Mám toľko rokov čo mám, akurát sa píše rok 1978 (nanajvýš 1983) a som kdekoľvek je more, kľudne aj sám, alebo s niekým. O chvíľu sa zberám na neďaleký pobrežný koncertík fanky kapely tamojšieho významu. Teším sa na mazľavý šelest znižcov, čo v zamatovo kovových vlnách a prikrčenom kroví slákov budú vibrovať záhradnou terasou zapatrošeného lokálu. Na večeru si dám obyčajnú margheritu s opäť bielym vínom a odignorujem palubný zápach ťaživej citrónovej rybaciny, čo sa mľaskavo plahočí z reštauračnej kuchyne, a za týchto okolností mi nevadí. Zapálim si, lakťom opretý o latku nízkeho plotu s jasnobielym náterom a ostávam ďaleko do rána len tak pozorovať letný mier v bezstarostných mysliach. Možno si aj zavírim v polnočnom objatí do svižného grúvu blýskavých trombónov...

 

    Libretto k môjmu životu, moja životná biblia, sa uzatvára. Čas je hriech. Ďakujem všetkým záujemcom za prejavenú dôveru voči tejto listine. Ak ma ešte niečo prekvapí, budem prekvapený.


3 názory

Dales
15. 02. 2020
Dát tip

No vidíš, a máš to za sebou. Tak pokračuj v žití dalších libret. A OCD? "Mně to nevadí, já mám zase VUML," jak řekl policajt té šlapce.

Já se za měsíc už budu upamatovávat jenom na solidní slovní rejstřík. 


Dales
12. 02. 2020
Dát tip

Dneska po Zrkadlám neverím.

Zkoušel jsem sčítat a třídit motivy, najít osnovu, zařazovat do nějakých kategorií, nešlo to. Ale rozhodně nemáš špatný život, blasfemiku.


Dales
10. 02. 2020
Dát tip

Dneska jsem dočetl po markízu krutej milosrdnosti. Naráz to nezvládám. Pokračování příště. 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru