Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 468 tisíc textů, miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

A rána budú suché 2/2
datum / id30.01.2022 / 528351Vytisknout |
autorAbakus
kategoriePovídkyDalší dílo autora
témaLiteratura faktu
zobrazeno254x
počet tipů8
v oblíbených0x
Prolog

je to dlhšie, ale aj život je občas dlhý a dosť kľukatý


 


 


 


https://www.pismak.cz/index.php?data=read&id=528246 - link na prvú časť pre tých, čo to nečítali a  chceli by čítať, alebo pre  tých čo to časom zabudli. 

A rána budú suché 2/2

„A nemáš trochu ryže, mohla by si priniesť?“ k banánu a kyslému mlieku som do kabelky pribalila balíček ryže. Na pyžame mal vytrvalo napísané Kováč. Nevolal sa Kováč. Do domova prišiel s výbavou opatrenou vlastným menom. Ak ho ešte poznal, celkom iste si ho nemohol zopakovať z nápisov na svojom oblečení. Ťažko povedať, či a kto chodil s nápisom Mlynár. Na Kováčov šatník si zvykol dedko aj jeho návštevy. Kto bol Kováč? Živý, alebo už ani nie? Koho to zaujíma? Pyžama, na ktorej bolo jeho meno bola teraz dedkovou vlasťou. Prebýval v nej a nikomu inému nechýbala. Tepláky mu boli trochu veľké.

Niekedy ma alzheimrova manželka presvedčila na prišívanie chýbajúcich gombičiek na Kováčov šatník. Viem, pyžamové kabátiky neboli dedulove, ale zapnúť ich bolo treba a iba som dúfala, že niekto iný prišíva dedulove gombičky v inej izbe. Možno si to tie gombičky jedného dňa povedia, keď sa stretnú v práčovni.

K tomu, aby sa človek dostal na túto oázu čpavku a samoty, musel splniť celý rad podmienok. Musel byť schopný držať sa čisto, chodiť sám na záchod, umývať a obliekať sa a aj jesť. Musel poslúchať nadčlovekov v bielych zásterách, osoby, ktoré hlučne a tvrdo vyžadovali, aby človek vstal, stál, otrčil zadok, nemrvil sa, keď ho sprchujú a utierajú a podľa možnosti nejako hmatateľne prejavoval vďaku za každý úkon, ktorého sa mu dostane.  V tejto ustanovizni bolo zakázané fajčiť na izbách, prijímať návštevy mimo vymedzeného času, jesť nedovolené veci, teda skoro všetko, čo malo nejakú chuť a piť nedovolené nápoje, teda skoro všetko na čo mal niekto chuť a čo bolo mokré. Nedovolené popíjanie hocičoho malo nedozerné následky. Napríklad mokrú plachtu a rannú výchovnú štvrťhodinku. Možno by výchova trvala aj dlhšie, ale tých mokrých plachát bolo príliš veľa a to by sestry na nestihli všetkým vymeniť plachty a povedať svoj názor. A ten sa im videl často dôležitejší, než suchá plachta .

Ani jeden z obyvateľov dedulovej izby nespĺňal podmienky prijatia do tejto ustanovizne, z čoho bolo jasné, že sa sem dostali s mohutnou protekciou, že niekde majú niekoho mocného a nebezpečného a treba si dávať pri nich pozor.

Dr. Jozef Mlynár bol právnik a revízor.  Pravda, iba takého pol storočia. Než sa stal dedkom a dedulom. Mal tri druhy trvalého záujmu: odhaliť protiprávne a nezdanené príjmy, hrať šach a opláchnuť celý ten logicko-matematický labyrint v mozgu niečím, čo dezinfikuje od baktérií a od myšlienok.  Podľa možnosti s vysokým obsahom etylalkoholu. To ho vytrénovalo v stoickom pokoji, s ktorým prijímal zrady a zlyhávanie svojho mechúra. Po hojne ovlažovaných večeroch nie raz stál pred bránou a hneval sa, že buď je kľúč nesprávny, alebo zámka iná. V takých nociach si rezignovane sadal na schodíky k bráne a väčšinou tam zaspal. Našťastie boli to noci, v ktorých neprimrzol ku schodom a ráno je múdrejšie večera. I keď nie práve suchšie.....

Tu v domove dôchodcov nemusel mrznúť na schodoch. Ale i tak človeka v mokrej plienke oziaba. A čo sestry vravia alebo nevravia? Človek v istom veku má právo aby ani všetko nevidel, ani všetko nepočul. Dedulo mal selektívny sluch a vyberal si, čo má počuť, alebo dokonca rozumieť.  Nakoniec tu nebol jediný,  ktorý v noci neobišiel nasucho. Bolo útešné byť jedným z mnohých. I keď nie vždy praktické.

Boli časy, keď bol dedulo, teda Dr.Jozef Mlynár preborníkom v šachu. Simultánky, turnaje, to bolo jeho. Keď prestal byť favoritom  turnajov, hrával so starými kamarátmi a keď sa tí kus po kuse vytrácali z obzoru, hrával sám so sebou. Simultánky a turnaje. Obložil sa šachovou literatúrou a prehrával si slávne partie slávnych šachistov. Keď ho odviezli do jeho terajšieho domova, boli šachové knižky a prázdne fľaše, ktoré po ňom ostali v byte približne v pomere 1:1. 

Človek si zvykol na dianie sveta. Noviny. Televízia. Rozhlas. Politika a iné katastrofy, počasie, šport..... Kus po kuse bledli tieto oporné body dedulovej mysle.  Alzheimerova hnačka svojím významom prevyšovala cunami, zemetrasenia i vlakové zrážky. Aj čo do publicity. Verná manželka a modloslužobnica Alzheimerovho zadku komentovala všetko, čo z jej manžela vyšlo obšírne a viacnásobne, zhruba ako iné médiá svetové udalosti. Všetko ostatné bolo ďaleko. Oceány boli vo vesmíre a ulica bola na druhom brehu oceánu, v ktorom sa dedulo plavil k prístavu zabudnutia.

V nedeľu je studená večera, v iné dni tiež, ale je v malej kompótovej miske. Niekedy je na “večeri“ nasypaný rozdrvený liek. Nie žeby tie zvyšné vrstvy v miske boli lepšie. Neboli a nemohli byť. Miska bola malá a viac vrstiev sa do nej nezmestilo. Ja som prikrmovala dedula, pani svojho manžela a Obert dostával zvyšok od jedného alebo od druhého. Miska bola pre mňa jeden z divov kuchyne. Pomaly som sa presviedčala, že neexistuje jedlo, ktoré by sa nedalo skurviť. Umelá hmota znesie naozaj veľa  a to v kombinácii s umelohmotnou lyžičkou. Tie misky mohli rozprávať, mali by o čom, teda ak by mali na to žalúdok.

Alzheimer mal teplotu. Včera ho kúpali a niekto nechal otvorené okno v izbe. Jeho pani mu na striedačku mazala preležaniny a chladila čelo. Pracovala na všetkých frontoch.

„Dedko aký je dnes deň? Koľkého je dnes?“ Toto bola základná dávka inteligenčných otázok, ktorými sestričky testovali dedulovu psychickú spôsobilosť. Odfajkli si a zaznamenali, že jeho stav je opäť horší. Nik sa ho nepýtal na sicílsku obranu, Fischera, Spaského. A jeho už niekoľko rokov okrem šachových figúrok máločo zaujímalo. Okrem bohatého života šachových figúrok, ešte sa zaujímal o život politických figúrok. Tie už neboli čiernobiele, ale tiež mali určené kam môžu tiahnuť, a  ich pohyby sa dali pomerne logicky predvídať. 

Nikdy ho nezaujímalo koľkého je, a najmenej vtedy keď sa jeho život zúžil postupne z dvoch poschodí a jedného dvora na jedno poschodie, bez dvora a neskôr už iba izbu s oknom a posteľ.

Poobede som vpadla do napätej situácie. Tentoraz dosiahlo napätie najvyššie hodnoty medzi pani alzheimrovou a dedulom. Dedulo sa na mňa už od dverí usmieval na plné kolo. Bezzubé ústa boli roztiahnuté do svojho maxima a oči mu žiarili. Smial sa každou čiastočkou svojho tela. V takej dobrej náladičke som ho už veľmi dávno nevidela. Ukazoval dva vztýčené prsty na znak víťazstva. Aj Obert na chvíľu prerušil svoj večný prstoklad a so záujmom pozoroval, čo sa bude ďalej diať.

“Chcela som svojho muža napojiť. V pohári bolo čosi  tmavohnedé...myslela som, že je to káva. Ale nebola!“ vyčítavo sa pozrela na dedula.

S dedulom to ale nehlo. Dva prsty, ktoré si po ceste k oknu umyl v Alzheimerovom čaji víťazoslávne otáčal smerom ku mne. Boli ešte svetlohnedé a nie som si celkom istá, či tie škvrny boli stareckého pôvodu. Dospelý človek sa má vedieť ovládať. Tým nemyslím dedula, lebo ten už dávno neovládal nikoho a nič na sebe ani v sebe. Ale mňa stálo sakramentsky veľa námahy, aby som sa tvárila vážne. Dedulov hygienický experiment v Alzheimerovom čaji ma stál okrem úsilia o zachovanie vážnosti aj jednu veľkú bonboniéru pre pani Alzheimerovú. Pretože pre ňu to nebolo ani trochu zábavné. Mohla som si dokonca dovoliť zjazdiť dedula, pretože si z toho aj tak nič nerobil. Mohla som, ale nešlo to. Tak som aspoň zachovala vážnu tvár, kým som nevyšla z miestnosti. Mne tiekli slzy od smiechu po celých schodoch a ešte aj dolu na prízemí. Ako tak nad tým uvažujem, ako dlho sa asi musel zabávať dedulo ?

Občas som absolvovala pohovor u riaditeľky. „Pošleme vášho dedka na vyšetrenie. No a potom ho čaká niekoľko ožarovaní.“

Neprotestovala som. Ak je dedulo chorý, tak teda dobre. 

„Tie mu urobia dobre.“

Spozornela som. “Ako mu urobia dobre ?“

„A tiež potrebujeme, aby dedulovi predpísali morfium proti bolesti,“ pokračovala riaditeľka.

„Ale veď dedulo bolesti nemá?“

„Nemá, ale môže mať a kto bude potom zháňať lieky?“

Nie som lekár a tak som zložila zbrane. Bol to síce silný argument druhej strany, ale keď dedulo pred troma týždňami padol na zem a udrel si bok /verzia sestričky/, dozvedela som sa ju až po tom, čo sa dedulo sťažoval, že ho bolí bok. Vtedy ho poslali na vyšetrenie až po troch týždňoch, teda v čase, keď už bolo všetko zhojené.

„Aký zmysel má v jeho veku ožarovanie?“

„Urobí mu to dobre na kosti a kĺby.“ Bol to zaujímavý argument. V čase, keď zdravotníctvo zápasilo s každou korunou a o tom, kto pôjde a lebo nepôjde na vyšetrenie tomografom rozhodoval dlhý zoznam čakateľov. Navyše si nepamätám nikoho s onkologickým ochorením, kto by si pochvaľoval ožarovanie.

„Ak sa vám to nepáči...“ riaditeľka vstala a považovala rozhovor za ukončený.

„Ak sa vám to nepáči...“ bola súčasť našich dialógov s riaditeľkou. Na začiatku častejších a neskôr redli. Znamenalo to iba toľko, ak nesúhlasím, môžem si dedula zobrať domov. Inak musím súhlasiť so všetkým. Teda aj s ožarovaním.

Mlčala som. Nielen ja, ale aj ostatní príbuzní.  Naučili sme sa ignorovať modriny na dedulovi.

Neskôr mi už nevadil ani pohľad na Obertov modrý prst. Cukrovka si vyberala svoju daň. Pomaly a na pravej nohe. Zatiaľ to nestálo za to, aby niekto s tým prstom niečo urobil. Bol to iba prst. A Obert už aj tak dosť dlho nechodil. A možno cez ten modrý prst prerazili zvyšky jeho aristokratického pôvodu.

Nie som lekár, ale úroveň zdravotníckej starostlivosti donútila nejedného občana k samoštúdiu – teda najprv seba samého a potom nejakej knihy, alebo múdrych rád od susedov.

Nemala som chuť púšťať dedula na tieto vyšetrenia a zákroky. Mal osemdesiatku za sebou a ja som mala pocit, že ak mu nič nechýba, nič ho netlačí  a nebolí, tak nech si žije ako sa dá.

Domov dôchodcov mal svoju lekárku. Teda niekoho, kto dochádzal dva krát do týždňa  do domov a ordinoval na prízemí. Chorí  postávali pred jej ordináciou a hádali sa medzi sebou, kto tam bol skôr, a kto je na tom horšie. Jedinou podmienkou bolo prísť na vlastných nohách. Dedulo v tom čase už nechodil výťahom a tak ani neviem, kto a ako sa k nemu naozaj dostal. Táto lekárka to ale určite nebola. No a iná sa v domove neukázala. 

V kabelke som mala jedno acidofilné mlieko a jeden banán. Moje doklady a obsah kabelky vôbec, si na toto spoločenstvo už zvykli. Zemiaky s kyslým mliekom a banán – bola strava, na ktorej sa dedulo chystal osláviť vstup kohokoľvek do čohokoľvek.

Sestra rozniesla večeru. V malých kompótových miskách plával kúsok mäsa v masti a k tomu pár zemiakov. Masť starým ľuďom v pravidelných intervaloch otestovala žlčník a niektorí z nich sa už po polhodine vynikajúcej večere zvíjali na posteli. A kto nestihol...aj zajtra je deň.

Vytiahla som zemiaky z masti a podala som dedulovi kyslé mlieko. Blažene sa usmial a na záver zahryzol bezzubými ústami do banánu. Medzitým som napojila Alzheimera a počúvala Obertové rytmické cvičenia. Na začiatku ma šokovali, ale tak ako si človek zvykne na zápach v izbách a na chodbe, zvykne si postupne na všetko. Nakoniec ja som bola návštevník a Obert sa nemal a nemohol nikam schovať.

Sestry si nezvykli. Dedulo musel svoje kyslé mlieko vypiť skôr ako prišla sestra. Aj tak neradi videli, ak som ho prikrmovala.

Na miske na niekoľkých cestovinách bol rozdrvený žltý prášok. Večerný liek. Súčasť terapie a najmä v prípade nášho dedula čokoľvek proti preháňaniu. Ak mal niekto stolicu častejšie ako raz  za tri dni, automaticky dostával liek proti preháňaniu. Ciká sa ráno a stolica tak raz za tri dni, alebo ešte lepšie raz do týždňa. Boli to pevné normy  a na nich stál a padal  plienkový distribučný systém.

Fúkla som dedulovi do misky. Spokojne sa usmial a spoločne sme odsunuli žltý práškový nezmysel na kraj postele. Aj tak už tam boli natreté zvyšky z obeda. Podľa toho, ako lámali svetlo do zelena, odhadovala som to na špenát. Ak to nebolo niečo iné.

Dedulo vytiahol šachy zo stolíka.

„Partičku ?“

Pozrela som na hodiny.

„Dámu.“ Na šachovú partiu nám nezostávala veľa času.

Figúrky na rýchlo zaujali základný postoj. Dedulo ma nechal džentlmensky vyhrať. Bolo jedno či som biela, alebo čierna. Občas zastavil moje sebevražedné pohyby pešiakom a vrátil ma naspäť na šachovnicu.

Domov hermeticky uzavreli. Karanténa, teda žiadne návštevy. Občas som zavolala do domova a v chladničke narastali nedotknuté kyslé mlieka. Po dvoch týždňoch konečne karanténu odvolali.

Alzheimer mal preležaniny na súvislých miestach, dedulo chodil o paličke veľmi pomaly a bol na mňa poriadne nahnevaný. Izba bola zrazu príliš veľká, a nie vždy došiel na jej druhý koniec. Ťažko sa mu chápalo, že ma sem nepustili. Bol vychudnutý a lačno sa vrhol na banán a na  mlieko. Obertovi sa neušlo nič.

Na chodbe už nesliedil profesor histórie neotváral každých päť minút dvere a nepýtal sa či je v správnej miestnosti. Ustali kartové partie a babičky sa prestali na chvíľu hádať. Každý sa snažil nabrať síl. Niektorí šťastnejší s vychádzkami okamžite vpadli do najbližších potravín a doplnili si zásoby cigariet, alkoholu, ale aj čokolády a iných dôležitých vecí. Karanténa zasiahla každého obyvateľa domova. Niektorých som už na chodbe nestretávala. Dodnes neviem, či má karanténa okrem tohto triediaceho efektu ešte nejaký význam. Nakoniec aj sestričky boli unavené, pretože neboli rodinní príslušníci, ktorí pomáhali. Pri kŕmení, hygiene a preležaninách.    

Na nasledujúci deň sa na mňa dedulo potmehúdsky usmial. To neveštilo nič dobré. „Čo sa stalo?“

„Ubránil som sa palicou,“ hrdo mi zahlásil. Dúfala som, že to bonboniéra vyrieši. Sestrička bola urazená a nahnevaná a tak som k tomu pridala aj kávu. Aj tak bolo na dedula zle, ak mu objavili kyslé mlieko v skrinke. Ako vravia psychológovia, treba zatĺkať a zatĺkať. Pri návšteve som sa snažila aby banán a mlieko zjedol, kým tam ešte som, pretože inak som ja šla na koberec a on dostal svoju dávku liekov proti prehnatiu. Obal od mlieka a šupku od banánov som strčila naspäť do kabelky. Kreditná karta okamžite získala ďalší ochranný pásik. 

„Stav vášho dedula sa zhoršuje, pripravte sa na to najhoršie“ privítala ma po dlhšom čase riaditeľka.

Stav sa naozaj zhoršoval. Ale nie tak prudko a tým smerom, ako si to riaditeľka predstavovala. Hrdličky som začala prikrmovať ja. Dedulo to mal k oknu už ďaleko. Na šachovnici sa striedali biele figúrky s čiernymi tak ako dni. Niekedy prevládala biela, vtedy sa usmieval, nechal ma vyhrať a zaujímalo ho všetko, čo bolo za múrmi domova. Výmeny politikov boli určite častejšie, než výmena plachty na posteli. Našťastie aj častejšie ako výmena jeho spoluležiacich. Obertova posteľ vytrvalo vŕzgala pri mojej návšteve a už sme si všetci na tento zvuk tak zvykli, že nám to ani neprišlo zvláštne. Mal o jeden prst menej, ale ten bol pôvodne na nohe a tak tradičná autorehabilitácia v jeho prípade pokračovala naďalej.

Zo stolíka som vytiahla šachy a rozložila figúrky na paplón. Dedulo si pomaly a opatrne sadol. Pri siedmom ťahu sa pokúsil mojou kráľovnou zobrať môjho koňa. Bolo to po prvý raz čo som zasiahla. Útok na moje figúrky som prežívala ťažšie, než správy pani riaditeľky. Pomaly som zbalila pešiakov a vložila ich do skrinky. Ošúpala som banán a nabodla kyslé mlieko pre dedula.

V domove vyhlásili karanténu. Znamenalo to absolútny zákaz návštev. Občas som zavolala do domova, či ešte trvá. Trval. Po dvoch týždňoch zákaz konečne odvolali. Dobehla som po práci s klasickou nádielkou banánu a kyslého mlieka. Dedulo spal. Nechala som mu niečo na stolíku a zvyšok v stolíku. Až sa vyspí a posadí sa, tak tie veci nájde. Zavrela som potichu dvere a uháňala som domov.

“Ak sa chcete rozlúčiť so svojím dedkom, príďte teraz !“ zazvonil mi môj mobil. Vydesene som nasadla do taxíka a uháňala do domova. Dedulo ležal na posteli a chrčal. Nebolo mi jasné či je pri vedomí, ale mala som pocit, že ak je na tom zle, tak by mohol aspoň dostať kyslík, aby sa nemusel dusiť. Kyslík v domove nemali. Poprosila som sestry, aby zavolali pohotovosť. Nejaký čas sa nič nedialo a tak som pohotovosť zavolala sama. Prišli a namiesto úvodu ma zjazdili ako sirotu. V domove je o pacientov postarané a načo ich vôbec obťažujem.

Vrelo to vo mne a na striedačku som zatínala nechty do dlaní a uvoľňovala ich. Záchranná služba ma vyhodila za dvere a tam som rázovala chodbu do uhlopriečky a zúrila. Ticho, potichu, ale ako naplnený bublajúci kotlík s vriacou vodou, bez možnosti vypúšťania pary.

Nakoniec vyšli von, ospravedlnili sa mi, /čo z toho/ a – čo bolo najdôležitejšie dosiahla som prevoz dedula do nemocnice.

„Z domova dôchodcov ?“ bola jedna z prvých otázok lekárky. Mlčky som prikývla ale na moju odpoveď ani nečakala. Skúmavo mu kontrolovala jemnú pergamenovú kožu na rukách a zisťovala jeho reakcie.

„Zlyhávajú mu ľadviny,“ skontrolovala jeho tlak a chytila ho za ruky, „a je dehydrovaný“ pokračovala vo vyšetreniach. „Dehydrovaný“ bol dôsledok karantény, ktorá vždy preriedila rady obyvateľov domova a tento raz bol na rade náš dedulo.

„Čo s nimi v domove robia ? Tento týždeň je to už druhý prípad. Inak je v poriadku,“ skonštatovala sucho lekárka.

 Ležal na posteli, vychudnutý, pokojný  s kyslíkovou maskou. Sadla som si vedľa neho. V kabelke som mala banán a kyslé mlieko. Nebolo komu a prečo čistiť banán.

Dedulo sa pomaly a s rozvahou vybral na nekonečnú šachovnicu. Kráľovským gambitom vstúpil na posledné biele pole s figúrkami. Na miesto, kde sa dá chodiť, a netreba mať pri tom palicu, ortopedické topánky, ktoré tlačia. A kde už sú aj iní dobrí šachisti a je s kým si zahrať simultánku. Určite tam niekde naňho čaká jedna veľká simultánka.   




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

17.03.2022 22:39:42dát kritice tipAbakus

nemyslím,  problém je v  systéme, ktorý dovolí aby sa  takto s  ľudmi vôbec zaobchádzalo.  Ale myslím, že sa  to už lepší. 

17.03.2022 20:04:36dát kritice tipZeanddrich E.

To je ten problém, že jen málokdo může mít dnes své prarodiče (či rodiče, td.) v pokročilém stáří doma..

01.02.2022 12:55:551 tipů dát kritice tipAlegna

došla jsem na konec a je mi smutno, nevím , co napsat

je dobře, když se najde někdo, komu na druhém člověku záleží

31.01.2022 17:59:061 tipů dát kritice tip8hanka

dôležité -  napísala si to excelentne, mrazilo ma o to viac, že som niečo podobné zažila i ja...a tiež jeden z naj domovov v Žiline, protekčne získané miesto...kým babina bola schopná postarať sa o seba, bolo fajn, samostatná slnečná izba s balkonom, výhľad do parčíka s lavičkami, altánkom, vlastný TV, rádio, kanvica, mobil, ušiak, vázy, obrazy, ozdôbky, výlety, posedenia...akonáhle ostala nemohúca, neskutočná zmena - dve na izbe, málo miesta, minimum osobných vecí, ani stolík vedľa seba, aby si dočiahla čokoľvek z neho, musela poprosiť sestry, tie si brali, čo chceli...nehanbili sa...

31.01.2022 17:54:161 tipů dát kritice tipAbakus

8hanka - mne nevadilo prišívať gombíky na cudzie pyžamo, ale tá strava a opatera bola príšerná.  Človek si zvykne na to, že má na veciach napísané úplne iné meno, než s  akým do tejto ustanovizne vstupoval. 

31.01.2022 17:51:13dát kritice tipannnie

Ach jo...

31.01.2022 17:50:49dát kritice tipAbakus

F.M.R.C. - ďakujem za kritiku - ale dala som to sem tak trochu ako osvetové okienko - teda ak by sa niekto príliš tešil na to, až bude jedného dňa starý. 

31.01.2022 17:50:121 tipů dát kritice tip8hanka

toľko smutného si mi pripomenula...tam, kam som chodila ja, sa pani doktorka ani nenamáhala prísť...keď som na personál tlačila, že babina nerozpráva, nepije, neje, hlava ovesená, slabučká, zmerali jej tlak, teplotu, vraj nemôžu volať lekárku, keď hodnoty nie sú kritické, vynadala by im...až na tretí deň, keď som už chcela volať pohotovosť, konečne poslali babinu sanitkou k doktorke, odtiaľ hneď nemocnica, interné - rozsiahly infarkt, dehydrovaná, atď., lekári neverili, že dožije do polnoci, dožila...prežila aj ďalšie dni a keď už bolo dobre, výsledky priam neuveriteľné a mala ísť naspäť, nadránom odišla sama...premýšľala som, či som urobila dobre, keď som miesto kritiky personál uplácala,  len aby boli k babine dobrí... často som  jej nové veci v skrinke nenašla, nehovoriac o jedle a drogérii...záhadne  mizli, personál urazený, keď som sa spýtala, kde sú...našila som na ne čísla, podľa nich sa veci z práčovne triedili...toľko toho by sa dalo napísať, ale čo už teraz...ani po  rokoch som sa so všetkým nevyrovnala...najhoršie je, že tam robí veľa ľudí, čo k starým ľuďom nemajú vzťah, doslova ich neznášajú, nemali prácu, tak vzali aj DSS...nezamestnaní za minimálnu mzdu rovnako...keď som ich počúvala, bolo mi hrozne...

31.01.2022 17:46:371 tipů dát kritice tipAbakus

Ahoj Annie -  nebolo komu to dať čítať - bol to svojho času ten najlepší z najlepších domovov dôchodcov, aký sa na území Bratislavy nachádzal. Snáď sa pomery trochu zmenili a je to už lepšie.  A už vôbec nie riaditeľke - pretože "ak sa vám to nepáči...".

Mimochodom veľmi sa  to nelíšilo od triednej môjho syna - "ak sa vám nepáči, môžete si svojho syna..."

Len keď niekto spomenie domov dôchodcov tak sa mi tak trochu otvára nôž vo vrecku. 

31.01.2022 17:33:04dát kritice tipannnie

Ach, to je mi líto... Velmi líto.

Doufám, žes jim to vytiskla a dala přečíst. Přinejmenším paní ředitelce, lékařce a sestrám.

Výbornej text. Tip a.

31.01.2022 17:32:04dát kritice tipF.M.R.C.

Příběh plný střípků lidských povah a snad i trochu osudů.Vše jsi tak nádherným způsobem a skvělým vypravěčským "jazykem" ,který čtenáře strhne, slepila do drahocenného literárního artefaktu.Je to něco,co tě vtáhne do prostředí,do děje,který možná ne všichni vnímáme,ale musíme s ním jednoho dne počítat.Stáří přijde ať chceme nebo ne,každým dnem je blíž.

Ale co je opravdu božsky napsáno je ten závěr.Je hlubšího charakteru.Jde jakoby zevnitř.

Tohle dílo je vskutku mistrovský počin.

31.01.2022 13:51:50dát kritice tipdievča z lesa

... ďakujem za pohostenie ... dávam si jednu rozjímavú simultánku ... krásne napísané***

31.01.2022 08:16:24dát kritice tipAbakus

...kto sa dostane až na koniec, mohol by dostať banán a jedno kyslé mlieko.



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Pismak.cz 1997 – 2022, provozuje Dobrý spolek, pravidla Pickup lines Letní dětský tábor