Písmák Včerajšia noc
Opojenie vínom včerajšej noci
dovolilo dotknúť sa dvom slečnám
plahočiacim sa tmou
na opätkoch
Stále
Je ešte stále jar
aty ma môžeš nájsť
osudovo avášnivo
ak to zvieravá príchuť prebúdzajúcej sa teplej noci
Po prebudení dva
Mám rada tie rána
keď ma nebudí budík
ale smrteľná rana
z pier lahodných ako med
Po prebudení
V kuchyni som našla
odtlačok tvojich úst
na nedopitom pohári
Hneď po prebudení
Smútočná harmónia lúčenia
Toto prenikavé ticho
nás oboch odráža
nedefinovateľnosť našej prítomnosti
hmlu našej budúcnosti
Počuješ? Už mi hrajú poslednú
Pasivita sychravého dňa
nudná chvíľa plná ticha na elektrickom kresle
ani vdychovanie kyanidu do pľúc už nie je smrteľné
aočí štípu od vlastných sĺz
ukončený boj
Tieto ruže sú ruže
pozliepané prachom všedných dní
magických činov
pohľadov pod záchodovú misu tmavého rána
***
Milujem tvoju nepretržitú karmu
ktorá zteba sála všemožne
silnými prúdmi
Zajtra nebude jasno
Hrana
Mlčím ahľadím do prázdna
na tiché chvíle splynuté vjednu
všetko sa kazí amy sa snažíme
vyzerať okej
DAR
Daruj mi niečo
keď už so mnou tak urputne nadväzuješ kontakt
vtomto megaprázdne testosterónov acitov
ktoré po mojom odmietnutí zajtra vložíš cez USB kľúč
dokonalosť 1
Dlane natiahnuté za západom slnka
obliate všadeprítomným rajom
túžia rozdávať pocit dokonalosti
ako Rimbaud keď sa po nociach
dokonalosť 2
Túžiac po dokonalosti
ktorá by ma od samej rozkoše hrýzla do krku
som prehliadla
jej zadok zapichnutý na obrázku
dokonalosť 3
Slová premením na melódiu
odnesie nás mimo vnímania včerajškov azajtrajškov
riadky vymažem nechtami
popolom
Manifestkastrácia
Teraz
keď máme plné huby slobody
plné vrecká ochoty
bez stráže na hraniciach
Na pár dní doma
Mám pocit.
Letmé pivničné objatie
pivové opojenie
„skrátka. underground“
Prežutý úspech
Kde sú tie časy
keď písanie bolo
dobrodružné oslobodenie.
Improvizácia na hrane.
Copyright hipstera
suchý rožok vonia ako nutela
na upršanej stanici tesne pred východom slnka
ale tak do boha kde je tá vydrbaná sloboda.
andrej šeban vjeho hlave robí upts, upts, upts
Veľký Boh
Je smutne sentimentálna v tomto svetea potom príde Veľký Boh a odvlečie ju prečje na ihlách pretože nikto nevie čo sa dejekeď v jej kostiach praská večerná samotarozpadá sa a opäť spájatak sladká a večne nezaujímavá.
Je to zvláštne ako sa nás smrť dotkne
Je to zvláštne ako sa nás smrť dotkneSedím na stoličkea tá jeho zostala prázdnaJe zvláštne ako sa nás smrť týkapár riadkov na monitoreSlavko zomrela zrazu sa nás to dotkneNemá sviečka na tvoju počesťnech to všetko vezme ďasNemá sviečka na pamiatkuktorú nerozfúka dážďViera je v násale kde bol Boh keď vydychoval mladý život za absurdných podmienok.
Hadie človečenstvo
Krútim sa ako ručička na kompasekeď meníš smerokolo tvojej osi obtáčam prstienky svojho hadieho človečenstvatvoje oči menia farbumrazí ma pri pomysleníkam až zájde dnešná noc.
Vlastné rojčenie
Neverim že ma chceš
tak ako som neverila už toľkokrát
tak ako si ma nechcel
Prejdem sa pod tvojim oknom
Ten nudný film čo sme v ňom hrali
Stretli sme sa úplne náhodou na chodbe
aty si sa začal smiať
stále viac aviac
Oscénu neskôr sme spolu vyvárali vkuchynke
načmárané pred rannou zmenou o 5:20
Predstavujem si rany
ktoré by si mi dával
. zlásky
boleli by menej
nemý bratislavský večer
Nemý bratislavský septembrový večer
kolíše vžilách ako meniaca sa nálada
Nahorknutá samota za oknom
pripomína nový začiatok
StAv
Vtemných zákutiach skalnatých útesov
narážam na zhovievavosť tvojich rán
Až sa raz dostanem do toho vysneného stavu
až mi raz bude všetko jedno
...sa toho zbaviť
Chcem sa zbaviť všetkého čo vo mne jezapísať kľudne aj tisíc stránlen nech to zo mňa výjdeako zlé strávené jedlo. ako sračkaChcem stále začínať odznovaa zajtra sa nezobudiť smutnáa vlastne sa vôbec nezobudiťale to až zajtra.
Len tak pre radosť
Po polnociby sme už mali všetci spaťaby sme ráno mohli opäť vstaťa naplánovať si deň. stihnúť toľko vecí . No ja čakám na ten správny časna hodinu tesne pred svitanímhodinu vlkovTento môj pelech, vyhriata perina a zaschnuté zvyšky čokolády na bielej plachteto všetko mi pripomína odchádzajúci premrhaný deňa posledný sen ktorý ma prebudilo pol piatej popoludní po posledných piatich hodinách spánkuSnívalo sa mi že sme sa milovali áno, bol si to ty . len si už presne nevybavím tvoju tvárKým sme sa dostali k vrcholuuž som sa celá rozhorúčená strhla a prebralatakže opäť som nás pripravila o to najlepšieAle aj tak.
Pondelňajšie ráno
Spoznala som viacomnoho omnoho viacviac než len prosté plynutie dnístuhnuté sedenie tela v kúte všednostipocítila som emigráciu názorovneskutočné naplnenie všetkých nadpozemských snovpocítila som vesmírne panické šteklenie v žalúdkua teraz je ťažké sa vrátiťprecítila som spánok pod výtvorom hvezdáraspánok nežný ako krištáľovo priezračná podoba lunyspoznala som viac. jasnú tvár rajapocítila som revolúciu končekov prstov nachádzajúcich rytmuszažila som kozmickú samostatnosť počas vlastných dní na cestácha teraz sa pýtam je vôbec reálne vrátiť sado týchto zatuchnutých pondelňajších rán ktoré mi na rukách vytvárajú vínovo červené kruhy zaschnutých rándo týchto monotónych pondenajších rándo pondelňajších rán naplnených smogomkde všetko zdá sa byťprispôsobené rýchlemu dvadsaťštyri hodinovému striedaniubezbožných pocitov bez citovbezcitných pocitovkde všetko zdá sa byťpresne naprogramovanévopred nalinajkované a človeku aby nezostalo nič iné než sasakramentsky hovadsky jednoducho a prostozačleniť. Na svojich cestách opustená v nesmiernom mori najreálnejšej samotycítila som sa v objatí svetaako súčasť všetkých jednoduchých čistých dnía svet pre mňa vysádzal na poliach obrázky dnešných spomienokv tento deň pohltená davom bez ducha som čisto len telomaž teraz sa cítim naozaj zničená samotouzaprášená zlobouuprostred deštruktívneho zástupuvyhladená krajina najúprimnejších dušívo mne zanechala hlboké stopyObjavujúc ešte nevyhynuté stopy človečinysa zo mňa stával postupne o čosi čistejší jedinecDnes ma zrazila sila inverzieno už sa nevidím ponížená na zemiEšte vo mne drieme ten dravecčo mi túžobne vracia milosrdné ranyspievajúc balady o návratoch do krajiny kde úsmevom sa platíEšte vo mne drieme a ja si ho chovámvo vnútri podkožných ránTaké to malé súkromné antidepresivumktoré mi zabezpečuje imunitu voči sabotáži doby.
Strelený posol anjela
A zjavila sa ako víchor na bicykliako strelený posol anjeladružka nevinnostiA tá samota ktorá sa do nej práve vrútilapresne v momente kráčania tmavou chodbouto je ako vírusové ochorenieMá chuť strašne brutálne nahlas kričať:Ach ľudia človek ktokoľvek preplesnite ma poriadne. a ľúbte ma niekto nadovšetko. no pritom nečakajte odo mňa ničžiadne odozvytakýto je to egoistaa to je jej jediné sebectvovyrvané z úprimnosti duše.
Som...
Som hlas mladej revolty brániacej sa dospievaniusom odpoveďou na otázku čo prinesie budúcnosťsom prvý černoch uchádzajúci sa o čestné miesto v katakombách Bieleho domusom Mikimauz v ružovom prestrojení žasnúci a ospevujúci rok 2008som dotyk žiletky počas ranného kúpeľňového bojao každú dôležitú stotinkuSom Lakomec v Molierovej komédiisom Sofoklesovou Antigonou túžiacou bojovať za hriechy inýchsom matka plačúca nad synovymi výstrelkamia už sa nedokážem pozerať ako si naďalej kliesni cestu do záhubySom láskavou odmenou za tvoju oddanosťza tvoju obetu za tvoju nenávisťsom Ernest Hemingway v najlepších rokoch(áno, som Ernest tesne pred koncom)Som správa svetielkujúca na spodnej lište tvojho notebookuprosiaca o pomocno ty nedokážeš čítať medzi riadkamia ja už ani poriadne neviem ako vyzeráľudská tvár. som neskonalá túžba, ten dotyk dvoch neznámych hránSom mních vychádzajúci z laoského kláštoraa dívam sa na protipólnu podobu ďalšej zo svojich ľudských tváriSom George Bush počas afrického turné:včera som prikyvoval na vojnu v Irakudnes tancujem so starou černošskou dievkousmejúc sa do kamier živého prenosu BBCSom nástupca liberalizmu, veštec revolúciesom happy endom príbehov odohrávajúcich sa za stenami domácnostiSom dvadsaťtisícový priemerný plat obyvateľov našej šialenerýchloekonomickyrozvíjajúcejsa krajinySom krivo obvinený vrah Daniela Tupéhosom poliš zasahujúci v civile som pätnásťročná matka vyhadzujúca z okna svoje dieťasom blázon, blázon týchto teplých dníSom globálne otepľovanie ktoré si Václau Klaus nechce priznaťsom dvadsať stupňové februárové mrazysom tak trochu Medvedev no ešte väčšmi Putina už ani neviem ktorých z nich som radšej Som ráno ponorené v spánkusom heroín rozpúšťajúci sa na lyžičkesom joint ubalený na časopise Healthy Lifestylea vlastne. keď sa nad tým tak zamyslímsom aj ten časopis s článkami o zdravej výživeSom sekera v ruke vraha, som prach na svietiacej lampesom niečo medzi Barackom Obamom a Hilary ClintonovouÁNO. Večný republikán.
eUKALYPTOVý úDEL
Rukou na jemný eukalyptový listvyryjem dojmy dnešnej nocispúšťanie po prúde koženechám tu zabudnuté ako sentimentálny pocitlen ružou z rajskej záhrady ti popletiem hlavulen náznakom motýlieho lesku sa ti pripomeniemsediac pri otvorenom oknevyčkávam na havraní dotykpeľ z kvetín namoknutý hodvábomsteká po stehnáchnič nie je hodné pocituv ktorom sa súmrak ocitátvoje ústa ako jarný vánokuž len raz sa nadýchnuť v nesmiernosti bytianáznakom ťa obopnúť.
Bubliny
Ľudia sedeli na betónea vytvárali si vlastné svetyZliepali najtajnejšie snové predstavy o tomako by mala realita v skutočnosti vyzeraťVšetci sa bili do stehien zavíjajúc:nie, nie, ja už ďalšiu bolesť neznesiem. Ľudia sedeli na betónea vytvárali si bubliny v časeIzolácia ich šteklila na chodidláchpriestor nedovoľoval roztiahnúť dlanea občas s povzdychom poznamenali:aj neprítomnosť dokáže raniť.
Z ocele
Môžte sa porvať s mojím osudomrozkopať môžte moje pľúca brucho ksichtobrať ma o všetok za peniaze kúpený blahobytnikdy však neukradnete mi moje snyVietor rozdúchal moje prosebné vzlyky po uliciacha samotné božstvo sa mi vysmialo do tvárez rúk mi v tom momente vypadla posledná piková dámano oni zabudli že som z oceleMôžte mi pod nohy hodiť kamene zo Stonehengerannú kávu zriediť kyanidomzabiť vo mne môžte tú odvekú hriešnu chuť vraždiťno moje tulácke srdce nikdy neprestane biťMôžte sa hraťna pánov všetkého tvorstvado najbližšej riekyodhodiť svedomieaj tak to vyústi do jediného:moje ruky pretavia sa do ocele.
Vymýšľam verše
Stále vymýšľam verše. a tie zakaždým končia pri myšlienkachako teplo bývalo kedysiv tvojej náručiSpomínam na tvoje dlaneako ma dokázali hladiť celú nocvymýšľam si šťastné bezstarostné nereálne príbehya dávam im tvoje menochcela by som byť opäť tvoj dôvod na radosťrozsvietiť slnko tvojim dňomchcela by som byť východ aj západ voskových nádeji. Uvedomujem si našu láskuaká tu bola kedysiúprimná a bez váhanía zrazu sa len hádamenevieme sa dohodnúťnájsť sa v tom šere diaľokiba tak tápemeneschopní zabudnúť.
Španielska dedina
Lenivé ticho neskorého popoludniav neznámej španielskej dedinkeSrbský chlapec šantiaci sa so psomdodáva tomuto dňu len ďalší kúsok láskydo nekonečného puzzle spriaznenostiDievča s francúzskym temperamentomleží na lavičke pred kostolom snažiac sa zachytiť na svojom krásnom tele posledné zvolanie slnkaSedíme v skromnej krčmičkelejeme do seba víno tým prazvláštnym spôsoboma vlastne. čo viac si môžeme priať. Objavujeme po kvapkách stopy bezútešnej drinypočítame dni bez násobilkystrácame sa v neúspešnej spleti rečísnažiac sa rozumieť si navzájomUmývame svoje zaprášené teláočisťujeme neochotu dušístaviame zámky z prachu a špinya čoskoro nás to pohltívešiame svoje srdcia na lokomotívu časuprepletáme sa cez oplotenie z hnevupohtení dneškom sme ako dúhy bez návratuv nekonečností tohto konečného exilu.
Odchody
Nechcem odtiaľ odísťkeď som konečne našla rajak sa pýtaš či sa bojím . tak niena to tu nie je časak chceš žiť tento dobrodružný sled náhodtento neplánovaný život bez sprísnených zbytočnostízbytočných sprísneníproste poď s namitam kde zapadá slnko tými najpestrejšími farbami tam kde líšky dávajú zbohom tulákom pod oblohoukde bozk na dobrú noc dostáva každý bez rozdielovkde krajina nie je výsledkom prašivej ruky kanibalakde je ešte cítiť sýty kúsok prirodzenostikde vietor duje keď sa smejeme a zároveň slnko zohrieva naše úsmevyMôžme si pomáhať bez väčších očakávanívrtieť chvostom do taktu rumbyviesť sa za ruku veď sme bratia a sestryaj keď každý z inej časti planétyNecítim chlad aj keď mi vietor duje od chrbtausilujúc sa zmeniť smer mojej plavbyNecítim chlad ani keď mi dážď bičuje do tvárev snahe znechutiť mi moje dni.
Hlúpy skeptik
Neprežívaš svet ako slediba túto zvláštnu sentimentálnu náhradu dníktoré sa podobajú na seba ako vajce vajcuktoré nadväzujú na včerajšok svojou hrozbou povinnostíSnaha o dokonalosť, náročnosť, prúdy povrchných kecovneosvetlené chodníky číhajú na tvoje kroky po ceste domovkam chodíš vyzliekať medzi riadkami Baudelairových Kvetov zla vlastné pocitykde jediný dojem je prázdne miesto vedľa teba v posteli kde najväčšia snaha utápaná v podvedomí je snaha rýchlo sa preniesť do ríše snovno realita ťa z tohto hororu nepustíToto je skepsa. tvoja izba, mihotavá spomienka na detstvona roky keď sme ešte vlastnili to privilégium:byť naivní. terč na dverách ťa zasiahol až príliš hlbokopravda o návratoch ktoré sa navrátia ti klame do očítelo funguje na báze všeobecného spoločenského princípuakoby rebélia navždy zmizla zabuchnutím dvierdnes si titulnou tvárou ukrutne groteskných máskdnes si súčasťou všetkých povrchných citových strátBoh je nadránom hlúpy skeptiko 6:30 otvára závesy nových dní. nové možnosti.
Mali by sme sa naučiť dávať viac
Mali by sme sa naučiť dávať viacviac do tohto dňa viac medzi sebaŠialene rezignujúca konverzácia na sklonku dňasuchopádne bubliny slov nám vychádzajú z ústsnaha precítiť tento dialóg stroskotala . Mali by sme sa naučiť dávať viacMali by sme sa naučiť upliesť si z hodvábnej imaginácie mostk poludňajším lúčom slnkavystavať bránu do nebies. alebo aspoň pretvoriť túto pokryteckú konverzáciuna nečakane spontánny výlev hlasiviekMusíme sa naučiť nič nečakaťadaťNemali by sme čakať viacmali by sme dávať viacviac do prežitého dňatrošku sa s ním porvaťNaplniť pľúca vzduchom a bez rozpakov zvolať:sloboda, sloboda, slobodienka. A ako to bolo ďalej.
Nikdy sa ma ešte v celonárodnej ankete nikto nespýtal sakra na môj názor
Snažím sa nájsť avyrvať zo seba srdce na papierovú plochu rozmerov 30 x 20 cmpretože nikdy sa ma ešte vcelonárodnej ankete nikto nespýtalsakra na môj názorSúdim ľudskú snahu dokázať nemožnéako sen odokonalosti ktorý stroskotal vzárodkochPozlátená zvláštnou hegemóniou tichavysadám na koňa acválam aby som neskôr mohla splývaťaby som do neskorej noci bola oprávnená vpísaťnemé záblesky padajúcich hviezdCisár aklaun sú zvrhnutí ľudomkňaz úpenlivo rúha sa večernou modlitbouaobyčajný úradnik vrukách má mocvynára sa už len otázka kto ztoho bude mať osohSme kúzelní stroskotanci ožiarení pokrokom primitívni nihilisti skuvíňajúci vpodrepesme nevedomí odsúdenci bez hraničných priechodovsme vzbúrení vyjednávači včase apriestoresme pripravení odpovedať klamstvom na najväčšie klišé dnešného dňaskryté votázke Ako sa máš. Sme maňušky, bahniatka, púčiky obžalované dobousme nedobrovoľní rukojemníci tejto pomiatnutej maškarády levov aslonovsme ako prvé nerozkvitnuté májové lipové lístkypoondiata háveď zapáchajúca do výškysme zberba, chamraď, výplodky skazenej euforickej módyatáto letargia nás má naplniť amá nám byť povôli.
Dlhou cestou
Už toľko nocí si ticho pospevujem staré známespomienkové blues krásnych dníveľa nocí objímam tvoj tieň vo svojej posteli Dlhou cestou cez kaluž predmestíkráčam a nachádzam svetielko bez sviečkymodelujem mydlovú bublinu umelých pocitovDlhou cestou sa dostávam ku krvi z ranyToto je ten úsek kde je zakázané zatvárať očiSom vystrašená z tvojho krásne nežného tela dravcazahaleného rúškom nociŠialený básnik zaveď ma tam odkiaľ dnes výjde slnkoDlhou cestou sme sa hľadali aby sme sa napokon našlipreplietli si slzy cez kríža nainfikovali sa tou nevyliečiteľnou chorobou pouličných havranovAž budeš umieraťbudem vedieť že si konečne šťastnýopustíš svoje telo s blaženým úsmevom na tváriopustíš svojich blížnych (no mňa neopustíš nikdy)my sa opäť stretnemea budeme sa hľadať až sa opäť nájdemea ja ti medzitým na oltár položím kyticu vyschnutých čiernych ružíako symbol mojej nekonečnej ukrutne šialenej lásky .
Beruškovská
Pri tebe som sa naučila spávať naháno dnes si líham do postele vmaskevpreoblečení za bezcitného egoistického vrahapri tebe som sa naučila vravieťtak sladko apotišky až to bolo napokon namáhavé začuťdobrú noc beruško mojeapotom som sa stala ochrancom všetkých zvierataaž úplne na záver sa to skončilonečakane drastickou vraždou čiernych bodiektakto sa končia všetky začiatkytakto sa začínajú všetky koncetakto sa ubližuje milovanýmado dlaní plačetak toto som ja atoto si tyaktovie či nám voľakto môže sľúbiťže ešte budeme my.
s . t . r . a . ch . ...?
bojím sa smiaťbojím sa naďalej ukrývaťbojím sa utekaťbojím sa naliehaťavlastne ani neviem či je to strachbojím sa leta bojím saodvšadiaľ na mňa hľadia tváre (aj moja vlastná tvár)odvšadiaľ na mňa hľadia tváre (tá jediná tvár)chcela som sa obklopiť prírodouale. medzitým zlyhala technikachcem otom stebou hovoriťale. chýbajú mi ústa.
Vypli prúd
Vypli prúd. takže zázraky na počkanie sa dnes nekonajúvyšklbali si vlasya výstraha šialenstva dnes dávao to väčší významrozprávajú nezmyslya keď konečne stíchnuvidia vtom požehnanom tichu len nudu a pochybyrozdelili stenami čo predtým spájalo ľudské srdciaa zajtrajšok nazývajú tým lepším dňomaž sa napokon strácajú vbludiskutikajúcich náhlenírýchlosť už mračí svoju tvárk nebesáms obavami vracia nevraživé pohľady plné ľadových povzdychnutísirotám upotených zmienVýpli prúd. a už ani ALE na konci vety nezaručí prirodzený príchod zimyvypli prúd. koho už len baví stále sa rútiť do záhuby.
Komunikácia / stagnácia
Mlčianeplodní chameleóni stagnajúceho vzťahuChceli by sa rozprávať okomunikáciilenže. mlčiaObrysy minulého leta vyryté na lýtkachmlčiaaj dlane zdanlivo mlčianapriek tomu sa ich ozvena rozlieva vušiachMLČIAvýšky stredy basy tóny rytmy keci Mlčia akoby už nebolo premlčaných viac než dostatok právdMlčia akoby mal byť slovami uvrhnutý do temnotyhrdina dávnych čiasMlčia. a tikot ticho praská vo vázePoďme sa rozprávať okomunikáciio tom čo bolo abudeo tom čo je vovzdušípráve vtomto okamihu plnom zachvení" Vosk sa topí - "" . a vosk tuhne.
Číp
Píp-píp-pípvšetko vdnešnom svete je na čípSnažím sa vystornovať pocityčo najšikovnejšietakaby mi nezistili mankoPíp-píp-pípzisťujem že aj naše priateľstvo je na obyčajný posratý čípaokrem neho je všetko márnosťholá prázdnotaNa číp znaších sŕdc automaticky sťahujúpocity dojmy snahy túžbyTÚŽIM. ao6 apol týždňa sa mi moje túžby splniadovtedy sa tu však musím súžiť poskytovať okoliu dokonalé šťastie na štvormiestny kóddookola bľabotať bez slovľahko zapamätateľné frázyapostupne zabúdať na tvoju zasnenú tvárOdpájajú znás prúd podľa vlastných potriebamy vtom momente zabúdame dýchať (cítiť, žiť. )rútiaci sa vykupitelia z časopriestoru nás vyhnaliz džungle voňavého snívaniaSkočili sme rovno do životabez zbytočných otázoka tak ho aj žijemeako za trestbez prestaniaTúžime… … až sa z toho súžimePíp-pípPi-pi-pi-pi Píp-pípV noci sa budíme na to že ešte stále rozmýšľame1969,50 . -Ďakujem.
dOJMY Z KARAVANU
Dážď sa strieda slejakom amy ako chameleóny prispôsobení sme smútkuVsamote strácame vlastné piesočnaté myšlienkyAby sme sa vyrovnali Bohumuseli by sme ho najprv poraziťúplne zničiťVkaždej slabike ktorú dnes vyslovíšcítim jasnú aneodmysliteľnú prítomnosť vetraVšetky svoje detské ideály som vtesnalado otrhaného zvitku papierahádžem ich napospas nekonečnosti moranech si snimi robí čo len chce.
2 hodiny bezprostrednej poézie
Mám chuť potrebu vízie úchytky z trávy si šaman cítim ťa šaman dokonalo biele využitie priestoru poludnie je šero kvapalina láva korienky vtáčieho spevu splývam kradnú mi pokojný spánok myšlienok peľ necítim pre stromy nevidím les snažím sa nájsť a pritom strácam . a takto dookola si bytosť si ľudožrút mozog tejto operácie štvrtok je sobotou kalendár nepretočených dní ľubozvučná elégia citov kôrky skalnatých výbežkov ulice oplodnených vajíčok deti žijúcich rodičov čiasi pehatá ruka vysiela družicu do stredu vesmíru a späť zmrzačené jaskyne ponúkajú úkryt klonom vlastných matiek si mystérium požehnanej dlane a ja ťa nedokážem zachytiť v posvätnej pasivite okolia si najkrajší ženský orgán premenený na mäkčeň v slove muž ako vysoko je nebo ako ďaleko sú hviezdy. ozaj, len úbohá duša na Zemi skaly piesky príliv odliv záliv priemer ilúzie zánik kvety v rozkvete stúpame klesáme plynieme chápeme a preto sa opäť pýtame učíme sa aby sme čoskoro zabudli sme mŕtvi a pritom žijeme chladní a preto sa potíme sme mužmi a preto sa ženíme zostávame večne hlupákmi búrame rozdiely spájame v jedno v nekonečno nie sme si istí či sa máme triasť alebo potiť obliecť či vyzliecť smiať sa či smútiť jesť či hladovať chudnúť / priberať. tak rozbime okná sklá zrkadlá vytiahnime náboj ktorý patrí do rúk vraha detských snov buďme mierumilovní vandali generácie rútiacej sa do riti a späť do riti a hlbšie Navleč sa do pyžama a mlč vykastruj moje pohlavné orgány naplnené túžbou obetovať vlastné telo tvojmu strachu vymodelovať zo mňa hlinené šťastie všedných dní Lupene krachujú agáty sú v štádiu odkvitania vôňa hrozna chuť konca po schodoch hore do pekla až tam učím sa ľúbiť plodím keramické odliatky hviezd sirôt chladný riadok pesimistu klesanie vyškrtaných slov nádych a výdych bez pohnutia pier spánok bez zavretia očí mier bez lásky toto všetko blbosť a hlúposť trápne frašky do riti so všetkým zbaľme sa a poďme ďalej neleňme.
v tvojej hlave
Improvizovanelen tak ticho nachádzam sa v tvojej hlaveaby si nemal dôvod ma vyhostiťBolo to ako keď si mi prvykrát zdvihol sukňua jasom spanikárilaStrelil si mi do pleca krvavú priazeň prosíkal o posledný spoločne strávený orgazmusa ja na to - nič nesľubujem Svoje sentimentálne vrecko si predomňa vylial v záplave náhlenídni plynúčo s tým chceš narobiť. Sme vzdialení svojím snomlen tak bez rozmyslov bez ničohobez citovBože akí sme zlatí Blednúce spomienky na anarchisticky lacné víno neohrabane strapatý punk…
Ako keď mi príde občas clivo že to je už všetko na druhom brehu
naservírované pre mladších gaunerovpred mladších gaunerovakými sme ešte pred hodinou(zábleskom tmy)boli aj myA aké to je baladické…ten pocitže na jedinom na čom mi záležísom ja samatak isto ako aj ty
Moj anjel je zarasteny putnik poeziou zivota
jeho telo je pre mna luka posiata stovkou prenikavo vonajucich kvetovjeho telo je pre mna tajomna nocobloha plna hviezdjeho dusa je pre mna idyla horiacej krehkostivelka hadanka plna neznostijeho dusa je pre mna anatomia uprimnej laskyskumanie nesputaneho milovania bez limitovjeho telo a jeho dusa je pre mna vychod & zapad slnkajeho telo a jeho dusa je pre mna skratkadovodom prebudenia sa do dna.
Tie tiche hasisove vecere
Neviem sa sustredit na tvoje dlaneako mi mavaju na rozluckufarby prirody prefukuju nase vlasysny o domove tulakov sa splnajuprival prirodzenosti v nemom objatitiche vecere, v ovzdusi hasisova naklonnostv piecke uz rozvoniava chlieb, na stole kartynik. len vitazisme vystraseni z nahlej samostatnostistopujeme bez planov ci naplnenivenujem vam tuto chvilurozmaznali ste ma vo svojej nekonecnej pohodezabili ste vo mne instinkt kamsi sa nahlita za to vam neskutocne dakujem.
Sam, sam samotar
Sam, sam, samotarsi ty, som jav prazdnote dnasklenikove kvetiny naplnene serom plechovych snovna moment vytrhnute z prasiveho konzumneho tlaobklopene nekonecnom zelenych polivdychuju do seba neznost slnka a hviezdneznost Slnka & Hviezdskaceme z hviezdy na hviezduzacudovane sa cudujemevlastne sa len ucime zitbez dovodovmy sme tym naplnenim v rajisme supkou bez jadrakostkou bez plodua nesmierna pritomnost noci nas zakazdym nemilo prekvapisme mostom bez riekyranenym bez ranygulkou bez zbranihlinou bez rastlinysme lucom bez slnkaohnom bez zapalkysme karmou bez nirvanyosudom bez obmedzenisme zvukom bez nahlenitichom bez preruseninechaj sneh snehom nech dalej makne vo vlastnom zrodeniv momente nechaj len moment, utop sa v tapanibez plachetnicokup svoje telo tichym placlivym chcenimsam sam samotar. a teraz sa mi zjav. bud pozehnany v mene pritomnostinehladiac na hriechy historie dravcovbud naplneny dneskomneobzerajuc sa za tulakmi buducnostiosus svoje telo v bleskovom zjaveni sa rajaa kracaj bez prestavky dalejkamsi.
Lotosový večer
Nadýchnuť sa tvojich úst počas ponoreniavnímať vravieť tvoriť až do zblázneniaako tulák samotárnič viac neznamenaťv obrazoch horiacich kruhov sa točiť stále dookolado zmagoreniaprestávam dýchaťtu nepomôže kyslíková maska ani protipožiarny evakuačný plánprestávam dýchaťno stále som to jaDalajláma píše riadky plné krvavých rán o studenej vojnektorá už je vraj dávno zažehnanávoňajúc fialky odspodu už nenachádza slovásvet je pravdivý asi tak ako je zbytočná celá táto poéziaklamstvo tvojho objatia už neznamená viacnež krátke správy o studenej vojneči padnutých hraniciachzúfalstvo marihuanových výstrelkovverzus boj o serióznosť mladej dušesme dvaja na samotu a pritom sami na vzájomnosťsme sami navzájom i vzájomne samiSme. Sami, samimierláskaporozumenie, no čo to má s dneškom. viem prd o živote až mi je smiešnoaké rýmy tu tvorímv predvečer umučeniav nekresťanskú hodinu hriešnikovúplne odhalenábez nabitia zbrane a tankových práporov sú zbytočné tie naše naivné kvety vo vlasochdo hliny beznádejí bol zasadený lotosv úrodných pôdach vykvitol na našich poliach bez obmedzenia slobôddám ti posledný drobák z útlej peňaženkyak ho zaseješ do zeme našich vzájomných nesmrteľných ideípoďme sa rozprávať v skrátenej podobeo milovníkoch i mučeníkoch roku 2007.
Systém pocit
Veríš v previnenie svojej dobyzabúdajúc pri tom na základné hriechy našich predkova takto postupne klesáš do povodia monzúnových vetrovobčas mávam riadne stavystavy stavy stavynylonoví pobláznení ľudia a ich pružné telápružné telá a ich nylonoví pobláznení ľudiapobláznení pružní ľudia a ich nylonové dušenylonové duše a ich pružné pobláznené telákam sa to náhlite. kam sa náhlite. kam. kam sa to náhlime.