Chvíľa ticha

Si vlna, ktorá nesie, ale neutopí,

si sneh, v ktorom zamrznú všetky moje stopy.

Si breh, okno, spln, hviezdy, ústa, dlane,

náruč, ktorá čakáva na mňa odovzdane.

Si čas, ktorý sme si na potom nechali.

Si oheň, ktorý zohreje, ale nespáli.

Cez mosty moju dušu preveď,

nech môže nerušene rásť.

Hodiny práve bili deväť

a ešte udrú zopár ráz.

Dnes aj tak na zajtra sa mení včera,

tak nech si bijú kľudne do večera.

Počujem svoju dušu plesať,

keď ráta všetky naše dni.

Hodiny práve bili desať,

zas odchádzame poslední,

viem, že sme boli o málinko mladší,

stále nám však tá chvíľa ticha stačí.