Čo variť

Deti si dnes určujú, čo budú jesť, čo nie. Moje boli naučené od malička jesť, čo im navarím. Keď bola Iva malé bábätko, odmietala zeleninové prívary. Trošku som kašičku osladila a plná miska zeleninovej kaše do nej len tak padala, nestačila som naberať.

„Mama! Cukor?! Veď to je jed. Ako si mi to mohla?“ reaguje dospelá.

„Kým si si zvykla na nové chute. Sladila som čoraz menej a jedla si potom aj bez cukru. Nublížilo ti. Pozri, aká si zdravá!“

Keď boli väčšie a špekulovali, poznali pravidlo.

„Nechceš? Nie si hladná? Nechaj tak. Dostaneš až olovrant.“

Nepýtala som sa dvojročnej: „Chceš zemiačiky alebo ryžu?“

Dnes moje vnučky sadnú ku stolu a už počúvam: „Nechcem zeleninu! Zemiaky neľúbim! Iba opečené! Čem jižu š kukujičkou! Hjášok nejúbim! Mkva blé!“ Nina rukami vyberá z polievky iba slíže, zelenina zostáva v tanieri. Hanke ju nesmiem dať ani na tanier. Iba čistý vývar a do neho krutóniky.

Nech sa snažím akokoľvek, vždy je tam niečo blé.

Tak som im jedného dňa povedala: „Milé deti. Uvarila som toto a toto. Ak vám nechutí, nejedzte. Jeden deň od hladu neumriete. Zajtra sa najete doma.“

Mama Monka sa rozosmiala: „Vieš, čo si mi pripomenula? To sme už boli dosť veľké a začali vymýšľať pri obedoch. Museli sme ťa už riadne vytočiť, lebo jeden týždeň si nám nakúpila konzervy a iba zohrievala.“

„Prosím? To si vôbec nepamätám.“

„Ja teda áno.“

„A čo potom?“

„Potom sme ťa odprosili a začala si nám znova variť.“

„Tak vidíte, decká. Počuli ste niekedy mamu povedať, že jej niečo nechutí? Je rada, že nemusí variť a mamička jej donesie na stôl.“

„Ale mne to naozaj chutí!“