Písmák Vysoké leto
a púte, tie neboli nové,
a stromy sa zdá, že ostali rovnaké,
a požičané dákym, nevratné mená,
a bezbranné stĺpy,
Bulevardul Dimitrie Cantemir
Nalačno očné buľvy obzor prevráti,
cestári cisárske dlažby oblečú v jarný asfalt,
električka sa vykoľají
vo sne z trate, či možno z novín –
Vôdzka
Nespoznal som ťa v bezvedomí ticha,
tma sa leje z uší a už žiadny lúčik neutečie
z tvojej ruky ospalej.
Nespomeniem si už v izbe na vypínač,
das Kunstobjekt
Kto prstami láskal struny ulíc. slnkom odetá, rutinami uspávaná,opona sa čohosi len zatrepala,naničhodník v zákulisí pokľakol. Vysočinami kamenných hláv,všetky vetry, úprimné nad mieru,– síce škrelo to, a však,„len už neuverím v seba, veru“,MHD sa tiahne korytnačo Hlinskou,mandľa do okien meštianskych domov kuká. Pozrieš nabok – navyše čo povieš.
hl. n.
„metafory sú nedostupné, zavolajte prosím
neskôr“ – vyhýba sa nádražie;
a trápne vriedky stromov sa na tvoje čelo plazia,
ba aj škrabance od mrakodrapov ťa nebavia.